novinky z radnice

Minulý rok sme si pripomenuli 110. výročie narodenia a 55. výročie úmrtia spisovateľa Františka Hečka, ktorý bol, spolu so svojimi bratmi Blahoslavom a Víťazoslavom, tiež literárne činnými, absolventom trnavského Gymnázia Jána Hollého. František bol najstarší zo siedmich súrodencov. Neľahký život v rodnej Suchej nad Parnou opísal v knihe Červené víno, ktorá spolu s Drevenou dedinou patrí vďaka povinnému čítaniu medzi najznámejšie. Obe knihy boli aj sfilmované a hlavne Červené víno ešte stále oslovuje divákov. Po premietaní filmu v zahraničí si jeho tvorcovia mohli vypočuť aj vetu: „Bože, aká je tá slovenská bieda krásna.“ Minulý rok Trnavský samosprávny kraj udelil Františkovi Hečkovi Čestné občianstvo in memoriam za celoživotný prínos pre kultúru. Začiatkom roka navštívila Trnavu jeho dcéra Magdaléna Hajnošová, rod. Hečková. Pri pohári červeného vína poskytla Novinkám z radnice tento rozhovor.

* V Suchej nad Parnou sa narodilo veľa spisovateľov a významných osobností. Čomu možno pripísať, že táto pomerne malá obec neďaleko Trnavy dala Slovensku toľko významných osobností? Dobrému vzduchu, vody v Parnej alebo červenému vínu, ktorým František Hečko pomenoval svoju knihu?

- Áno, možno aj týmto skutočnostiam, ale patrí k ním aj prastará matka môjho otca Alojzia Polakovičová, známa „babenka“ z románu Červené víno. Osudy románových hrdinov sú upravené, skreslené a niektoré aj vymyslené. Osudy „babenky“ Alojzie sú však najbližšie k skutočnosti, i jej smrť zamrznutím vo Vlčej Doline. Otec o svojej prababke hovoril, že bola jeho prvou učiteľkou dejepisu, literatúry, vedela rozprávať nielen staré rozprávky, ale aj vymýšľať nové. Ale čítať nevedela. Preto ho pobádala do učenia a veľmi ju zaujímalo, čo sa deje vo svete. Priznal, že prapôvod jeho literárnej činnosti bol u prababičky. Vo svojej knihe Od veršov k románom okrem iného napísal: „Do knihy mi vošla prababička sama od seba – ako gazdiná do kuchyne. Bola už hotovým literárnym typom. Aj môj dedo, Ján Hečko, napriek veľmi ťažkej robote na vlastnom hospodárstve a práci sezónneho robotníka v trnavskom cukrovare, viedol si denník o práci na hospodárstve, aj o dianí okolo neho. Otec hovoril, že bez týchto zápiskov by sa asi neodhodlal na písanie Červeného vína.

* Minulý rok sa niesol v znamení výročí tvojho otca a jeho brata Bohuslava. Jeho život a tvorbu si kultúrna verejnosť pripomenula v Martine, ale aj v rodnej obci.

- Áno, v Suchej sa konala veľká oslava na počesť troch významných osobností. 110. výročie narodenia a 55. výročia úmrtia Františka Hečka, 100. výročie narodenia jeho brata Blahoslava a medzinárodné ocenenie suchovskej husi. Zároveň sa prezentovala moja kniha František Hečko – život a Červené víno, v ktorej približujem život a literárnu tvorbu môjho otca. Písal nielen romány, ale začínal poéziou. Pracoval ako revízor v Ústrednom družstve úverových družstiev, aby uživil rodinu. Neskôr pracoval v rôznych novinách. Ako vždy, jeho rodáci pripravili podujatie s veľkou láskou a na vysokej úrovni.

* Červené víno začal František Hečko písať na Orave, a tam vznikla aj podstatná časť tohto zaujímavého diela. Rodný kraj musel nosiť v srdci, lebo ho opisuje ako mapu. Sú všetky miestne názvy autentické? Vlčindol určite, ale čo Slivnica, Blatnica, Ochuchlov, Zelená misa a ďalšie?

- Vlčindol je autentický, ostatné sú vymyslené. Všetci ľudia zo Suchej, okolia, aj z Trnavy si domyslia, že Slivnica je Trnava, Zelená Misa je Suchá. Rovnako sú vymyslené aj vedľajšie postavy ako Bolebruch, Pančucha, Ejhledjefka, Apoštol, Nehreš. V podstate sú v jednej postave spojené vlastnosti jedného až troch Sušancov. Ku kladným postavám sa ešte dnes hlási ich rodina, k tým iným nikto. Počas vojny sme bývali vo Svätom Jure, ale keď sa blížil koniec vojny, začiatkom roku 1944, z obavy pred bombardovaním a nedostatkom potravín presťahovali sme sa do maminho rodného domu v Dolnej Lehote na Orave, kde otec začal písať Červené víno. Ako som už spomínala, „babenka“ je úplne autentická otcova prababka. Takmer autentickí sú Kristína a Urban Habdžovci, teda môj dedko Ján Hečko ako Urban a babka Rozália Hečková, rod. Branišová, románová Kristína, narodená v Dlhej, odkiaľ pochádza aj meno Habdža (poznámka autorky: Kto sa chce vyznať v bohato rozkošatenom a posplietanom rodokmeni Hečkovcov a zistiť, ktorí z nich sa dostali aj do knihy, nech si prečíta knihu František Hečko život a Červené víno). Pôvodné, necenzurované dielo vyšlo v roku 1948, v ďalšom vydaní už zasiahla cenzúra a museli sa skrátiť dlhé náboženské motívy. Urobil to sám otec, aby sa jeho dielo neznehodnotilo. Ja som pôvodnú verziu románu z roku 1948 zrekonštruovala, a tak v roku 2013 vyšla necenzurovaná, pôvodná verzia.
hečkovci 1931
Hečkovci v roku 1931, zľava: František Hečko, Mária Jančová – snúbenica, matka, otec, Martin, Mária, Štefan Jančo – budúci švagor, dolu: Blahoslav, Ružena a Víťazoslav

* Román Drevená dedina našiel svojich čitateľov, ale aj veľa odporcov. Tvoj otec bol nadšeným propagátorom združstevňovania?

- Myšlienku združstevňovania, o ktorej mal najlepšie predstavy, prijal s nadšením. Dej knihy sa odohráva vo fiktívnej dedine Stodolište, ktorej prototypom bola rodná obec manželky, Dolná Lehota na Orave. Román vyšiel v roku 1951 a vyvolal rozporuplné a hlavne nenávistné reakcie. Do družstva ľudia vstupovali neochotne, a nie všetko bolo tak, ako to bolo opísané v Drevenej dedine. Cenzori mu vyhodili pasáže, týkajúce sa protestujúcich robotníkov v drevárskom závode. Ako novinár mohol pozorovať výsledky združstevňovania. Písal reportáže, tzv. fejtóny, ktoré uverejňovala aj Pravda. Keď sa proces združstevňovania začal, neuvedomil si, že bude taký násilnícky a udeje sa toľko krivdy. Práve v týchto fejtónoch kritizoval prešľapy niektorých komunistických funkcionárov. Veľmi dojemný a vtipný bol fejtón o čerešniach z Borovej a z Ružindola a epidémii slintačky. Pichol do osieho hniezda, a preto mu Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska v Trnave na istý čas zakázal novinársky vstup do okresu.

* František Hečko aj napriek silnému katolíckemu prostrediu, v ktorom vyrastal, nebol nábožensky založený.

- Môj otec bol ateista, ale uznával náboženské tradície dediny, ktorá vyrastala na týchto princípoch. Preto ich tak bránil pri cenzurovaní jeho kníh. Tak ako bolo zvykom za prvej ČSR aj za Slovenského štátu, spisovatelia sa priatelili a stretávali bez ohľadu na politické a náboženské presvedčenie. Jeho priateľom bol napríklad aj Rudolf Dilong. V pracovni, nad stolom, kde písal Červené víno a Drevenú dedinu, visela lacná kópia obrazu Ježiš na hore Olivovej na kriedovom papieri. V tejto pracovni prijal zástupcov okresného výboru KSS, ktorí ho nútili napísať pamflet na biskupa Vojtaššáka, ktorého mali súdiť. Otec to odmietol slovami, že ho osobne pozná ako slušného človeka a za Slovenského štátu mu uverejňoval v novinách články. Boli veľmi nepríjemní a jeden z nich mu pri odchode pošepol, aby nedráždil, a ten obraz dal dolu. Obraz, ako spomienka na oravskú babku, mal pre neho veľkú citovú hodnotu. Aj tak mama odniesla obraz tetke Katre z Oravy. Časom sa stratil, ale vrátil sa ku mne úplne náhodou v roku 1986. Ten pamflet na Vojtaššáka napísal Ladislav Mňačko.

* Máte chatu v Suchej s názvom Vlčia dolina. Tam obrába vinohrad aj Janka Pekarovičová Hečková, známa trnavská novinárka. Podľa mena je to iste vaša rodina.

- Spomínaný vinohrad sa otcovi podarilo zachrániť pred exekúciou, ktorú veľmi presne opísal v Červenom víne. Martin Hečko, starý otec Janky, brat môjho starého otca Jána Hečka, ešte pred začiatkom tých nešťastných procesov, keď starý otec musel platiť aj úroky z úrokov hypotekárnych úverov, mu chcel aspoň trochu pomôcť a časť z týchto pozemkov odkúpil. A to je ten vinohrad, ktorý obrába Janka Pekarovičová, vnučka Martina Hečka, moja sesternica. Je obdivuhodné, že táto útla žena dokáže robiť takú ťažkú prácu. Krv sa nezaprie, veď je vnučkou Martina Hečka a ako on, aj ona chce, aby vinohrad zostal v majetku Hečkovej rodiny.

* Nesmieme zabudnúť ani na manželku Františka Hečka Máriu Jančovú, spisovateľku pre deti a mládež.

- Po otcovej smrti sme sa s mamou presťahovali do Bratislavy, kde mama pracovala v Mladých letách ako redaktorka. Posledné naše spoločné bydlisko, až do jej smrti v roku 2003, bolo v Karlovej Vsi. Mama s mojim dcérami, teda vnučkami, tam chodila na detské ihrisko. Nedávno som si v karloveských novinách prečítala, že mladí chcú spomínané ihrisko pomenovať menom Chucka Norissa. Veľmi ma to nahnevala a išla som na miestny úrad v Karlovej Vsi. Starostka Dana Čahojová so svojim zástupcom Branislavom Záhradníkom boli veľmi ústretoví, keď som navrhla, aby ihrisko bolo pomenované po mojej mame. Na odhaľovaní pamätného kameňa mojej mamy sa okrem iných osobností zúčastnila aj Darinka Laščiaková, známa speváčka oravských ľudových piesní, dávna priateľka mojej mamy. Na ihrisku sa často stretávali.

Margita Kániková, foto: archív Magdalény Hajnošovej

 

 

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)