novinky z radnice

Psychedelia Miriam Schniererovej

Do 28. februára si na prvom poschodí Kopplovej vily na ulici Zelený kríček v šiestich miestnostiach možno pozrieť výstavu, ktorá dáva priestor mladému výtvarnému umeniu. V kurátorskej koncepcii Jany Babušiakovej (na fotografii vľavo) vystavuje jej generačná súputníčka Miriama Schniererová (* 1989). Po štyroch menších samostatných výstavách autorky v uplynulých dvoch rokoch ide o jej doterajšiu najobsiahlejšiu prezentáciu. V priereze piatimi rokmi tvorby sú najviac zastúpené najnovšie diela. Pod názvom Psychedelia predstavuje takmer tridsať komornejších i veľkorozmerných plátien, inštaláciu a objekty.

Rodáčka z Nových Zámkov (na fotografii vpravo) vyštudovala odbor propagačná grafika na Strednej škole úžitkového výtvarníctva J. Vydru v Bratislave a odbor Maľba a iné médiá na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéroch prof. Ivana Csudaia a prof. Daniela Fischera. Magisterské štúdium ukončila v roku 2014.

„Miriama Schniererová chce diváka priviesť k veľmi podobnému scitliveniu a otvoreniu sa voči podnetom vlastného vnútorného sveta, ďaleko od hlučnej každodennosti, ktorá pre ne nemá čas ani miesto. Jej tvorba sa od začiatku sústreďuje na subjektívne prežívanie. Už v rámci bakalárskeho štúdia námety svojich obrazov hľadala vo vlastných spomienkach na detstvo. V rámci toho vyvinula maliarsku techniku nanášania farieb striedaných s voskovými vrstvami, do ktorých následne zasahuje preškrabávaním a olupovaním. Odkrývanie farebných vrstiev ukrytých pod nánosom vosku sa podobá odkrývaniu doposiaľ neznámych rovín spomienok. Nostalgické momentky z narodeninových osláv a ihrísk však nie sú len úsmevnou spomienkou na detstvo, ale predovšetkým spomienkou na jeho nenávratné zmiznutie v minulosti. Fascinácia prchavosťou okamihu a jeho nezastaviteľným prerodom z ,teraz’ na ,kedysi’. Toľko citácia kurátorky Jany Babušiakovej, ktorá je absolventkou katedry dejín umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity.

S Miriam Schniererovou sa stretli pred pár rokmi na výstave, ktorú vtedy ešte poslucháčka VŠVU strážila. Po obsiahlejšom rozhovore a poznaní vtedajšej tvorby sa rozhodli pre spoluprácu. Spočiatku na tejto výstave chceli ukázať celú tvorbu výtvarníčky, ale napokon sa rozhodli pre prísnejší výber. Do prvých miestností zaradili najsúčasnejšie diela, ktoré ukazujú inšpiráciu módou 60-tych rokov 20. storočia a farebnou potlačou. Potom je tu miestnosť s inštaláciou, ktorá si vyžadovala absolútnu tmu, čo zabralo asi najviac času pri príprave výstavy. Nájsť adekvátne závesy, ktoré prekryjú akýkoľvek lúč svetla, aby vyniklo výtvarné nasvietenie. „ Keď sme zistili, že sa nám nejaké dielo nehodí do konceptu alebo nemá v miestnosti popri iných priestor, nevie dýchať, museli sme ho aj so zatínaním zubov (smiech) vyradiť,“ hovorí kurátorka. V posledných miestnostiach návštevník nájde staršiu tvorbu autorky – ak pri takej mladej výtvarníčke možno vôbec o staršom období hovoriť. Ako však tvrdia spoločne s kurátorkou, jej výtvarný prejav sa rokmi výrazne zmenil. „Psychedelia je stav istého opojenia, omámenia. Chcela by som, aby takto na diváka pôsobili moje maľby, objekty, ich atmosféra alebo aj svetlá, do ktorých som ich inštalovala. S technikou, ktorú používam, som začala ešte počas bakalárskeho štúdia u profesora Csudaia. To boli iba chabé pokusy nanášať vrstvy mydla a vosku a následne ich odlupovať. Teraz možno vidieť už diela, kde takýto postup zaberá na plátne veľkú plochu. Sú to litre farby, ktoré pri tejto technike použijem,“ vysvetľuje Miriama Schniererová.

Vo svojich dielach používa veľa pastelových, no i teplých odtieňov farieb. „Pastelové odtiene majú byť v kontraste s temnou stránkou minulosti, rozlúčky so spomienkou. Nechcela som, aby obsah pôsobil depresívne, ale aby ho z tmy vytiahli tie farby.“

Niektoré diela nazvala autorka podľa subjektívnych pocitov danej chvíle, napríklad Nikdy som nechcela sfúknuť sviečku, Čakanie na Godota či Môj tieň. „Robím si poznámky, ak ma niečo zaujme v médiách alebo v článkoch, knihách. Aj si ich triedim, aby som ich mala po ruke, keď sa mi to hodí ako názov, keď sa s tým stotožňujem.“

Na výstave predstavuje diela rôznych rozmerov. Ako sama hovorí, najradšej maľuje úplne malé obrázky, do ktorých sústreďuje väčšiu silu výrazu. Očarujúce sú objekty, ktoré akoby načierali do rôznych etáp mladosti umelkyne a atribúty detstva či tínedžerského veku (soška lebky, budík) a premeny v ženu (flakón parfumu, ruža). Umiestnením jednotlivo v sklených vitrínach pôsobia ako vzácne exponáty v múzeu či luxusné šperky v klenotníctve.

Výstavu predstaviteľky najmladšej generácie slovenských výtvarníkov v Galérii Jána Koniarka by ste si nemali nechať ujsť. Najmä v prípade, ak sledujete vývoj umeleckej scény. Ide totiž o umelkyňu, ktorá sa určite nestratí v dave absolventov výtvarných škôl. Naopak, už teraz z neho výrazne vyčnieva.

 Iveta Pospíšilová, foto: Zuzana Dohnalová

Zatiaľ nehodnotené