novinky z radnice

S nákupom v ruke som prechádzal domov popri bazilike. Rýchly krok pozastavil hlas bezdomovca: „Pán Tomašovič, nedáte mi euro?“ Prekvapený, že ma pozná po mene, som vytiahol z tašky rožok a podal som mu ho so slovami: „Nedávam peniaze na ulici, ale zoberte si niečo pod zub, aby ste neboli hladný.“ Odmietol ho a dodal: „Ďakujem, nie som hladný, ale tá vaša kniha sa mi páči.“ Veta ma odrovnala, čítal knihu. Vytiahol som teda stravný lístok. Neodmietol, no poznamenal: „Ja to nehovorím kvôli tomu, že mi musíte niečo dať. Len chcem, aby ste písali.“ Priznám sa, potešilo ma to. Nadšenie však netrvalo dlho. Bezdomovec si ma našiel každý deň a pokúšal sa dostať stravný lístok. Pochopil som, že sa nemôžeme klamať. Toto nie je pomoc. O inú, žiaľ, nestál. Podobne som precitol pri žobráčke, ktorá stávala pri lekárni. Pri jednej z návštev Piešťan som ju videl vystupovať z čierneho mercedesu. Mladý šofér ju priniesol ku Kolonáde žobrať. Ani moje pátranie po zbierke na ulici pre ťažko choré dieťa nedopadlo slávne. Časť peňazí síce išla na liečbu, no nie na takú, aby mohla pomôcť. Ako nestratiť v takýchto situáciách ľudskosť a pritom nepodľahnúť naivite či podvodu? Ako vrátiť dôveru a osobnú rovinu solidarite? Vyrásť by mala v rodinách, medzi priateľmi, v rôznych spoločenstvách či spolkoch. Solidarita predpokladá poznanie a fungujúce vzťahy. Tie nemožno utužovať len vtedy, keď nám je zle, ale treba sa na nich spolupodieľať trvale. Primárnu pomoc vždy podávala rodina, susedia, blízki či dedina. V technickom svete sme uverili v širšie systémy pomoci. Dnes sa musíme priznať, že mnohé bez autorít zlyhávajú. Hlavne pre tých, ktorí zo systému vypadli. Hodená minca na ulici síce uspokojí na krátku chvíľu svedomie, ale dlhodobo nepomáha. Neudržiava trvalé vzťahy, iba ak závislosť. V tomto kontexte mám dojem, že strácam sluch aj pri valiacich sa výzvach a informáciách v médiách. Vo svete bez kontextu, bez možnosti preveriť povedané či bez vzájomnej dôvery sa strácam. To nie je rezignácia, len zrátanie vlastných možností. Tie možno naplno venovať tým, s ktorými zdieľame vízie, príbehy, nádeje i kritickú reflexiu. S vnímavosťou, úctou, rešpektom a otvorenosťou k iným. S predpokladom spolupatričnosti na oboch stranách. O tom by mala byť aj politika. Kým úplne neohluchneme a nestratíme dôveru.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (24x hodnotené)