novinky z radnice

Už keď som otvoril najnovšiu knihu Pavla Tomašoviča Mosty ponad čas (Georg, 2016), vedel som, že sa opäť ocitnem na brehu rieky pravdivého života, cez ktorú ma prevedú zázračné mosty času a slova, že Tomašovič mi ponúkne nielen kontinuitu príbehov a východiská, ale aj celistvosť: myslenia, kultúry, obojsmerných presahov v čase. A ako pri troch predchádzajúcich, ani tentoraz som sa nesklamal...

Komplexné vnímanie sveta je cestou, po ktorej Tomašovič nielen neúnavne kráča, ale na ktorú aj zanietene volá vnímavého čitateľa. Už jeho prvá kniha, román Nič v krajine nikoho (SSV, 2007), je o odhodlaní hlavného hrdinu (a aj autora) bojovať s mocou, odolať jej aj tými najkrajnejšími prostriedkami. Poviedky v druhej knihe Bezčasie (SSV, 2010) sú dimenziou ukotvenou nielen v ďalekej budúcnosti, ale aj v súčasnosti; odkrývajú krehkosť i výnimočnosť človeka, jeho existenciálne istoty. A úvahy a zamyslenia v tretej knihe Presahy (SSV, 2013) vťahujú čitateľa do videnej príťažlivosti sveta i neviditeľného a o to silnejšieho tušenia za hranou.

Preto neprekvapí, keď Tomašovič aj svoju filozoficko-spoločenskú knihu Mosty ponad čas, ktorá sa vyznačuje silným podtextom príbehu (individuálneho, príbehu života, kultúry i literatúry), poňal ako logické pokračovanie svojej tvorby, nespreneveril sa základom, ale ich využil na osadenie svojich mostov preklenujúcich epochy nášho bytia. Z tohto pohľadu sa zdá logické aj upriamenie pozornosti na troch európskych spisovateľov: Roberta Musila, Franza Kafku a Milana Kunderu. Výnimočných jedincov, ktorých texty ho viedli, ako autor sám uvádza, rozpadajúcim sa jednotným svetom na prelome storočí (Musilov román Muž bez vlastností), osamelosťou človeka v modernej dobe (Kafkove diela Zámok a Proces) a dodnes aktuálnou diagnózou stavu spoločnosti (romány Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia a Nesmrteľnosť). Hoci... Musil Muža bez vlastností nedopísal, Kafka si želal zničenie svojich diel a Čech Kundera žijúci vo Francúzsku nechce dať súhlas na preklad svojich kníh do češtiny...

Po týchto slovách by mohol čitateľ spozornieť, čo by mohlo byť aj dobré, lebo ak sa rozhodne čítať Mosty ponad čas (čo mu úprimne odporúčam), čitateľskú pozornosť bude naozaj potrebovať. Nielen pre vhodne zvolené citácie z diel mnohých významných svetových filozofov a literátov, ktorými Tomašovič podporuje svoju filozofiu i literárne reflexie, ale aj z dôvodu sledovania celistvosti príbehu kultúry: otvoreného príbehu s množstvom dejov, s ktorými sa (a to si uvedomíme už na začiatku) nielenže nedá manipulovať, ale ani zužovať ich rámec iba na umenie a už vôbec nie na čokoľvek, čo sa za umenie vyhlasuje. „Na jednej strane ide o vzburu proti umeniu, ktoré zabudlo na základné otázky, avšak na druhej strane divák presýtený obrazmi už prestáva rozlišovať, čo je apel a čo iba vyjadrenie samého seba (s. 17). Tento postreh Tomašoviča si zaslúži naše hlbšie zamyslenie, aby sme plne využili ponuku autora, priestor pre pravdivý príbeh s identitou ľudského rodu, vycítili napätie i hrozby, povahu prvého slova, všetkého, čo sa vynorilo z ticha, semeniska reči, to, s čím dnes hazardujeme.

Nie náhodou Tomašovič svoje literárne reflexie začína rozvíjať pri diele R. Musila Muž bez vlastností, ktorého dej sa odohráva na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia, opisuje začiatky rozpadávajúceho sa sveta, absurditu živej bytosti bez vlastností... Tento príbeh Tomašovič považuje za rovnako aktuálny ako Kafkov Zámok či Proces; aj hrdinovia Kafkových románov, cudzinec – zememerač K. márne hľadajúci cestu do zámku, kde (ne)sídli moc a Jozef K., ktorého (ne)zatknú a súdia v absurdnom procese, sú dnes medzi nami. Aj my sa bránime cudzincom, hoci sami sme nimi už dávno, čoraz menej rozumieme svetu, ktorý znásobuje naše osamotenia, núka nám samotu: Kráčame známou cestou na Zámocký vrch zahalenou v tme, poznačuje nás bezdôvodný Proces, sudcovia bez dôvery, strážcovia meniaci sa na roboty. Stále nás ľaká nielen veta viažuca sa k Procesu „Súdne konanie je tajné aj pre obžalovaného“ (s. 69), ale aj Kafkove slová „Nijakej súdržnosti teda niet...“ (s. 69).

A s náhodou nemá nič spoločné ani román Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia, ktorým Tomašovič literárne reflexie v knihe Mosty ponad čas nielen završuje, ale nám aj pripomína, že „Na prelome milénia človek stojí odtrhnutý od vnútorných väzieb tradície, od kontinuity myslenia a od minulosti“ (s. 86). Upozorňuje, že „Rozprávame a nikto nám nerozumie“ (s. 89), že „Nedochádza len k zúženému pohľadu na svet, ale zmenila sa skutočnosť a my vlastne ani nevieme, čo to je“ (s. 90). Áno, ako píše Kundera „Všetky ideológie prehrali: ich dogmy boli demaskované ako ilúzie a ľudia ich prestali brať vážne...“ (s. 90).

Ako trojica spisovateľov na čele s Kafkom aj Tomašovič bojuje proti moci, ktorá olupuje človeka o komplexnosť vnímania sveta, ktorá bez ohľadu na historické skúsenosti ponúka zúžené videnie, zbavenie sa zodpovednosti za iných, akúsi mantru všemocného trhu vysmievajúcu sa princípom solidarity. Obáva sa, že už aj tak dosť zredukovanú transcendentnú oblasť bytia nahradilo prežívanie tu, na zemi, symboliku nadčasovosti zatienili obrazy priorít, ktorými súčasný človek oklieštil vlastné vnímanie, priorít, ktoré ho vzďaľujú od podstaty, od hrany stíšenia, sústredenia sa na informatiku vnútra. Upozorňuje, že to všetko moc dokáže, ak človek nie je ochotný porozumieť sebe samému, ak dobrovoľne vyprázdňuje svoj život. A odtiaľ je už len krôčik k hľadaniu vinníkov: rovnaký ako od vtedajšej doby k dnešku, od Kafkovej túžby vzoprieť sa po Tomašovičov apel.

Hľadanie vinníkov je boľavou prastarou témou ľudstva. Tomašovič nás však varuje, že dnes sa dá negatívny výsledok dosiahnuť oveľa ľahšie. Môže za to nielen oslabené slovo bez väzieb strácajúce plnosť výpovede, ale aj jeho neobmedzené šírenie, prispôsobovanie sa stvorenému vkusu, akási imaginárna stena vnímania, kam sa zapisujú nové (ne)významy slov: tlačené i elektronické médiá (výnimkou nie je ani literatúra) sa im akože prispôsobujú, hoci sú to ony, kto ich pod iluzórnym tlakom trhu tvorí a uvádza na scénu.

Kniha Mosty ponad čas je útla, ale obsahom nesmierne bohatá: filozofiou skúsenosti, súvislosťami poznania, presahmi kultúry, umenia, literatúry... Nevnímal som ju však ako knihu esejí, reflexií na diela trojice známych spisovateľov, ale ako napínavý príbeh času, ktorý formoval žijúce generácie, ktorý ich priaznivo či negatívne ovplyvňoval a ovplyvňuje. Príbeh, do ktorého Tomašovič vtiahne čitateľa nielen štýlom a kultivovanosťou, ale aj napínavou nadčasovosťou, cestou, ktorú autor márne nehľadal v autentických rovinách existencie...

Štefan Kuzma

 

Zatiaľ nehodnotené