novinky z radnice

Začiatkom apríla sme spolu so švagrom pripravovali pôdu na sadenie. V dedine vinúcej sa popri Hrone, na svokrinej záhrade, ktorá už sama všetko nestíha. Motyky rýchlo zanechali stopy na mestských rukách a kríže nezvyknuté na ohnutie k zemi začali svojou bolesťou určovať hranice našich možností. Aj preto padlo vhod, keď slnko prestalo ohrievať ovzdušie a šero pokrylo okopanú zem, pobrať sa na pivo. Spláchnuť prach i ťažobu dňa. V krčme bolo plno. Sadli sme si na novo osadenú terasu a pustili sa do rozhovoru. Politizovanie a filozofovanie rýchlo uzemnil priateľ, ktorý si prisadol k nám. S pokojom v hlase a s radosťou v očiach rozprával o tom, čo dnes stihol i o ponuke starostu, aby v rámci obecných prác pomohol pri rekultivácii cintorína. Naše problémy boli zrazu nepodstatné. Šesť rokov je nezamestnaný. Družstvo, v ktorom pracoval, odkúpila zahraničná firma. Do roka zrušila dôležitú chrbtovú kosť jeho hospodárstva – živočíšnu výrobu – a ľudí poslala domov. Jano, priateľ, ktorý s nami debatoval, patril k tým, ktorí sa museli rozlúčiť s istotou na dedine. Živil tri deti prácou na vlastnej záhrade a privyrábal si na rôznych stavbách. Napriek všetkému mu nechýbala chuť do života ani do práce. Nelamentoval, vážil si každú zákazku. Aj preto sa naňho mnohí spoliehali. Keď vedel, pomohol. Do krčmy chodieval kvôli informáciám o práci a na jedno pivo. Na viac mu posledné roky nevydalo. Z jeho očí, napriek mrazivému osudu, svietila jar.

Mal som ju pred očami aj na druhý deň, keď som sa vlakom vracal domov. Za oknami rýchlika bežal ako filmový pás príbeh krajiny, ktorú lúče slnka prebúdzali k životu. Jar však nebolo cítiť všade rovnako. Na mnohých miestach sa hlásila o slovo vďaka ľuďom, ktorí svojím úsilím a námahou kultivovali pôdu, z ktorej v najbližších dňoch vzíde nový život. Inde až mrazilo pri pohľade na zanedbané územia či na nezmyselne vyrúbané množstvo stromov, ktoré museli ustúpiť predstavám zisku či jednoducho preto, že niekomu vadili vo výhľade. Vtáky poletujúce nad krajinou hľadali miesta na nové hniezda.

Tak či onak, jar, ktorá každoročne prebúdza život, prišla aj v tomto roku. Ako možnosť pre všetkých, ktorým bola dopriata. Rozhodnúť sa musíme sami. Či zostaneme v osídlach chladu, mrazu, tmy a ohovárania, alebo sa pridáme k jarným lúčom slnka a do rozhovorov, skutkov a pohľadov vložíme jas vyvierajúci z opravdivej úcty k ľuďom i prírode. Pritakanie vnútornej harmónii a životnej skúsenosti prináša nádej aj do nášho spoločenstva, že jar môže prebudiť aj medzi nami to, čo život obohacuje a dodáva mu svetlo.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 1.5 (2 hlasovali)