novinky z radnice

Patrí medzi tých Trnavčanov, ktorých stretneme na väčšine spoločenských i kultúrnych podujatí. Vzťah k umeniu i veciam spoločenským ho priviedol ku kultúre, aj keď pracovne sa zameral na celkom inú oblasť. Bohumil Chmelík (*12. august 1938 v Trnave) maturoval v svojom rodisku v roku 1956 na Jedenásťročnej strednej škole, v rokoch 1956 ‒ 1961 študoval stomatológiu na Palackého univerzite v Olomouci. Najdlhšie obdobie (od ukončenia štúdia) bol takmer tridsať rokov odborným zubným lekárom Okresného ústavu národného zdravia v Trnave a v rokoch 1990 – 92 pôsobil ako jeho riaditeľ.

Po zániku OÚNZ v rokoch 1992 – 95 bol riaditeľom Nemocnice s poliklinikou v Trnave. Dva roky potom pôsobil ako námestník riaditeľa Národného centra podpory zdravia a v rokoch 1997 – 1999 ako predseda predstavenstva spoločnosti Vojtech, s. r. o. (Spolok svätého Vojtecha). Od roku 1994 až do súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Okrem množstva iných aktivít je Bohumil Chmelík činný aj literárne. Od študentských rokov publikoval časopisecky. V 60. rokoch sa orientoval na experimentálnu poéziu a kresbu. Prestávka nastala v 70. rokoch. V časoch normalizácie nebolo zrazu kde uverejňovať. O niekoľko desiatok rokov vznikla zbierka básní V šere ticha a potom Sedem textov. Divadelná hra Záhrada spomienok Jána Koniarka bola inscenovaná aj na trnavskom javisku. Za prezentáciu diel Jána Koniarka a Teodora Tekela mu bola udelená Cena mesta Trnava.

Mnohé z aktivít Bohumila Chmelíka sú dodnes neznáme – aj preto sme náš rozhovor začali, ako inak, v jeho rodisku, na Špíglsále.

- Som Špíglsálčan a okrem doby štúdia bývam stále v Trnave. Špíglsál bol v čase môjho detstva mladá trnavská lokalita za hradbami. Začala sa budovať niekedy za prvej republiky. Hospodárska ulica bola naozaj taká ako sa nazývala, boli tam majery, a potom Špíglsál ako pás rodinných domov. Bývala tam taká trnavská stredná vrstva, úradníci, štátni zamestnanci, a podobne. Bola to pokojná časť mesta. Bývali sme na Fándlyho ulici. Na rohu pri našom dome býval vojnový invalid pán Havlík, ktorý nemal nohy. Cez malé okienko predával cigarety a zápalky. Za rohom bolo pekárstvo pána Hlavinu, ktorému sme nosili piecť chlieb. Potom sme sa presťahovali na ulicu Franka Veselovského, Stalingradskú, neskôr Volgogradskú a dnes opäť Veselovského. Za touto ulicou boli polia. Detstvo trochu ako na dedine, strnisko, kozle slamy, púšťanie šarkanov... Chovali sme sliepky a zajace. Štruktúra domov bola vtedy zhruba rovnaká – uličný pás, vpredu úzka predzáhradka, za domom záhradka. Dnes sa to rýchle mení. Z domu je odrazu prázdna jama a za niekoľko týždňov vyrastie nový dom. Z predzáhradok sú moderné miniparčíky. Myslím si, že za takých desať rokov sa pre tieto zmeny celkom stratí obraz starého Špíglsálu.

* Kedysi ste dokonca publikovali spomienky na detstvo, ktoré sa odohrávalo na Špíglsáli. Asi tam ste postupne prvýkrát vkladali obrázky súvisiace s rodiacim sa vzťahom k nášmu mestu.

- Seriál nebol ukončený, ešte by som niekde tento rukopis našiel. V spomienkach na detstvo som písal, že sme do školy chodili „pod kino rádio“ a prechádzali sme promenádou. Všade sme chodili peši, mal som akurát starý bicykel. V čase gymnaziálnych štúdií, vtedy jedenásťročnej strednej školy, som začal objavovať staré mesto. Silný dojem na mňa urobilo nádvorie Spolku svätého Vojtecha. Bolo vtedy otvorené a priechodné. No ešte som nevedel, že sú tam aj Koniarkove plastiky. Potom som staré mesto vnímal cez búranie domov. Občas som si niečo aj narýchlo zobral na pamiatku, tehlu alebo časť stavaných kachlí. Zmena mesta išla potom veľmi rýchlo.

* Zmeny po roku 1948 nepoznačili len mesto, ale zasiahli aj do ľudských životov. Mali ste vtedy desať rokov. Ako ste vnímali vývoj udalostí?

Boli sme dvaja súrodenci, brat bol invalid. Otec bol bankový úradník, mamička domáca. Mali sme aj pomocnicu v domácnosti, slúžku Amálku. Otec hovoril, že je roduverný Slovák a od mladosti mal názor Hlinkovho autonomizmu. Vojnový slovenský štát bral ako neočakávaný dar samostatnosti Slovákom. Našu rodinu poškodili komunisti. Z maminej strany boli roľníci a stolár, a z otcovej bol brat mlynár. Všetko im po roku 1948 zobrali, násilnou kolektivizáciou alebo zatvorením prevádzky. Otca preradili do výroby, mamička z finančných dôvodov začala pracovať. Nemohli sme mať preto dôvod obdivu ku komunistickému režimu. To potom u mňa viedlo k postojom, ktoré vyústili v roku 1989 v aktívnej účasti na zmene režimu.

* Vráťme sa ešte do školy, a k vášmu obdobiu stredoškolských štúdií...

- Väčšia časť spolužiakov bola z dediny, takže nemali až taký vzťah k Trnave. Pokiaľ ide o naše zaradenia do škôl, bola tu akási rajonizácia. Chodili s nami spolužiaci z Coburgu a Tulipánu a časť zo Špíglsálu. Potom na osemročnej strednej škole sa to pomiešalo, myslím, že sme boli triedy označené od A až do F. Spočiatku sme mali ešte náboženstvo a dokonca v nedeľu ako trieda sme chodili na omšu do invalidského kostola, dnešnej katedrály. Potom nastal zlom, keď nás, žiakov, postavili na dvore Adalbertina a riaditeľka povedala, že všetko sa zmenilo, vyhrala robotnícka trieda a učiteľov máme oslovovať súdruh. Aj súdruha katechétu Ignáca Obroktu. Na dnešnej Hlavnej v tom čase fungovalo korzo, najmä v nedeľu po omši patrilo k bontónu, aj dospelých, aspoň jedno „kolečko“.

* Vyštudovali ste medicínu, ale vraj ste namiesto nej skoro skončili na herectve?

- Ovplyvnil to jeden zážitok. Vyhral som prednes prózy na Hviezdoslavovom Kubíne. Jeden pán z poroty tam začal do mňa hustiť, že sa málo chlapcov hlási na herectvo. Vraj by som tam mohol ísť študovať. Mám sa hlásiť v škole v Bratislave. Dal mi list, zalepil, povedal mi termín. Nechcel som to rodičom hovoriť, lebo som vedel, že sa im to asi nebude páčiť. Na ten dátum som do Bratislavy išiel. Ale váhal som. Hodil som si teda korunu – a vyšlo, že na herectvo nemám chodiť. Tak som list roztrhal a vrátil som sa domov. Zostala mi teda medicína v Bratislave. Bolo veľa uchádzačov, tak ma neprijali. Prišla však akcia „Pomoc české dělnické třídy Slovensku“. Na lekársku fakultu v Olomouci prijali štyridsať Slovákov. Tak som sa tam dostal. Moji rodičia nemali peniaze, tak som sa spoľahol na o rok kratšie štúdium, ktoré bolo zamerané na stomatológiu. A to rozhodlo. Nemali sme problém s češtinou, veď na strednej škole sa jeden rok učila česká literatúra s povinným čítaním. V Olomouci sme hovorili po slovensky, najmä pri skúškach. Pokiaľ ide o vzťahy, skôr mali hádky a také doberanie medzi sebou Moraváci a Česi. Nás Slovákov sa to akosi netýkalo (smiech).

* Systém umiesteniek po absolvovaní štúdia bol vraj vtedy dosť dôsledný. Okrem výhody zamestnania prinášal i veľké nevýhody, a to, že niekedy zavial Trnavčana na východ republiky a opačne. Vy ste však zostali v Trnave...

- Nebolo to zase až také jednoduché. Zo stomatologickej kliniky v Olomouci vybrali päť študentov, ktorí tam mohli zostať, medzi nimi aj mňa. Niekto z mojich spolužiakov zistil, že existuje zákon, podľa ktorého my Slováci môžeme dostať umiestenku len na Slovensku. Tak som dostal miesto do Dolného Kubína. Nenastúpil som tam. Spoľahol som sa na to, že si to nejako vybavím. Zakrátko som dostal predvolanie na súd, pre nenastúpenie. Našťastie, starší spolužiak – právnik z Trnavy „Péli“ Vrbovský to dostal na starosť. Aby mi trochu pomohol, odročil ďalšie pojednávanie o mesiac. Meniť sa dali len počty umiestnených lekárov medzi krajmi. V Piešťanoch jeden lekár vyhral konkurz za primára do Banskej Bystrice. Tak sme si to vymenili. Chvíľu som bol v Piešťanoch, a potom som šiel do Trnavy.

* Už vtedy sa prejavoval aj váš vzťah k umeniu. Trnavská verejnosť si vás spája najmä s výtvarným umením.

- Ako študent som recitoval. Dokonca sme v Olomouci organizovali večery poézie a robil som tam v univerzitnom študentskom časopise. A pokiaľ ide o to neskoršie obdobie – práca stomatológa je namáhavá a jednostranná. Boli dlhé čakacie termíny na ošetrenie, snažili sme sa prednostne ošetrovať najmä deti, aby mladá generácia mala lepší chrup, a k tomu časté pohotovostné služby. Tak som chcel monotónnosť života spestriť. Výstavy sme začali organizovať v čakárni zubného oddelenia na mojom prvom pôsobisku na dnešnej Hlavnej ulici, vtedy Februárového víťazstva, v budove Štátnej banky na poschodí. Vchod bol z pasáže. Výtvarníci Jozef Dóka a Július Bartek navrhli úpravu steny čakárne, sochár Joseph Jurča tam postavil svoju sochu, a konali sa tam celé roky výstavy trnavských a neskôr napríklad aj bratislavských výtvarníkov. Súčasťou boli aj vernisáže, a mne pripadla úloha tieto výstavy otvoriť. Paradoxne, nemali sme problém s ideológiou, dokonca sme pripravili výstavu akademickému maliarovi, františkánovi Teodorovi Tekelovi. Vtedajší prednosta ústavu Koloman Bella výstavy privítal. Bol to pre pacientov istý druh psychoterapie. Napokon, keď v roku 1969 vznikol mesačník Kultúra a život Trnavy, nemal kto písať o výtvarníkoch. Tak som pripravoval seriál o osobnostiach trnavskej výtvarnej obce.

* Samostatnou osobnosťou vo vašom živote je Ján Koniarek. Pre zachovanie jeho mena najmä v trnavskom kultúrnom kontexte ste toho urobili veľa.

- Keď som bol na strednej škole, som si uvedomil, že z obdobia starej Trnavy si nevšímame žiadnych národovcov. Začal som chodiť na cintorín a všímať si mená. Druhá stopa bola moja spomienka z detstva. S otcom som šiel do mesta a na moste pri hradbách išiel pán na motorovej trojkolke. Otec sa s ním pozdravil a mne povedal: Zapamätaj si, toto je významný slovenský umelec, sochár Ján Koniarek. Keď som potom našiel jeho hrob, začal som hľadať literatúru – kde inde ako v antikvariáte. Jeho prvá monografia, to bolo sto číslovaných výtlačkov s Koniarkovým podpisom. V antikvariáte sa mi podarilo kúpiť ten s číslom jeden! Z literatúry som sa dozvedel, že keď Koniarek zomrel, prišli slovenskí umelci, len nie Trnavčania. To sa ma dotklo. Keď bolo desiate výročie jeho smrti, na Prednádraží v známom K-klube sme s Mestským domom osvety urobili spomienkovú slávnosť s výstavou, mojou prednáškou, vystúpením Bradlanu a ďalšími umelcami. A čuduj sa svete, prišlo viac ako dvesto ľudí. Bol to akýsi návrat Koniarka do povedomia Trnavy. A o to sa snažím dodnes.

* Nie je náhoda, že trnavská galéria nesie meno práve po Jánovi Koniarkovi.

- Galéria začala pracovať v 70. rokoch ako okresná galéria. Vyvinul som iniciatívu na premenovanie. Po Koniarkovej smrti urobil riaditeľ Slovenskej národnej galérie, trnavský rodák Karol Vaculík, výstavu, dokonca bola vytvorená aj samostatná kója ako stála expozícia jeho diel. Po zmene koncepcie národnej galérie sa jeho diela v expozícii roztratili, našťastie, dnes je základná časť diela už sústredená v trnavskej galérii. Myšlienku propagácie J. Koniarka po revolúcii prevzalo Trnavské kultúrne fórum, ktorého som predsedom. Začali sme pripravovať kultúrny projekt Koniarek Rock Stone, po trnavsky Koniarek rok stone – to pomyselné „stone“ je akoby slovo plače, že nemá galériu. Po niekoľkých ročníkoch a veľmi dobrej odozve sa podarila presadiť na Slovensku nevídaná vec – postavila sa prístavba ku galérii a pripravila stála expozícia diela Jána Koniarka.

* Vráťme sa k vášmu lekárskemu povolaniu. Koncom 80. rokov udalosti nabrali taký spád, že zaiste postupne začali prevažovať vaše spoločenské a pedagogické aktivity pred lekárskymi.

- V časoch mojich štúdií pracovali ešte dentisti. Boli to vyučení zubári bez vysokej školy. Naša generácia ich mala postupne nahrádzať. Prednosta vtedajšieho zubného oddelenia doktor Juraj Furda mi ponúkol, či by som nechcel ísť pracovať do Suchej nad Parnou. Tam som robil až do revolúcie. Potom na odporúčanie VPN som sa zúčastnil konkurzu na riaditeľa nemocnice a niekoľko rokov som pôsobil v tejto funkcii. Ale to je už iná kapitola. Revolučné dni, to bola moja najpestrejšia éra života. Keď sa začali mítingy, nikto nevedel, čo sa bude diať. Moja žena mi vravela, že nás pozatvárajú. Našťastie sa nič také nestalo. Konštituovala sa VPN a popritom s malým oneskorením sa začalo profilovať KDH. Ako veriaci a národne orientovaný som sa logicky zúčastnil aj kreovania KDH v Trnave.

* Potom prišlo obdobie zápasu o novú trnavskú univerzitu. Bolo to v čase, keď ste boli poslancom SNR, resp. NR SR. Univerzita vznikla v roku 1992, no udržať ju v problematických 90. rokoch za vlády Vladimíra Mečiara asi nebolo jednoduché. Mnohí si iste pamätajú známe vylamovanie dverí univerzity ministrom Dušanom Slobodníkom. O niekoľko rokov zomrel, a tak táto jeho iniciatíva bola tragikomickým dovŕšením života výborného literárneho vedca a prekladateľa, ktorý sa zaplietol do politiky.

- Na pôde VPN bola predstava, že by v Trnave vznikla Univerzita Antona Bernoláka. Podľa ústnych informácií VPN v Trnave prevzala tento návrh od prof. Júliusa Kováča z Trnavy. Ale obnovená univerzita dostala názov Trnavská univerzita v Trnave a ako sa ukázalo, mala podporu v Trnave, na Slovensku i medzinárodne. Klíma vo vláde a v parlamente bola obnoveniu Trnavskej univerzity naklonená a onedlho zákonom uvedená do života. Búrlivé obdobie nastalo až vtedy, keď Mečiarova vláda chcela univerzitu zrušiť a nahradiť ju inou, aby bola spojená s predstaviteľmi, ktorí sú politicky prepojení na Mečiarovo hnutie. Jedného dňa som na stole v parlamente našiel návrh zákona o zrušení Trnavskej univerzity. Medzi všetkými poslaneckými klubmi sme začali bojovať za jej záchranu. V Trnave sa začali široké aktivity za záchranu univerzity s medzinárodnou podporou. Návrh bol z rokovania stiahnutý. Kópiu návrhu som dal do archívu univerzity. Napokon v roku 1997 vznikla v našom meste univerzita druhá, podľa predstáv tých, čo chceli túto našu univerzitu zrušiť. Nehovorím, že sa mi páči myšlienka dvoch univerzít v Trnave. Ale ak sú životaschopné, charakteristicky profilované a majú študentov, nie je ani v súčasnosti, ani v budúcnosti dôvod na ich zlučovanie.

* Trnavská univerzita patrí medzi najlepšie na Slovensku, čo každý rok potvrdzuje hodnotenie Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry. Boli ste pri zakladaní Fakulty ošetrovateľstva a sociálnej práce.

- Vznikla o niečo neskôr ako prvé fakulty univerzity. Po revolúcii vznikla Škola zdravotníckych manažérov. V rámci nej sme viacerí zo Slovenska absolvovali holandskou stranou organizované štvorsemestrálne štúdium zdravotníckeho manažérstva, navyše som bol riaditeľom nemocnice. Prizvali ma teda v 1994 prednášať na tejto novej fakulte Trnavskej univerzity. Uvedomili sme si, že zo zdravotníckej problematiky sa neštuduje len medicína a farmácia, ale v Európe je aj ďalších pätnásť smerov, ktoré sa študujú vysokoškolsky. Navyše, už vtedy bola z Európy požiadavka, aby sa aj ošetrovateľstvo ako smer začalo študovať vysokoškolsky. Predtým končili absolventi maturitou na stredných zdravotníckych školách. Profesor Vladimír Krčméry, jeden zo zakladateľov fakulty, mal predstavu, že manažérstvo treba zaradiť do štúdia na novej fakulte.

* Potvrdila sa predstava zo začiatku deväťdesiatych rokov ako by mala fakulta fungovať?

- Boli sme najskôr zameraní na externé štúdium, lebo bola požiadavka, že musíme do určitého roku pripraviť vysokoškolsky vzdelané zdravotné sestry. Záujem bol obrovský. Napríklad, prednášali sme v budove v Modre-Harmónii, a mali sme v ročníku až 190 frekventantiek. Ťažkosťou bolo najmä skúšanie. Objektívnosť posudzovania vedomostí a zachovanie úrovne vyučovania bolo pri takýchto počtoch študentov mimoriadne náročné. Postupne pribudlo vyučovanie ošetrovateľstva v Michalovciach. Teraz nám toto diaľkové štúdium ošetrovateľstva končí. Dopredu išli aj iné smery, napríklad sociálna práca, o ktorú je veľký záujem. Viac sa hovorí aj o verejnom zdravotníctve, so snažením zlepšiť zdravotný stav obyvateľov. Najmladším študijným smerom sú laboratórne vyšetrovacie metódy v zdravotníctve. Som rád, že som sa mohol zúčastniť rozvoja Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce.

* Mnohí Trnavčania si vás ešte pamätajú ako jedného z koordinátorov projektu Zdravé mesto Trnava. Existuje dodnes, no asi nebolo jednoduché ho presadiť v praxi.

- Súviselo to aj trochu aj s mojou prácou mestského poslanca. Hnutie Zdravé mesto má medzinárodnú a národnú štruktúru na odporučenie Svetovej zdravotníckej organizácie. Prvý raz tento projekt v mestskom zastupiteľstve neprešiel. V rámci spolupráce v americko-slovenskom ekologickom projekte mi napadlo, že treba urobiť marketing, aby sme presvedčili o význame takýchto aktivít aj poslancov, aj obyvateľov mesta. Veď zdravotná výchova tu bola aj kedysi, no jej význam sa často podceňuje. Trnava má v tomto trochu nevýhodu. Inde kancelária Zdravé mesto koordinuje aktivity iných občianskych združení a pomáha im. No tu v Trnave ich nemáme veľa, preto sme mnohé aktivity museli organizovať. Celé roky som pripravoval prednášky v spolupráci so známymi trnavskými lekármi a bol aj o ne záujem. Projekt Zdravé mesto Trnava sa zakorenil a ďalej sa rozrastá.

Text a foto: Martin Jurčo

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)