novinky z radnice

V kaviarni hotela Jánošík v Liptovskom Mikuláši takmer nikto nedýchal. Všetky svetlá boli zhasnuté, iba na tanečnom parkete na roztiahnutom japonskom koberčeku horela sviečka. Okolo nej tancovala a predvádzala jogu krásna štíhla tanečnica v dráždivej priesvitnej spodnej bielizni a závoji, ktorý odhaľoval takmer všetko. Napriek tomu som naďalej zodpo- vedne obsluhoval zvukovú aparatúru, z ktorej sa do kaviarne šírila jemná ezoterická hudba. Keď sa tanečnica dostávala do tranzu a blížilo sa vyvrcholenie, z boxu hudobníkov povstal známy sochár a medailér Alfonz Groma. Nahlas oznámil publiku, že si musí odskočiť a vydal sa rozhodným krokom krížom cez koberček. Tanečnica zmrzla v pohybe, Alfonz vo švungu odkopol stojan so sviečkou a v kaviarni nastala úplná tma. Hrobové ticho bolo prerušované len ženským zjojknutím. O pár dní sa začalo povrávať, že práve v tejto tme sa zrodil jeden nekonečný milostný príbeh... Vtedy som ešte netušil, že podobné udalosti raz tvrdo zasiahnu aj do môjho osudu. V kaviarni hotela Jánošík mal vystúpiť aj známy pražský hltač mečov Petr, ktorému šnúru vystúpení na Slovensku vybavila česká agentúra Pragokoncert. Vyšportovaný a do pol tela vyzlečený Petr si poobede so svojou krásnou asistentkou a kapelou precvičil svoj program. Pred záverom programu asistentka ohlásila „najväčší balančný výkon“ (NBV). Petr si pri ňom oprel na bradu zaklonenej hlavy rukoväť kratšieho meča, na jeho hrot postavil hrot ďalšieho meča, upažil ruky a udržiaval balanc, aby horný meč nespadol a neprepichol ho. Bubeník Šaňo Záruba robil pri NBV virbel, a keď udrel na veľký činel, Petr vyhodil bradou oba meče hore a chytil ich do rúk. Bolo to fantastické, a tak sme zahrali ešte Sandokana. Večer to v kaviarni hotela Jánošík vrelo. Mäsiar Kolada, „vpúšťač“ a aj vyhadzovač v jednej osobe, odolával náporom davu pred „lietačkami“ kaviarne a občas niekoho pustil dnu. Ako zálohu bral zlaté prstene. Ich pravosť kontroloval lupou. Jeden tiež chcel ísť dnu, mal džínsy a tvrdil, že je Michal David. Neklamal, ale Kolada ho kvôli džínsom nepustil. V muzikantskom boxe už trónil „Hovor mi Steve alebo Šuchmanský“ a tradične, chrbtom k pódiu, sedel na stoličke aj sochár Alfonz Groma. Popíjali už od obeda, aby si nenechali ujsť NBV importovaný z Prahy a Groma si medzitým dával zahrať pašerácku serenádu, ako hovoril piesni Goralu, či ci nežal. Konečne nastal okamih pravdy. Petr z Prahy zahalený plášťom, s mečom v pravici ako kráľ Artuš s Excaliburom, prešiel s krásnou asistentkou za veľkého potlesku kaviarňou až k hudobnému pódiu. Postavil sa na miesto speváčky Milky Babkovej, aby ho bolo v celej kaviarni dobre vidieť, zhodil z pliec plášť a odhalil pred publikom vyšportované telo. Program hltača mečov sa začal. Všetko prebiehalo úplne bezchybne, diváci so zatajeným dychom sledovali, ako miznú čepele dýk a mečov v jeho ústach a krku. Konečne prišiel na rad vrcholný výkon, pri ktorom si Petr oprel na bradu zaklonenej hlavy rukoväť kratšieho meča, na jeho hrot postavil hrot ďalšieho meča, upažil ruky a balansoval, aby horný meč nespadol a neprepichol ho. Šaňo Záruba začal hrať virbel, a práve vo chvíli, keď mal zaznieť úder na činel, po ktorom mal Petr vyhodiť bradou oba meče hore a chytiť ich do rúk, podguráženého Gromu vyvrátilo ako mačku aj so stoličkou dozadu, padol a udrel si zátylok. Petr sa zľakol a horný meč už aj letel špicom do jeho oka. Bleskurýchle sa uhol a meč skončil v malom bubne, kde prepichol obe drahé blany. Druhý meč prepichol veľký bubon. Napriek nečakanému záveru Petr a Groma zožali veľký úspech a kapela zahrala Gromovi za odmenu pašerácku serenádu. Aj v bývalej Nemeckej demokratickej republike, v Rudolstadte, v Theater restaurante, spestrovali našu hudobnú produkciu striptízy a programy. Niektoré z nich zjavne pôsobili na divákov inšpiratívne. Napríklad, vždy, keď jeden Čech štvrtil vlastnú ženu mečmi v priehľadnej plexisklovej skrini, publikum doslova šalelo. Čech bral svoju prácu veľmi vážne, a keď sa mu nedarilo ženu prepichnúť, kričal: „Kurňa práce!“ Ja som mu do toho púšťal scénickú hudbu, a po programe, keď sa jeho žena dávala opäť dohromady, som mu oznámil, ktorú značku koňaku mám rád. „To je zlý, to je vopravdu moc zlý,“ smutne potriasol štvrtič pompéznou šedivou hlavou a násilím vytlačil tisíc a jedenkrát poprepichovanú manželku v dráždivom oblečení zo šatničky za pódiom, kde sme sa všetci tiesnili. Kývol som jej na pozdrav. Smutne mi vravela očami, že dnes v noci bude ešte čertvie koľkokrát prepichnutá, a že má toho po dorezaný krk. V lete 1989 sme hrali sme v Interhoteli Gera v Gere. Riaditeľ hotela mi raz ráno predstavil tanierového akrobata Uda a povedal, že ho budeme počas večerného vystúpenia v bare hudobne podporovať. Večer bol bar Interhotelu Gera nabitý. Hrali sme hity, ľudia sa bavili a o desiatej večer sa začal program. Prvé číslo programu malo názov Jungfrau und Hochzeitnacht – Panna a svadobná noc. Predviedla ho mladá striptérka, ktorá, kým sa pri melódiách Johanna Straussa vyzliekla donaha, pobiehala po parkete s horiacimi sviečkami v rukách. Po striptíze, veľkom aplauze a ováciách ohlásila moderátorka vrcholné číslo večera: Zwiebelmünsterzauberer Udo! A dodala, že Udo pri vystúpeniach používa taniere z najdrahšieho meissenského cibuľového porcelánu. Bolo to úchvatné. Udo už mal dve tyče s taniermi na čele a po dve v každej ruke. Potom však, akoby sa bol na niečom pokĺzol, nohy sa mu ocitli vo vzduchu a zosypal sa nám i s „cibulákmi“ na pódium medzi speváčky. Napriek nečakanému koncu bolo obecenstvo nadmieru spokojné. Udo po nemecky zareval „Kurňa práce!“, vyskočil, podišiel k miestu, ktoré sa mu stalo osudným, zohol sa, zodvihol z parketu kúsok vosku, letel za riaditeľom a strašne mu vynadal. Vo vinárni banskobystrického Gastrocentra boli tiež dva programy. Predskokanov tvorila dvojica Fery a Marion. Tie mená po všetkých stránkach tak vystihovali protagonistov, ako by im z oka vypadli. Po všelijakých premenách ručníkov na kytice a premeny kytíc na holúbkov, ktoré s noblesou vypúšťal do vinárne za mierne prihlúpleho úsmevu moletnej Marion, sa Fery odhodlal uskutočniť vrcholný kúsok svojho umenia. Nik nevie, skade vyčaril asi meter dlhú veľkú ihlu. Do ucha jej navliekol zelenú stužku, postavil sa za Marionin široký chrbát a pomaly ju začal prebodávať asi v mieste piateho stavca. Marion sa tvárila ako socha od Berniniho s názvom Extáza svätej Terézie a v tvári sa jej striedali výrazy bolesti so záchvevmi rozkoše. Niekto z obecenstva skríkol, že tá ihla mala ísť o niečo nižšie, ale vzápätí obecenstvo amrelo, lebo Marion už trčal špic ihly z brucha. Fery ju obišiel, chytil špic ihly a vytiahol ju z Marioninho brucha aj s navlečenou stužkou. Veľké ovácie a potlesk narušili nosiči, ktorí začali pred hudobné pódium nosiť činky a rôzne železné gule. Nasledujúci program s názvom Gule vo vzduchu vyvolával v divákoch širokú škálu asociácií. Jeho aktérmi boli svalnatý muž a vyšportovaná krásavica v sexi odeve. On si dal najskôr okolo pása hrubý remeň s malými basketbalovými košíkmi a začal vyhadzovať do vzduchu železné gule, ktoré sa potom snažil zachytávať do košíkov za zvukov Chačaturjanovho Šabľového tanca. Svižne mykal zadkom a točil sa pri tom ako sladičový koreň. Občas mu nejaká guľa spadla do hudobnej aparatúry a keď mu capla na nohu, aj on kričal: „Kurňa práce!“ Potom jeho partnerka urobila na lakťoch a krku stojku, partner jej na prekrásne nohy vyložil činku s veľkými guľami na koncoch a ona ju nohami roztočila. Šlo jej to výborne. Prepletala nôžkami, činka sa vrtela stále rýchlejšie a rýchlejšie..., až sa zdalo, že sa vznáša. A naozaj. Činka vyletela, zlikvidovala celú moju hudobnú aparatúru a aj dodávku elektrickej energie. V kaviarni Gastrocentra nastala úplná tma. Hrobové ticho bolo prerušované len ženským zjojknutím. A práve v tejto tme sa dočasne skončil môj muzikantský príbeh. Kurňa práce...

Marián MRVA

Zatiaľ nehodnotené