novinky z radnice

Je architektka a jej celoživotnou doménou je zeleň. V rôznych podobách. V našom seriáli vám predstavujeme osobnosti ocenené Mestom Trnavou. Za reprezentáciu v oblasti záhradnej architektúry dostala ocenenie záhradná architektka Marcela Masaryková (nar. 12. novembra 1945 v Trnave). V roku 1968 ukončila štúdium záhradnej architektúry na Vysokej škole zemědelskej v Brne a krátko pracovala v Zdravoprojekte Bratislava. Po narodení dcéry sa zamestnala sa na Okresnej pamiatkovej správe v Trnave na rekonštrukcii pamiatok. Napokon začala študovať v Prahe na Českom vysokom učení technickom dejiny architektúry a umenia, ktoré ukončila krátko po narodení syna v roku 1976. Ešte tri roky pracovala na Pamiatkovej správe, ale ku koncu roka 1979 nastúpila do Stavoprojektu Trnava, ktorý bol už v tom čase samostatnou trnavskou organizáciou.

masaryková

V Stavoprojekte Trnava pracovala Marcela Masaryková až do jeho likvidácie v roku 1992. Tam sa vrátila k záhradnej architektúre a podieľala sa na všetkých projektoch zelene, pretože sa vytvorila samostatná skupina architektov pre zeleň, ktorá pracovala pre všetky ateliéry Trnavského Stavoprojektu. Bolo to jedno z jej najtvorivejších období. Z diel, ktoré vznikli pre Trnavu, ťažko vybrať jedno dominantné. Bolo ich niekoľko desiatok. Spomeňme Areál zdravia, Univerzitné námestie, Starý cintorín – Kalváriu, Park Janka Kráľa, Paulínsku ulicu, detské ihrisko Dolné Bašty, záhradu Domu pionierov a mládeže (dnešná Kalokagatia), Študentskú a Fučíkovu ulicu (dnes Hlinku), ďalej Kapitulskú a Svätoplukovo námestie, Zelený rínok, Zavarskú cestu, Zdroj Trnava a mnohé ďalšie.

Po roku 1992 pracovala ako autorizovaná krajinná architektka v profesii záhradná architektúra. Tú dostala do povedomia vypracovaním projektu Ekonomizácia údržby verejnej zelene pre mestá. Projekt rieši zeleň z ekonomického hľadiska, odborným a ekonomickým zakladaním zelene sa dajú vytvoriť trvalé mestotvorné hodnoty.

Na úvod nášho rozhovoru s architektkou Marcelou Masarykovou sme sa jej opýtali, kde a v akom prostredí vyrastala.

- Narodila som sa na Pekárskej ulici, a to nás všetkých z tejto ulice výrazne ovplyvnilo. Nepociťovali sme sociálne rozdiely. Bývali tam spisovatelia, lekári, neskorší herci, a podobne. Hrali sme sa, spoločne prežívali všetky prázdniny, do dnešného dňa nám tieto vzťahy fungujú. Kým najmladší súrodenec nešiel do školy, bola naša mama ženou v domácnosti. Otec nemal dobrý kádrový profil. No bola som vychovávaná v zásadách spravodlivosti a slušnosti, a toho som sa držala.

* Aké bolo vaše pracovné predurčenie? Mali ste ísť v šľapajach rodičov alebo vyberať si povolanie podľa vlastného záujmu?

- Bola som limitovaná spomínaným postavením môjho otca. Sny som musela okresať, lebo som mala stanovené mantinely. Môj najstarší brat napríklad chcel študovať filmovú réžiu, ale napokon vyštudoval strojné inžinierstvo. Sestra chcela byť lekárkou, ale až po piatich rokoch práce v nemocnici sa dostala na štúdium medicíny. Keď sme videli peripetie našich starších súrodencov, nemali sme také veľké ambície. Pôvodne som ani ja nevedela, čo pôjdem študovať.

* Aká bola vaša cesta za vysokoškolských štúdiom na univerzitu na Moravu?

- Bola jediná v celej republike. Škola bola v Brne, ale pracovisko a prednášky som mala v Lednici na Morave. Pokiaľ ide o vysokoškolských profesorov, táto škola mala kvalitné obsadenie. Robili sa dve výberové kolá – všeobecné a priamo zacielené na architektúru. Študenti, čo neprešli prvým sitom, zostali na všeobecnom záhradníctve. Ja som sa dostala ďalej a som rada, že si nás vyberal do druhého kola sám prof. Bohdan Wagner. Prijal jedenástich, skončilo nás sedem. Neexistovalo, aby sme urobili skúšku na dvojku. Ak sme v niečom zaváhali, prof. Wagner nám prikázal, aby sme sa to doučili. Venoval sa nám aj nad rámec školy, chodili sme na exkurzie, viedol nás pri semestrálnych prácach. Neviem ako funguje táto škola dnes, ale poslucháči našej generácie mali kvalitné základy.

* Aký bol profil študenta? Kde mal šancu sa v tej dobe uplatniť? Záhradná architektúra na tejto škole v porovnaní s typickými poľnohospodárskymi odbormi bola tiež akési nóvum.

- Mali sme byť najmä v projektových kanceláriách a útvaroch hlavného architekta v mestách. Tí, ktorí končili všeobecný odbor, pracovali zväčša v technických službách alebo pri realizáciách. My, ktorí sme končili záhradnú architektúru, sme mali byť v projekcii. Boli sme vtedy zo Slovenska dve poslucháčky – jedna išla do Košíc a ja som išla do Trnavy. Krátko som pracovala v Zdravoprojekte v Bratislave. Celkom prvou mojou zákazkou bol Rooseveltova nemocnica v Banskej Bystrici. Mala som už dieťa, a preto som sa zamestnala na osem rokov na spomínanej rekonštrukcii pamiatok.

* Určite bolo pre vás životným zážitkom spoznávanie Prahy a štúdium v tomto krásnom historickom meste. Nebolo to hneď po prvej vysokej škole, ale až po prvých rokoch profesionálnych skúseností.

- Bolo to dosť náročné. Bola som už zamestnaná, mala som rodinu a na ceste bol náš syn. Cestovať celú noc do Prahy, ráno o šiestej prísť na hlavnú stanicu, o pol ôsmej už byť v škole. Bola to veľká hektika. No tá bola vyvážená kvalitnými profesormi, profesionálnym, až partnerským prístupom. Naše profesorky, to boli európske esá v architektúre a napísali viacero kníh. Ako diplomovú prácu mi tieto dámy zadali Zastrešenie gotických veží. Aj mi vytýčili, ktoré veže mám presne spracovať. Veľmi intenzívne som študovala, niekedy to bolo aj nebezpečné, pretože na týchto vežiach a v chrámoch nebolo toľko bezpečnostných prvkov ako dnes.

* Aká je filozofia budovania zeleného komplexu v rámci architektúry, a ako sa k tomu pred desiatkami rokov pristupovalo?

- Keď sme nastúpili do projekcie, boli sme považovaní za nutné zlo. Bola to podceňovaná profesia. Prezývali nás „zeleninári“. Pretože boli preferované komplexné bytové výstavby, teda sídliská, nikdy nezostali dostatočné financie, aby sa urobila kvalitná zeleň. Len sa zahrnula sutina, vysial sa trávnik a išlo sa ďalej. Rozvinula sa ľudová tvorivosť, obyvatelia si začali vysádzať rôzne stromčeky a o nejakej koncepčnosti sa ani nedalo hovoriť. Bola v tom aj nevedomosť obyvateľov, že ani poriadne nevedeli, čo vysádzajú. Nabralo to takú dimenziu, že stromy robili viac problémov ako úžitku. Na strane druhej, koncepčne to síce nesedelo, ale dodnes sa zabúda, že stromy sú jediný zdroj kyslíka. Preto sme k tomu aj opatrne pristupovali, či také stromy vyrúbať, alebo nechať. Ak však ideme v čase, dá sa povedať, že sa to pohlo k lepšiemu až so zmenou režimu. V Bratislave sa na architektúre vytvorila Fakulta záhradnej architektúry, tento odbor sa študuje už aj na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Pozvali ma vtedy spoluzakladať spomínané bratislavské pracovisko, pretože nemali ani skriptá, ani z čoho vychádzať. Vtedy som si uvedomila, že moji rovesníci vychádzajúci z architektúry boli tzv. ortodoxní „betonári“. Pri komplexnej bytovej výstavbe sa všetko zabetónovalo. Pri ďalších generáciách som už videla, že študenti si do semestrálnych práv vyberali kombinácie architektúry a zelene. Začala sa vytvárať istá symbióza. Dnes je to už akoby samozrejmosť a aj obyvatelia na to citlivejšie reagujú. Zvýšili sa aj nároky na bývanie a komfort, a zeleň k tomu patrí. Činžiaky sú všetko panelové stavby, zväčša na jednom sídlisku rovnaké. Čo tvorí prostredie na sídlisku, to je vybavenie mobiliárom aj zeleňou. K tomu sme však museli dlho dospievať.

* Ako sa vám tieto krôčiky darilo presadzovať medzi „betonármi“ v prípade konkrétnych projektov sídlisk?

- Keď som prišla do Stavoprojektu, už som mala dejiny umenia absolvované. Takže som bola vzdelaním na rovnakej úrovni ako architekti – spomínaní „betonári“. Mala som teda trošku väčšiu autoritu ako predtým. Ortodoxní architekti ma začali brať trochu inak. Aj tak to bol večný boj. Na jednej strane nebol problém robiť pre Trnavu, keďže existoval samostatný Stavoprojekt v Trnave. Bol tam jeden ateliér zelene, bola som jeho vedúcou. V tejto skupine nás bolo osem. Robili sme vtedy napríklad pešiu zónu, Štrky, Všivavý hájiček, sídliská, základné a materské školy. V Stavoprojekte boli vytvorené architektonické rady. Každý projekt v určitej čiastke musel prechádzať architektonickou radou. Podľa profesií tam boli zastúpení ľudia z jednotlivých oblastí. Keďže som bola jej členkou, mohla som si ustrážiť, či nie je zeleň podhodnotená.

* Keď si predstavíme zelenú plochu, čo všetko riešil architekt?

- Najprv sa musel terén zmapovať, teda každý porast – rodovo, druhovo, jeho charakteristika a podrobnosti. Medzi ne patrila aj spoločenská hodnota spomínanej zelene, teda – vo finančnom hodnotení. To bolo dôležité najmä vtedy, keď sa zeleň určovala na výrub. Keď sme mali zmapovanú zeleň, chodníky, objekty, tak sme išli podľa zadania, čomu má táto lokalita slúžiť. Riešili sme to osadením mobiliáru, komunikačného prepojenia, prípadne umeleckého diela – všetko so zreteľom na zeleň. Mnohí investori nám neraz pri prvotnom návrhu hovoria, že tam nie je žiadna zeleň. Pritom sú tam rôzne stromy a kry. Oni sa však na ne dívajú tak, akoby tam ani neboli – že to je niečo, čo pôjde automaticky von. Takéto myslenie je spôsobené aj absenciou výchovy, pretože o fotosyntéze sa učíme len niekde v šiestej triede, a potom sa k tomu už nevraciame. Bežne si nepripomíname, že zeleň produkuje kyslík. A ten je pre nás samozrejmosťou. Akoby sme si neuvedomovali, že zeleň musí byť všade práve pre produkciu kyslíka, bez ktorého nemôžeme žiť.

* Do akej miery architekt plánuje, čo všetko bude v záhone alebo v časti parku? Rozhoduje aj o konkrétnych kvetoch, kríkoch či letničkách?

- Realizačný projekt rieši všetko do podrobností a do každého detailu. Investor musí vedieť, aký druh rastlín a v akom počte vysadí v danej lokalite. Ak by sme to tam nedali, bolo by to len na úrovni štúdie.

* Dnes sa veľa hovorí aj o humanizácii sídlisk. Na jednej strane sa nám to krásne medzi panelákmi zazelenalo, na druhej strane sa zo zelených plôch stále odkrajuje.

- Znižovanie plôch zelene nie je jediným problémom. Investori sa niekedy bránia rekultivácii plôch, aby sa potom nemuseli o ne starať. Snažím sa celý svoj profesijný život presadiť jednu myšlienku. Nejde o môj vynález. Vďaka komore architektov sme mali možnosť vidieť rôzne druhy riešenia zelene v rôznych častiach Európy. Všímala som si, ako to robia v Rakúsku. Tam majú stále upravené zelené plochy. My sme veľa chýb urobili preto, lebo sme zakladali zeleň náročnú na údržbu. Jedna vec je vysadiť, no druhá vec je hľadať aj finančné prostriedky na údržbu. Už asi pätnásť rokov vypracovávam ekonomizáciu údržby verejnej zelene. Zmapujem celé mesto a vyhodnotím plochy, kde by som mohla ísť s ekonomizáciou. Ako som naznačila, ide o zmeny zelených kultúr. Dnes je taká veľká ponuka zelene, že sa dajú nájsť kultúry, pri ktorých odpadne polievanie, hrabanie, odvoz, náklady na pohonné hmoty a pracovnú silu. Vysadíme druh, ktorý nebude vyžadovať žiadnu údržbu. To som videla v celej Európe. Napríklad, ani v Španielsku a Portugalsku nemajú financie navyše, a tento spôsob sa tam osvedčil. Tam ekonomiku preniesli aj do tejto oblasti. Do dnešného dňa sme takto spracovali 56 miest na Slovensku. Myslím, že tento projekt je úspešný, pretože v mestách zisťujú, že to naozaj funguje.

* Kde všade sa dá takýto projekt aplikovať?

- Mesto si určí prioritu. Zväčša ide o centrá – aby to bolo esteticky farebné, koncepčné. Vyžaduje si to len jednorazovú investíciu. Napríklad, vo Svite sú ulice dlhé 300 – 500 metrov, a tam sa nám podarilo presadiť takúto zeleň. Obyvatelia sú vraj veľmi spokojní. Usporené finančné prostriedky sa potom môžu použiť napríklad do zakladania mestských parkov. Potom si v mestských parkoch môžu dovoliť strážnika, umelecké diela, lepšie chodníky, vybavenosť – a je to úžasný mestotvorný prvok.

* Mestský park vzhľadom na nedostatok väčších zelených plôch u nás asi nie je reálny, ale ako by sa táto koncepcia dala aplikovať na Trnavu?

- Určite by sa dala. Napríklad promenáda. Sú tam plochy, kde by sa jednoznačne dal trávnik nahradiť nejako trvalo zelenou pokryvnou rastlinou. Odpadne kosenie, vyhrabávanie, polievanie i použitie mechanizmov. To je aj záležitosť sídlisk – kde vieme, že sa nebude stavať a kde nebudú športové ihriská, tam s takouto zmenou kultúry môžeme ísť.

Text a foto Martin Jurčo

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)