novinky z radnice

„Tu je Grünner! Čakám vás na vrátnici,“ ozvalo sa v telefóne v našej redakčnej rozhlasovej kancelárii, pričom nechýbalo zdôraznenie prehlasovaného u a smiech, čo vždy pri rozhovore s ním dokumentovalo jeho dobrú náladu. Napriek tomu, že pracovné aj životné okolnosti logicky zaviali textára, libretistu a dlhoročného rozhlasového pracovníka Tibora Grünnera (3. september 1927 Trnava †18. máj 2016 Bratislava) do hlavného mesta – stále so svojou Trnavou žil.

Vždy sa mi takto ohlásil, keď doma vo svojom bohatom archíve našiel niečo zo starej Trnavy.

tibor Grünner Našiel vo mne spolubesedníka o dejinách nášho mesta. Bolo to v čase, keď si chcel postupne oživovať spomienky, dával dohromady fotografie, skenoval ich a rád o nich rozprával. Napríklad, raz objavil katalóg Trnavy z 30. rokov so starými reklamami trnavských obchodov. Bola tam aj reklama ich Klobučníctva Grünner. Jeho pradedo začínal s týmto podnikom v Trnave v roku 1868. Najprv bol obchod na dnešnej Hlavnej ulici, potom na Paulínskej, Dolnopotočnej i na Špíglsáli. Vždy mi nenápadne pripomenul, že na zrekonštruovanej budove oproti trnavskej radnici na balkóne je dodnes ich rodinný grünnerovský znak. Susedom mu bol jeho neskorší kolega, skladateľ Karol Elbert, a z druhej strany známa rodina Forischovcov.

Po absolvovaní gymnázia študoval Tibor Grünner na Obchodnej akadémii, ktorú dokončil v roku 1946. Už vtedy sa predstavil s rôznymi telesami najmä vo vtedajšom mestskom divadle či v hudobnej škole. Hudobne sa začal súkromne vzdelávať u učiteľa hudby Ladislava Barnu ešte koncom tridsiatych rokov, a neskôr navštevoval aj štúdium hry na husle v Mestskej hudobnej škole v Trnave. Krátko pôsobil aj v trnavskej banke, a ako hudobník absolvoval aj základnú vojenskú službu v Posádkovej hudbe u kapelníka Zdenka Mikulu. V štyridsiatych rokoch pôsobil v rôznych komorných zoskupeniach hudobných pedagógov v Trnave, aj v chrámovom orchestri pod taktovkou M. Sch. Trnavského.

Tibor Grünner bol veľmi aktívny až do vysokého veku, stále mal záujem o spoločenské dianie, často chodieval do Trnavy na rôzne podujatia, napríklad, nechcel si nechať ujsť veľký koncert venovaný Eve Kostolányiovej v divadle, ktorej okrem iných textov napísal spolu s Andrejom Lieskovským aj jej najslávnejší text piesne Až bude pokosená tráva. Najmä ako textár sa preslávil predovšetkým od 60. až po 80. roky. Má zlaté a jednu bronzovú Bratislavskú lýru. Aj keď tam zneli skôr vážne piesne, názvy väčšiny jeho pesničiek naznačujú Tiborov zmysel pre humor a aj pochopenie jednej z úloh populárnej pesničky – priniesť veselý a ľahko zapamätateľný text. Spolu ich bolo viac než dvesto. Stačí zalistovať v rozhlasovom archíve: Máš tucet chýb, Stačil váš pohľad, Beatový (bytový) problém, Zuzanka, žmurkni, Láska je esperanto, Nechoď milá, nechoď bosá, Mám vraj bledé líčka, Hádavá nálada, Sprav so mnou túru, Láska bez cla. Spievali ich Gabriela Hermelyová, Zuzka Lonská, Zdeno Sychra, Dušan Grúň, Ivo Heller, Anton Gajdoš, Karol Duchoň, Oľga Szabová a ďalší, príležitostne dokonca aj Karol Čálik, a aj rôzni dnes už zabudnutí speváci dychovej hudby. Týchto niekoľko náhodne vybratých názvov dokumentuje nielen populárne pesničky, ale najmä skladby z oblasti dychovej hudby, ktorej „zábavovú“ funkciu pochopil Tibor Grünner tak, ako sa od autorskej pesničky očakávalo – priniesť humorný a jednoduchý text, niekedy aj s prekvapivou pointou. Po prvých skúsenostiach s textárskou prácou dostával Tibor Grünner čoraz viac ponúk textovať nielen klasické populárne pesničky, ale aj písať napríklad pre Malokarpatskú kapelu. Tam vznikla dokonca aj pesnička Okolo Trnavy. Napísal ju s kapelníkom Malokarpatskej kapely Adamom Hudecom a naspievali ju Oľga Bubničová a Karol Bubnič.

Písal aj celé libretá celovečerných hudobných programov (napr. V Hruškovci na kopci), programov Novej scény, dokonca aj silvestrovských rozhlasových programov: Pokapala na salaši slanina (1982), Obžalovaný, nalejte nám čistého vína (1974) a i. Je autorom viacerých pokračovaní rozhlasového cyklu Vitajte v Štúdiu zo 70. rokov, vďaka ktorému sa nám dodnes zachovali hlasy známych osobností našej kultúry (Pavol Tonkovič, Leopold Haverl, Ján Kákoš, Milan Novák, Ján a Štefan Klimovci, Miroslav Válek, Ignác Bizmayer a i.), v 80. rokoch písal aj pre rozhlasovú zábavnú reláciu Variácie, a s redaktorom Petrom Hrnčiarom a Tiborom Korbellom pripravoval dlhoročný rozhlasový súťažný cyklus Dobrý, lepší, najlepší.

Najtvorivejšie obdobie života Tibora Grünnera sa začalo od roku 1968, aj keď v rozhlase pracoval už od roku 1956 ako dramaturg, a potom na rôznych pozíciách aj v Hlavnej redakcii hudobného vysielania. Najprv prekladal texty z ruštiny, nemčiny a maďarčiny. Pôsobil aj v Redakcii medzinárodnej hudobnej výmeny. V rozhlase bol aj spolutvorcom významnej a medzinárodnej uznávanej súťaže Prix de musique folklorique de Radio Bratislava (uskutočnilo sa 14 ročníkov a bola to prehliadka rozhlasových nahrávok folklóru). Dnes na ňu nadväzuje festival rozhlasových folklórnych nahrávok Grand Prix Svetozára Stračinu. Na poslednom ročníku pred rokom sa Tibor v rozhlasovej pyramíde živo zaujímal o exotické nahrávky a s humorom spomínal na časy, keď sa nahrávky neposielali do súťaže cez internet, ale náročným spôsobom – po rozhlasový pás museli ísť spojkou na bratislavské letisko. Napriek vysokému veku nemal Tibor Grünner problém používať internet a dokonca si aj cez satelit nájsť vysielanie prenosu svetových opier.

Naposledy bol Tibor Grünner v Trnave v pred necelými dvomi rokmi, keď aj jeho ocenila trnavská župa. Ale ak našiel nejaký zaujímavý článok v Novinkách z radnice, ochotne mi napísal, čo ho zaujalo, prípadne pridal svoje spomienky na tému. Žiaľ, telefón s grünnerovským „Čakám na vás na vrátnici“ sa ozýval čoraz menej, a napokon prišla smutná správa o jeho definitívnom odchode z tohto sveta.

Martin Jurčo, foto: autor

 

Zatiaľ nehodnotené