novinky z radnice

Úvod do štúdia slovenskej literatúry, ale aj knihy o Jánovi Palárikovi či výber zo slovenskej literatúry 19. storočia. To je len zlomok z toho, čo napísal literárny vedec Mikuláš Gašparík (*5. máj 1916 Trnava †19. september 2003 Bratislava), jeden z profesorov na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského i v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Jeho dielo zostáva napriek svojej šírke dodnes akoby zabudnuté. Sčasti je to aj výsledkom nemožnosti publikovania, aj keď sa v časoch zákazov mohol – paradoxne – venovať pedagogickej práci. Z tohto obdobia si ho zapamätali aj jeho študenti slovenčiny.

mikuláš-gašparíkMikuláš Gašparík sa narodil na trnavskej Františkánskej ulici, v dome oproti zadnému vchodu Kopplovej vily. Jeho otec bol obuvnícky majster a Mikuláš bol najmladším zo štrnástich detí. Jeho súrodenci sa venovali bežným povolaniam, napríklad brat Alexander bol zamestnancom na trnavskom pozemkovom úrade. Mikuláš vyštudoval gymnázium a potom odbor slovenčina – nemčina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1936 – 40). Po prvej štátnici dostal ponuku ísť učiť na obchodnú akadémiu a neskôr na gymnázium do Martina. Tam sa zoznámil aj so svojou neskoršou manželkou Štefániou Gregorovou a v Turci sa zapojil aj do Slovenského národného povstania. Sčasti sa začal angažovať aj politicky, prirodzene inklinoval k ľavicovému a sociálnemu zmýšľaniu, a po zavŕšení obnovy školstva a jeho poštátnenia bol v rokoch 1945 – 1952 riaditeľom trnavského gymnázia. Bolo vtedy tretím najväčším vo vtedajšom Československu. Gymnázium malo mnohé aktivity, udržiavalo napríklad aj družbu s podobnou školou v Pardubiciach. Mikuláš Gašparík sa v Trnave angažoval aj v niektorých politických funkciách, no po poznaní spoločenskej a politickej situácie po roku 1948 sčasti vytriezvel zo svojho zmýšľania.

S mestskou mocou prichádzal do viacerých konfliktov, bolo to napríklad pri návrhoch vyraďovať politicky nepohodlné knihy z knižníc, ale i pri vyrovnávaní sa so slovenskými fašistickými kolaborantmi z čias vojnového štátu. To všetko malo za následok jeho odchod z gymnázia a presťahovanie z Trnavy do Bratislavy.

V rokoch 1951 – 1965 pracoval Mikuláš Gašparík v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, zároveň v období rokov 1953 – 59 prednášal dejiny slovenskej literatúry na Vysokej škole pedagogickej. Po jej zrušení pôsobil až do roku 1981 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Na spomínaných pracoviskách bol vedúcim katedry slovenskej literatúry a začas bol na Vysokej škole pedagogickej aj prodekanom a dekanom.

Mikuláš Gašparík napísal napríklad článok Do inteligencie páľ!, ktorý sa v roku 1968 stal výrazným odsúdením stalinistickej politiky u nás. Priateľstvo s Dominikom Tatarkom i Alfonzom Bednárom ho inšpirovalo venovať sa sčasti aj dobovej literatúre, a tak v mnohých pôvodných vydaniach ich diel nájdeme aj doslov Mikuláša Gašparíka.

Aj v najnovšej spomienkovej knihe trnavského publicistu Ladislava Szalaya Kým mi ešte pamäť slúži nájdeme spomienku na Mikuláša Gašparíka z roku 1946. Vraj bol ako riaditeľ gymnázia, napriek svojmu ideovému zameraniu, skutočný demokrat. Na hodinách slovenčiny nemal problém sa rozprávať o politike a študenti sa s ním otvorene rozprávali o prichádzajúcich voľbách v roku 1946. Dokonca pripravil aj anketu o tom, koho by chceli študenti voliť. Keď suverénne študenti dali hlasy Demokratickej strane, nahlas sa zamyslel, že zrejme komunistická strana zle oslovuje mladých.

Na bratislavské pôsobenie Mikuláša Gašparíka si spomína vo svojich dvoch knihách Moja žena Oľga a nekonečno a v pripravovanej knihe Životopis vo veršoch aj básnik Ľubomír Feldek, ktorý študoval práve na Vysokej škole pedagogickej. Keďže mu v roku 1959 zatkli otca a on aj pracoval, nestihol sa učiť na štátnice. Tak práve u vtedajšieho dekana profesora Gašparíka žiadal o náhradný termín. „Kým sme s ním prichádzali do styku ako študenti, vyzeral neprístupne, niekedy naháňal aj strach. Bola to však len maska, pod ktorou sa skrýval človek s dobrým srdcom. Aj teraz nasadil zdanlivo prísnu tvár: „Škola o vás všetko vie. Všetko to sem prišlo, padol aj návrh na vaše vylúčenie. Odmietol som to. Dúfam, že sa na štátnice poriadne pripravíte. Keby sa vás ktokoľvek na čokoľvek pýtal, nič mu o sebe nehovorte.“ „Nebojte sa, budem dobre pripravený,“ ubezpečil som ho. „Len jedno vám nemôžem, bohužiaľ, sľúbiť,“ povedal na záver dekan Gašparík. „Tí, ktorí sú proti vám, sa domnievajú, že človek ako vy nemôže vychovávať mladú generáciu. Aj keď urobíte štátnice, pravdepodobne nedostanete umiestenku.“ Musel som sa v duchu usmiať. Mal som plno priateľov, ktorí boli zo svojich umiesteniek nešťastní a hľadali spôsob, ako sa z nich vyvliecť. A tu zrazu mne umiestenka vôbec nehrozí. Za trest som voľný. „Nemohli ste mi spraviť väčšiu radosť,“ povedal som, ale hneď ma to zamrzelo. V tej chvíli sa dekan Gašparík pozrel na mňa naozaj prísne. Štátnice som urobil na jeseň, no ešte vždy nebolo isté, či ma pustia aj k promócii. Napokon 19. decembra 1959 som si prevzal diplom a prvý som sa vytratil z auly. Ženil sa totiž môj priateľ Miroslav Cipár – a ja som mu mal prečítať na svadbe báseň, ktorá ešte nebola napísaná,“ spomína Ľubomír Feldek.

Okrem literárnej vedy a histórie (predovšetkým obdobia 19. storočia) sa Mikuláš Gašparík venoval aj rozsiahlej publicistickej činnosti. Jeho kolega z akadémie, literárny vedec Vladimír Petrík, zdôrazňuje najmä Gašparíkov dôraz na faktografickosť a presnosť pojmov pri bádaní i dôraz na širší spoločenský i kultúrny kontext. V časopisoch Národné noviny (v 40. rokoch) a Kultúrny život (v 60. rokoch) reflektoval dobovú spoločenskú i literárnu situáciu. Dokonca aj v období normalizácie stál za niektorými spisovateľmi (najmä za Alfonzom Bednárom a Dominikom Tatarkom), za čo si od vtedajšej moci v roku 1971 vyslúžil spomínaný zákaz publikovania. Po piatich rokoch bol tento trest zmiernený aspoň na tvorbu vysokoškolských učebníc.

Na obdobie, keď bol Mikuláš Gašparík pedagógom, si spomína jeho študentka Anna Kruláková z Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy na Filozofickej fakulte UK v Bratislave: „Jeho literárnohistorický výskum a prednášky sa nekoncentrovali na dominantných autorov obdobia, priťahovali ho najmä osobnosti literárneho a kultúrneho života, ktoré nekráčali v zákryte, ale šli skôr proti prúdu. Niektorým z nich sa v svojej dobe dostalo označenia „národný hriešnik“. Práve profesor Gašparík podnietil môj záujem o dielo jedného z týchto „hriešnikov“, o dielo Jonáša Záborského, ktorému som sa rozhodla venovať. Profesor Gašparík mal byť mojím školiteľom, resp. ním nakrátko aj bol, keďže však bola polovica sedemdesiatych rokov a vrcholila normalizácia, po niekoľkých mesiacoch mi bol pridelený iný školiteľ, pretože profesor Gašparík sa pre svoje postoje ocitol medzi politicky nespoľahlivými. Napriek tomu až do konca mojej ašpirantúry bol vždy ochotný konzultovať so mnou moju prácu. Neskôr sa v našich rozhovoroch často rád vracal k ,svojim’ autorom, nemohol vtedy totiž publikovať výsledky všetkých svojich výskumov. Napríklad, pripravil síce dvojzväzkový výber z prác Jozefa Škultétyho, ale v druhom zväzku už jeho meno nesmelo byť uvedené. Ešte horší osud mal jeho pokus o vydanie diela Zápisky vojenského lekára od slovenského tolstojovca, pacifistu Alberta Škarvana. Keďže za nevhodného bol pokladaný nielen editor, ale aj autor, dielo vtedy vôbec nevyšlo. Vyrovnávať sa s podobnými situáciami pomáhala profesorovi Gašparíkovi irónia – vlastnosť charakteristická nielen pre jeho obľúbeného autora Záborského,“ spomína si Dr. Kruláková.

Známy literárny historik Jozef Minárik pripomína, že práve Mikuláš Gašparík dôkladným štúdiom archívneho materiálu a korešpondencie obohatil a doplnil životopisy viacerých spisovateľov 19. storočia. O Jánovi Palárikovi vydal v roku 1952 aj monografiu a o dejateľoch národno-emancipačnej doby publikoval v rôznych zborníkoch a odborných časopisoch. Intenzívne sa venoval aj edíciám a výberom diel rôznych autorov spomínaného obdobia, napríklad Bieleka, Škultétyho, Banšella i Krčméryho. Práve Krčméryho Vôňa domoviny už nemohla vyjsť pod menom Mikuláša Gašparíka. V anonymite mala zostať i kniha K problémom vyučovania slovenskej literatúry na vysokých školách (1972). Povaha i priateľstvo Mikuláša Gašparíka mu v neskoršom období pomohli napríklad pri vydávaní portrétov slovenských i neslovenských spisovateľov 19. storočia v časopise Príroda a spoločnosť (1976 – 1986), neskôr napísal vysokoškolskú knihu Úvod do štúdia slovenskej literatúry (1978) a prispel aj do druhého zväzku vysokoškolských Dejín slovenskej literatúry kapitolou o doznievaní literárneho realizmu. V odborných časopisoch prispieval desiatkami článkov o metodike vyučovania dejín slovenskej literatúry a literárnej výchovy. Zaslúžil sa aj o symbolickú obnovu známeho hájička Mlíč pri Maduniciach, ktorý bol spojený s Jánom Hollým, i pri pátraní po hroboch Kolomana Banšella či Jozefa Karola Viktorina. Jeho posledným rozsiahlejším textom bola štúdia Listy Františka Richarda Osvalda Jozefovi Škultétymu (1987).


Dcéra profesora Gašparíka Ľubica Ághová ochraňuje obraz rodného domu svojho otca z Františkánskej ulice od Pavla Lukachicha.

Profesor Mikuláš Gašparík mal dve deti. Jeho syn Ivan sa dlhé roky venoval informačným technológiám v Ústave technickej kybernetiky SAV. Jeho dcéra, profesorka Ľubica (vydatá Ághová), sa pôvodne mala venovať literatúre, nakoniec si zvolila odbor medicína a dlhé roky pôsobila v Ústave hygieny na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Dodnes si spomína na otcov silný vzťah k Trnave i na spoločné rodinné stretnutia v časoch, keď ešte žili jeho súrodenci a stál ich dom na rohu Františkánskej ulice. Vždy si na tieto časy spomenie, keď sa pozrie na obraz od Pavla Lukachicha (1897 – 1962), ktorý bol trnavským profesorom kreslenia.

Martin Jurčo, foto autor a archív

 

 

 

Zatiaľ nehodnotené