novinky z radnice

Už je to 25 rokov, čo vyšlo posledné číslo humoristicko-satirického časopisu Roháč. Vychádzal úctyhodných 44 rokov. Občas ho viac pritlačila cenzúra, inokedy krásne karikatúry a odvážne texty čítali všetci. Ako napríklad v pamätnom roku 1968. V tom čase bol Ladislav Szalay (nar. 23. mája 1929 v Trnave) jedným z tých, ktorí tvorili rodinu tohto legendárneho časopisu. Zažil v nej radosti i starosti – a napokon v čase normalizácie musel z redakcie odísť (pôsobil v nej v rokoch 1953 – 1971). Vytvoril aj niekoľko satirických pásiem pre vtedajšie kabaretné divadlo Tatra revue. Vydal viacero kníh: Nosorožec v trestnom území, Legenda rokov meruôsmych, Stretnutia, či Maturitné stretnutie. V roku 1992 sa s Tomášom Janovicom pokúsili o obnovenie humoristického časopisu. Vznikla Aréna – no trh jej osud zakrátko spečatil... Pred rokom prezentoval Ladislav Szalay svoju najnovšiu knihu spomienkových čriepok Kým mi ešte pamäť slúži (Hlbiny Bratislava). Najnovšie sa stal čestným občanom Trnavy. To bola aj príležitosť sa s ním porozprávať o jeho rodisku.

- Narodil som sa na Emmerovej ulici, dnes je to Andreja Žarnova. Tam sme bývali veľmi krátko. Od útleho detstva som býval na Špíglsáli, bola to vtedy Roľnícka ulica. Potom ju premenovali na Fándlyho. Tam som prežil s malými prestávkami v podstate celý život. Otec bol súdny úradník už sa monarchie aj za prvej republiky, a potom aj v neskoršom období. Matka bola učiteľkou, najprv učila v Hrnčiarovciach, potom v Trstíne a neskôr ostala ako žena v domácnosti.

* Patrili ste k silnej generácii Trnavčanov narodených v dvadsiatych rokoch, ktorí robili trnavskému gymnáziu veľmi dobré meno.

- Mali sme tri oddelenia a tri spôsoby štúdia. Boli to realisti, základná vetva a klasická vetva. To sa delilo od kvinty. Realisti mali viac rysovania, základniari mali latinu a francúzštinu a v klasickej vetve, kde som patril, sme mali latinčinu a gréčtinu. Do klasickej vetvy chodili všetci budúci seminaristi, ktorí chceli študovať teológiu. Z nášho maturitného ročníka to boli známy archeológ Bohuslav Chropovský, lekár Karol Kappeler, ďalej neskorší teológ Štefan Vagovič. Janko Darola a Janko Brtek boli neskôr absolventmi prírodných vied a stali sa veľmi známymi ornitológmi. Niektorí ďalší sa rozhodli odísť do zahraničia, napríklad Alex Kollár, ktorý nedávno zomrel v New Yorku a bol šéfom newyorských kanalizácií.

* Čitatelia vašich krátkych literárnych útvarov by si mysleli, že ste študovali slovenčinu alebo aspoň nejakú filozofickú fakultu. No vy ste ekonómom.

- Po škole som sa zapísal na vysokú školu komerčného inžinierstva, a potom tá škola prešla veľkými premenami. Zmenila sa na obchodnú, hospodárske vedy, ekonomickú, každý rok bola nejaká reorganizácia. Veľmi som potom ľutoval, že som šiel na tú školu, no napokon som ju aj dokončil. Bolo to v druhej polovici 40. rokov. Kapitalistická ekonomika po roku 1948 zanikla. Na všetky teórie, ktoré sme sa učili ešte pred februárom, sme museli zabudnúť. A nová teória socialistickej ekonomiky ešte len vznikala. Boli to zväčša preklady zo sovietskych publikácií. Väčšinou to boli brožúrky písané v azbuke a prednášajúci boli tiež začiatočníci. Bolo to také učenie o všeličom a o ničom.

*Aká bola perspektíva po skončení štúdia? Sledovať štatistiky, analyzovať ekonomický vývoj, prípadne vymýšľať teórie?

- Všetci sme dostali umiestenky. Bolo to také podivuhodné, podľa čoho sa rozhodovalo o prerozdelení absolventov. Najprv ma poslali do Nižného Medzeva. Tam bolo nejaké ťažké strojárenstvo. Keď som sa tam písomne hlásil, povedali mi, že nemajú záujem. Vymenili ma na Stalinove závody do Martina. Tam som bol tri dni. Pýtal som sa, či ma potrebujú. Nakoniec sa zistilo, že ma vôbec nepotrebujú. Začal som si teda hľadať miesto v Bratislave a v Trnave. Tu som chcel učiť občiansku výchovu alebo národné hospodárstvo na strednej škole. No neprijali ma – bolo treba stranícku knižku. V Bratislave som teda využil ponuku v Slovenskej akadémii vied, kde zakladali Ekonomický ústav. Tam ma prijali ako prvého a jediného ekonóma zakladajúceho oddelenie.

* Ekonómia teda bola vtedy problematická disciplína. Aký ste mali popis práce v takom chaotickom období, keď spomínaný ústav ešte len vznikal?

- Mal som za úlohu ho založiť, vtedy sa to volalo ešte kabinet. Mali sme vedeckú radu, kde boli traja univerzitní profesori, s ktorými sme vyberali témy na spracovanie. Začali sme vydávať ekonomický časopis a budovať nejaký základ spolupracovníkov. Obsahovo to nemalo hlavu ani pätu. Vydržal som tam necelé tri roky. Napokon som dostal vedeckú úlohu, ktorá neprešla posudkom troch spomínaných profesorov. Jeden z nich mi hovorí: Dokázali ste opak toho, čo ste mali dokázať. Spracovával som totiž vývoj slovenskej ekonomiky v rokoch 1913 – 1928. Dokázal som, že ekonomika za toho obdobie klesla zhruba o štvrtinu. Vraj som vychádzal z buržoáznych podkladov a mal som si to všimnúť a opraviť ich. Štatistiky sa jednoducho ťažko opravovali (smiech).

* Vy ste mali skúsenosti s publikovaním rôznych textov – aj keď celkom iných – už z predchádzajúceho obdobia, dokonca z gymnázia.

- V tom čase sme s Vilom Turčánym založili časopis. Vilo robil poéziu a ja prózu a už vtedy som zabŕdal do humoru, zúčastňoval som sa aj rôznych literárnych súťaží. Už počas vysokej školy som začal spolupracovať s humoristickým časopisom Šidlo. Bol protikomunistický. To rozdelenie medzi demokratmi a komunistami bolo vtedy výrazné. Časopis zastavili hneď po februári 1948. Tam som si získal týchto našich neskorších priateľov z Roháča ako je napríklad Jozef Babušek.

* Písať ste teda od strednej školy neprestali, ani počas vášho pôsobenia v akadémii. Od tohto obdobia sa asi datuje používanie vášho pseudonymu Gabriel Viktor.

- Dokonca niektorí starší vážení kolegovia, literárni historici Ivan Kusý a Karol Rosenbaum vedeli, že píšem. Chodili za mnou a hovorili mi príbehy. Napríklad Juraj Špitzer nosil množstvo nápadov, ktoré pozažíval. Pseudonym vznikol v čase, keď som mal predložiť publikačnú činnosť vedeckého pracovníka. Tak som napísal: Len krátke literárne útvary. Prezidiálny šéf si ma zavolal a pýta sa, že prečo som nenapísal, kde ich publikujem. Tak som mu povedal, že v Roháči. A ten sa chytil za hlavu – vedecký pracovník a v Roháči? To neprichádza do úvahy. Nariadil mi zmeniť meno na pseudonym – aj mi ho vymyslel – Gabriel Viktor.

* Za akých okolností ste odišli zo Slovenskej akadémie vied?

- Bolo to po publikovaní spomínanej správy o slovenskej ekonomike. Ponuky z Roháča som mal dlhé roky. Napríklad vtedajší zástupca šéfredaktora Ľudo Zeljenka, otec skladateľa Ilju Zeljenku, ma volal niekoľkokrát. Takže, keď som bol na rázcestí, prijal som ponuku stať sa redaktorom. Hlavne zavážilo prehováranie Viktora Kubala. Zhodovali sme sa aj v politických názoroch. V roku 1953 tam nastávala výmena. Zlúčilo sa niekoľko podobných časopisov, boli tam napríklad Elena Stušková, Vít Ilek a ďalší. Potom sme začali vychádzať vo vydavateľstve ROH Práca, preto názov Roháč. Prišiel do redakcie Štefan Szabó, ktorý v novinách predtým nikdy nerobil – robil politického komisára pri výstavbe Bujanovského tunela. Ľudo Zeljenka musel odísť. Prebral som teda celú literárnu časť. Ako najmladší exot som bol v tejto redakcii zástupcom šéfredaktora.

* Zažili ste tam 60. roky, keď sa pomaly otvárali dvere a mohlo sa hovoriť o viacerých dovtedy neprípustných veciach.

- To je dosť dvojstranné. Mali sme nad sebou tlačový dozor. Skôr než materiál išiel do tlače, musel prejsť cenzúrou. Jeden – dvaja pracovníci prečítali každé slovo a obrázok a dali pečiatku. A len takú vec mohla tlačiareň vytlačiť. Bola to poistka pre redakciu. Dávali sme si vyššie latku s vedomím, že nám to v najhoršom tlačový dozor zadrží. Táto symbióza bola pomerne šťastlivá. Totiž potom, keď sa zrušila cenzúra, sa novinári báli, lebo to išlo na ich vrub. Veľa vecí dnes veľmi hrdo ukazujeme, že aha – toto mi zadržali. Tie by obstáli aj dnes. Mal som ako zástupca šéfredaktora každú stredu ráno od deviatej besedu na tlačovom dozore. Preberali sme, čo opravíme alebo vymeníme. Mal som vždy v taške desať obrázkov a textov, a čo sa vyhodilo, to som hneď nahrádzal.

* Čo sa zmenilo po auguste 1968?

- V augustových dňoch sme boli v redakcii všetci jednotní, pokračovali sme takto aj v roku 1969. Mysleli sme si, že niečo uhráme. No nepodarilo sa to. Keď prišli previerky, tam sme štyria neprešli. Najväčší postih padol na mňa, pretože mi povedali, že som časopis de facto viedol. Dostal som zákaz. Vlado Hlaváček išiel do divadla a Tibor Korbell odišiel do rozhlasu. Zo strany bol vylúčený Milan Vavro, ktorému potom vylúčenie zmenili na vyškrtnutie, takže napokon mohol v redakcii zostať. Keď som neprešiel previerkou, dal som výpoveď. Riaditeľ vydavateľstva mi však povedal, aby som neodchádzal. Dal mi to aj písomne. Vraj to, že som neprešiel cez previerky, neznamená, že musím z redakcie odísť. A tak som zostal. Neskôr, keď ma chceli vyhodiť, tento list som im ukázal. Tak ma tolerovali ďalší rok. Prišiel som ráno do roboty a nemali pre mňa prácu. Tak som išiel do záhrady a staval som si chatu. Niekedy som však musel robiť celé korektúry čísla. Napokon to bolo už neúnosné, tlačili na to, aby ma prepustili. Za tri mesiace som si však nenašiel prácu. Odpovedal som na inzeráty, no nemali o mňa nikde záujem. Podnik však bol povinný dať mi miesto, tak ma urobili pomocným účtovníkom vo všeobecnej učtárni, kde som prežil zvyšok času až do dôchodku.

* Spomienky ste teda písali práve v tomto čase?

- Nedalo sa veľmi písať, človek bol depresívny a nemal na to chuť. Písal som si poznámky, pracoval som fyzicky, zveľadil som si bratislavskú záhradu. Postavil som si chatu, a na nič iné som nemyslel. To mi pomáhalo. Robil som si však záznamy a poznámky. Dosť presne viem, že kde som bol a čo som robil napríklad 15. augusta 1977. Od čias gymnázia som si robil presné záznamy. Mojich diárov je sedemdesiat zväzkov. Z toho som potom čerpal pri písaní spomienok.

* V Tatra revue ste uviedli niekoľko kabaretných pásiem. Známy je kabaret Bez priepustky a potom po dlhých rokoch Sex, sex, sex-tánska látka.

- Pôvodne som tam bol členom umeleckej rady Tatra kabaretu. Zo známych osobností tam bol napríklad Ján L. Kalina. Na prvý program ma nahovoril Emo Bohúň, ktorý bol začas členom našej redakcie. Potom, keď sa otváral Tatra kabaret, on to uvádzal a nahovoril ma. Druhý program som robil s Kalinom a tretí sám. Bol kritický, a za to si odnieslo svoje celé Tatra revue, až ho napokon zrušili.

* Novembrové udalosti ste neprežívali ako účtovník, pretože už ste boli čerstvým dôchodcom.

- Poznal som sa s ľuďmi, ktorí si o socializme nemysleli nič dobré. Keď sa začali prvé demonštrácie, sme sa postretali a začali sme uvažovať, že treba niečo urobiť. Väčšina mojich priateľov bola kresťanského smerovania, tak sme sa rozhodli, že založíme kresťanskú stranu. V decembri už mala svoju štruktúru a bolo jasné, ako sa bude vyvíjať. Najprv som mal úlohu viesť tlačový servis. Založili sme denník a viedol som ho. Nerozišli sme sa veľmi dobre. Všetci, čo zakladali stranu, si mysleli, že to bude hnutie pre kresťanov, ktorí vyznávajú kresťanskú morálku, etiku a chcú sa zúčastniť na verejnom živote. Bohužiaľ, prišlo k určitým zmenám. Urobili z toho stranu, ktorá je pre katolíkov chodiacich každú nedeľu do kostola. Po prvých voľbách, po ktorých ma zlikvidovali zo šéfredaktorstva spomínaného denníka, mi vyčítali, že dostali len 20 percent voličských hlasov. Vraj, keď to oni zoberú do rúk, budú mať 40 percent. Napokon to bolo celkom inak.

* Hovoríte, že napriek tomu, že polstoročie žijete v Bratislave, ste vlastne Trnavčanom.

- Sťahoval som sa tam v roku 1966, keď som dostal byt. Rodičia žili v Trnave naďalej. Slabšie obdobie bolo počas normalizácie, pretože vtedy som bol viazaný na spomínanú učtáreň. Do Trnavy som sa plnoprávne vrátil až po novembri. Som sedemdvanástinový Trnavčan. Sedem mesiacov od apríla do novembra som v Trnave a na zimu odlietam do teplých krajín, do teplého paneláka do Bratislavy (smiech).

Martin Jurčo, foto: autor

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2 (2 hlasovali)