novinky z radnice

Ak ste pravidelnými návštevníkmi divadla, zaiste vám netreba predstavovať jedného z najobsadzovanejších hercov našej trnavskej scény. V Divadle Jána Palárika začínal pred siedmimi rokmi – a za ten čas ide doslova z úlohy do úlohy. Z tých z posledného obdobia spomeňme jeho postavu Oblomova, Adolfa Eichmanna v inscenácii Na gut, začíname, Josepha v komédii Ach tí muži, ach tie ženy, ale aj staršiu, priam syntetickú postavu Hechta v hudobnej komédii Opica a ženích.

Michal Jánoš

Herec Michal Jánoš (nar. 7. mája 1986 v Bratislave) nie je doma len na trnavskom javisku. Už počas štúdia herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2005 – 09) hosťoval v Činohre SND v Bratislave. Po škole účinkoval vo viacerých inscenáciách v divadle A.ha, Malej scéne STU, Ticho a spol., Aréne, Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava, ale aj v martinskom komornom divadle v Moliérovom Mizantropovi. Okrem herectva sa venuje pedagogickej činnosti na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave.

Michala Jánoša sme sa opýtali aj na to, v akom rodinnom prostredí vyrastal a čo formovalo jeho úmysel stať sa hercom.

- Detstvo som prežil na Záhorí.Otec pochádza z Lozorna a mama z Plaveckého Štvrtka. Tam som aj vyrastal. Mal som to šťastie, že som detstvo strávil v porevolučných rokoch, ktoré boli nasiaknuté priateľstvom a vzájomnou chuťou ľudí po kontakte. Ja, ako jedináčik, som hltal „sleziny“ mojich rodičov, na ktorých sa často zišlo pol dediny. Nikdy nechýbala gitara, spev, ale najmä smiech, ktorým som sa doslova nakazil. Práve tu sa mi formovala povaha. Zatúžil som po pocite, ktorý ma, našťastie, nikdy neopustil, a to – rozdávať ľuďom dobrú náladu. Mal som trochu introvertnejšiu pubertu. Veľa som písal, počúval hudbu, premýšľal a formoval si názory. Bol som skôr samotár. S príchodom na VŠMU som znovu objavil ten krásny liek, ktorým je spojenie s inými ľuďmi prostredníctvom smiechu.

* Mal niekto vo vašej rodine herecké nadanie, prípadne hral v nejakom ochotníckom divadle? Čo rozhodlo v tom, že ste skúsili prijímacie skúšky na VŠMU?

- Mama bola veľmi umelecky založená a nadaná, dokonca sa hlásila na VŠMU. Hrala na gitare, vedela zabávať spoločnosť, pracovala s mládežou a kultúrou v našej obci. Chodil som s ňou na rôzne vystúpenia, besiedky. Samozrejme som sa každý rok zúčastnil na Hviezdoslavovom Kubíne. To, že by som sa raz mohol stať hercom, mi nenapadlo ani v tom najbláznivejšom sne. Pôvodne som chcel ísť na žurnalistiku alebo masmediálnu komunikáciu. No napokon, skôr z recesie a kvôli želaniu mojej milovanej tety a dobrého známeho, som si poslal prihlášku aj na VŠMU. A akýmsi zázrakom sa stalo, že ma prijali. Moja mama bola veľmi prekvapená, keď som jej po každom kole oznámil, že postupujem ďalej. Bol som vďačný za túto nečakanú príležitosť a začal som sa na štúdium tešiť. Iné prijímačky som už neabsolvoval.

*Ako divadelník ste teda začínali od nuly. Nemali ste herecké skúsenosti ani ste neboli nadšeným divákom činohry. Nebáli ste sa, či všetko zvládnete a či obstojíte nielen pred profesormi, ale aj pred spolužiakmi?

- Prvé dni a mesiace na škole boli pre mňa veľmi náročné. Na činohru nás prijali desiatich, skončili sme šiesti. V Divadle Jána Palárika majú angažmán ešte dvaja z mojich spolužiakov: Tomáš Vravník a Kristína Tóthová. Dobre sa darí i zvyšným trom spolužiačkam: Danici Matušovej, Rebeke Polákovej, ktorá je členkou divadla Astorka a Andrejke Vozárovej.

Mal som pocit, že moji spolužiaci sú ďaleko predo mnou. S odstupom času viem povedať, že som mal veľké šťastie na pedagógov, ktorými boli Ingrid Timková a Vladimír Strnisko. Ingrid Timková nás mala ako svoj prvý pedagogický ročník a dala si na nás veľmi záležať, so všetkým, čo k tomu patrí. Teda aj s veľkou prísnosťou a disciplínou. Vďaka nej som sa naučil absolútnej profesionalite, bez ktorej by som dnes nebol tam, kde som. Na druhej strane, profesor Strnisko ma naučil mať divadlo rád. Neviem či to poznáte, ale je to, ako keď stojíte v galérii pred obrazom, hľadíte naň a nezdá sa vám ničím výnimočný - nerozumiete mu, a potom k vám niekto pristúpi a poukáže na nejaký drobný detail, potom ďalší a ďalší. Zrazu nadobudne obraz celkom iný rozmer a odkryje sa pred vami iný, skrytý svet. Lenže uvidieť tieto detaily, nie je vôbec jednoduché, a práve to ma naučil prof. Strnisko. Milovať túto cestu, to hľadanie, ktorého výsledok nemusí byť vždy úspešný a ocenený, ale vždy je napĺňajúci a motivujúci. Po škole som už sedem rokov a nie je inscenácia, pri ktorej by som sa nevracal k tomu, čo nás naučil o tvorbe dramatickej postavy, divadelnej situácii a rozbore divadelného textu.


John Osborn: Obzri sa v hneve, VŠMU

* Ako ste ako študent vnímali vašich budúcich kolegov na javiskách činoherných divadiel? Chceli ste mať všetko napozerané?

- Keď som začal učiť na konzervatóriu, dal som svojim študentom úlohu, aby si zapisovali všetky svoje dojmy z inscenácií, ktoré uvidia. Nech si ich potom odložia a o pár rokov spätne pozrú. Pamätám si totiž, ako som vnímal divadlo v čase, keď som ešte nebol popísaný žiadnou osobnou skúsenosťou. Paradoxne som si ho vtedy dokázal viac užiť, nechal som sa ním strhnúť. Na škole sa snažíte pozerať predstavenia ako študijný materiál a z toho vyplýva, že sa viac zameriavate na konkrétne herecké detaily, než na príbeh a situácie. Na druhej strane, postupne som dokázal oceniť i predstavenia, ktorých zmysel mi predtým unikal. Snažil som sa vidieť čo najviac rôznorodých predstavení. No keďže som do Bratislavy musel denne dochádzať a školu sme mali viaceré dni i do deviatej, veľa inscenácií mi ušlo medzi prstami. Oveľa väčším zážitkom potom pre mňa bolo účinkovanie v komparze v SND, kde som mohol vidieť hercov priamo v procese tvorby inscenácie. To bol zážitok, na ktorý dodnes rád spomínam.

* Spomínali sme, že skôr než ste nastúpili do angažmán do trnavského divadla, už ste mali drobné skúsenosti aj z činohry našej prvej scény.

- Musím povedať, že u mňa bolo naozaj všetko vydreté a všetko prišlo postupne. Tak to bolo už na škole. V druhom ročníku som v predstavení Čechovovej Svadby povedal tri vety, no a v absolventskom som stvárnil tri hlavné postavy. Bol to neuveriteľný skok. Podobný priebeh malo aj moje hosťovanie v Slovenskom národnom divadle. Prvým dotykom s profesionálnou scénou bol komparz v Hamletovi, nasledoval Dom v stráni. V priebehu roka som prešiel z komparzu cez postavu Paška Bobicu až k hlavnej postave Nika Dubčiča, ktorú som zaskočil za Janka Koleníka. Popri talente potrebuje herec aj kus divadelného šťastia. Mojím šťastím bolo, že si ma v mojom absolventskom predstavení Orchester všimol prof. Ľubomír Vajdička. Na základe tohto výkonu mi potom dal šancu pri spomínanom záskoku. Následne som preskúšal dve postavy za Ľuba Kostelného a hneď po škole mi profesor Vajdička dal hereckú príležitosť v hre Hráči od Gogoľa. Našťastie som bol vo chvíli, keď šanca prišla, pripravený využiť ju.

* Aká bola vaša cesta do Divadla Jána Palárika?

- Herec posiela do divadiel žiadosti a čaká na odpoveď. DJP vtedy hľadalo herca a herečku. Skoro celý ročník sme prišli na ústny pohovor. Nakoniec sa divadlo rozhodlo pre mňa a spolužiačku Kristínu Tóthovú. Musím povedať, že som za to nesmierne vďačný. Mám totiž dosť kamarátov, absolventov škôl, ktorí mali minimálne rovnaký potenciál a šancu nedostali. Bohužiaľ, na taký počet absolventov, ktorý ročne vychádza zo všetkých hereckých škôl, máme na Slovensku žalostne málo divadiel.

Bol som rád, že nemusím ostať na voľnej nohe. Je to totiž v mnohom oveľa náročnejšie. Som rád súčasťou kolektívu, páči sa mi, keď má moja práca kontinuitu. Mám rád zžívanie sa so súborom, režisérmi, divákmi.

* Pozrime sa na postavy v trnavskom divadle. Idete niekedy z role do role, niektoré sú titulné a náročné. Napríklad v inscenácii Opica a ženích ste hrali, spievali, tancovali, dokonca občas príde na rad aj nejaký hudobný nástroj. A nehovoriac, že v mnohých hrách je obrovské množstvo textu...

- V oblastnom divadle sa môže herec stretnúť naozaj s každým typom inscenácie. A tak je často konfrontovaný aj s výzvami, akými sú spev či hra na hudobnom nástroji. Tých postáv, ktoré som v divadle za sedem rokov naskúšal, bolo naozaj mnoho. Pre mňa bola napríklad takou prelomovou inscenáciou Divá kačka, v ktorej som stvárnil postavu Hjalmara Ekdala. Možno nezožala až taký divácky úspech, no ja som prvýkrát zažil tú pravú hereckú zodpovednosť, keď ťarcha úspešnosti inscenácie leží na vašich pleciach. V komediálnej hre Opica a ženích bolo pre mňa výzvou kontaktovať sa s publikom, čo moja postava Hechta umožňovala. Bol akýmsi konferencierom, ktorý glosoval z pozície klauna dianie na javisku. Popri tom mal veľa speváckych a tanečných výstupov, takže to bolo nesmierne náročné aj po fyzickej stránke. Osobitnou kapitolou sú naše štúdiové predstavenia, ktoré nám umožňujú uviesť na javisku aj náročnejšie tituly. Sú pre mňa vždy niečím novým a inšpiratívnym. Či už hovoríme o Tajomnom pokoji vecí, Trnavskej skupine alebo mojom srdcovom predstavení Na gut, začíname, v ktorom stvárňujem postavu Adolfa Eichmanna. Hra zatiaľ u divákov veľmi dobre rezonuje a som rád, že máme tú možnosť hrať aj vážnejšie tituly s náročnejšou témou i obsahom.

* Teraz ste v súbore dobrá zostava, ktorá často na javisku aj hrá a spieva.

- U hercov je samozrejmosťou, že ovládajú aspoň jeden hudobný nástroj. I keď ja mám v tejto oblasti dosť veľké rezervy. Vo svojej vôbec prvej inscenácii v divadle som ledva chytil gitaru. Mal som zahrať jednoduchý akord D dur, no netušil som, ako sa chytá. Dnes je to už lepšie. S gitarou som sa spriatelil a celkom pekne nám to klape aj na javisku. Dokonca ku nej pribudlo i ukulele. Náš súbor je hudobne mimoriadne disponovaný. Skvelým klaviristom je herec Jozef Bujdák, Martin Križan hrá výborne na bicie a ovláda i hru na kontrabas. Tomáš Vravník má dokonca svoju kapelu – vynikajúco spieva a hrá na gitare. Tieto hráčske schopnosti využili viacerí režiséri. V inscenácii Trnavská skupina sme dokonca vytvorili regulárnu kapelu. Piesne vznikli na podklade básní Jána Ondruša, Jána Stacha, Jozefa Mihalkoviča a Ľubomíra Fedeka. A musím neskromne povedať, že táto autorská hudba režiséra Lukáša Brutovského, dodala inscenácii nezameniteľnú vôňu, bez ktorej by bola oveľa chudobnejšia.

* Aké je pre vás trnavské divadlo?

- Naše divadlo sa nachádza priamo v srdci Trnavy. Trnavský divák je naučený chodiť do divadla. Má pomerne vycibrený vkus a názor. Zaujať ho nie je samozrejmosťou. Pre mňa je dôležité, že som si postupom času na trnavské publikum zvykol a dúfam, že aj ono na mňa. Čo sa týka hereckého súboru, patrí k tým menším. Preto je aj vyťaženosť hercov väčšia. Považujem to skôr za výhodu, pretože žiaden herec nie je rád, keď „stojí“ a čaká na šancu. Samozrejme, že by v tomto ohľade mohla byť dramaturgia divadla ešte šťastnejšia, aby sa pamätalo na potenciál každého herca a výberom textov sa rozvíjala ich herecká škála, ale to už nespadá do mojej kompetencie. Ja som, našťastie, dostal od režisérov naozaj kopu krásnych postáv, ktoré ma, aj vďaka mojim kolegom, naučili vždy niečo nové. Nedá mi osobne nespomenúť Vladimíra Jedľovského. Jeho názor mi vedel do postavy vždy vniesť nové svetlo. Je pre mňa vzorom a príkladom profesionality, vernosti divadlu a hereckej pokory. Je obdivuhodné, s akým zápalom sa na divadlo stále pozerá. Dúfam, že jedného dňa budem i ja pre niekoho podobným vzorom.

* Generácia divadla pre deti a mládež, ktorá prišla pred štyridsiatimi rokmi, aj keď bola zväčša bratislavská – žila aj s mestom. Bývali v Trnave a vytvárali si tu aj určité vzťahy. Máte šancu mať spätnú väzbu okrem samotného potlesku?

- Keďže dochádzam každý deň z Bratislavy, neraz sa mi stáva, že mám ráno skúšku a večer predstavenie. Vtedy sa rád prechádzam po Trnave a občas sa mi nejaký z našich divákov prihovorí. Pri rozhovore s divákmi človeka napĺňa určitá satisfakcia: mám možnosť vidieť priamy dopad svojej práce. Je pre mňa dôležité dostať spätnú väzbu priamo od nich, vedieť, ako ich tá ktorá postava oslovila a čo si z inscenácie odniesli. Viete, keď vás oslovia ľudia na ulici, ktorí vás poznajú zo seriálu, málokedy sa o vás zaujímajú ako o herca a málokedy ich to, čo stvárňujete na televíznej obrazovke, zasiahne do hĺbky a núti premýšľať. Je to skôr automatická reakcia: včera si bol u nás v obývačke a dnes ťa vidím naživo, môžem to povedať susede, je to dobrá atrakcia. No divák v divadle si dá tú námahu že si vyberie predstavenie, zaplatí si ho, teda aj vás, venuje vám jeden večer zo svojho života a buď si vás zapamätá, alebo nie. Nemáte šancu vtierať sa mu päťkrát za deň cez obrazovku do podvedomia. Je to tu a teraz a keď ho neoslovíte, zabudne. Preto si vzťah s trnavským publikom nesmierne cením a je pre mňa hnacím motorom do budúcnosti.

* Stretli sme sa na pôde rozhlasu. Pre vašich kolegov je zväčša dôležité hrať dakde v televízii. Okrem príjmov je to aj o zviditeľnení sa. Nepatríte k veľa hercom z vašej generácie, pre ktorých je stále zaujímavá aj rozhlasová práca. Nezahrali ste len v rozhlasových hrách, ale sú to čítania na pokračovanie, seriály Vstali sme z popola, Slovenské rody, relácia Poetissimo o poézii, Fórum mladých autorov, mnoho rozprávok, a takto by sme mohli pokračovať...

- K dabingu si podobne pozitívny vzťah vytvoriť neviem, možno som nemal príležitosť spoznať túto prácu do hĺbky. V dabingu herec skôr reprodukuje čosi, čo je dané. Snažíte sa pripodobniť sa k obrazu, k spôsobu herectva. Rozhlasová práca stimuluje hercovu fantáziu, ten zástoj pri výrobe inscenácie je oveľa väčší: postavu vytvárate na všetkých úrovniach a k dispozícii máte len svoj hlas. To je pre mňa veľkým bonusom a zároveň výzvou. Na prípravu máte viac dní, máte čas o postave i hre rozmýšľať a následne svoj pohľad konfrontovať s režisérom. Navyše, rozhlasové štúdiá majú svoju dušu. Keď si predstavím, že tu nahrávali velikáni ako Machata, Kvietik či Króner, tak ma až strasie, že mám rovnaké šťastie byť tu a nahrávať niečo krásne. Za tých sedem rokov po škole som nahral naozaj veľa zaujímavých rozhlasových hier. Spolupráca s režisérmi Táňou Tadlánkovou, Robom Horňákom na rôznych rozprávkach, či naposledy na hre Peter a Lucia, boli pre mňa výnimočným zážitkom a veľkou školou. Nekomerčnej práce je už v dnešnej dobe veľmi málo a som vďačný, že sa mi z tohto koláča dostáva aspoň kúsok, či už ide o prácu v divadle, alebo v rozhlase.

* Máte tridsať rokov. Aké máte ambície? Ak by sme sa opýtali generácie vašich predchodcov, povedzme Michala Dočolomanského alebo Zuzany Frenglovej – oni mali ambíciu dostať sa do činohry Slovenského národného divadla. Aký ste v tomto vy a aká je vaša generácia?

- Za seba môžem povedať, že mojou najväčšou ambíciou je, aby sa mi divadlo nikdy nestalo zamestnaním, ale aby bolo naďalej koníčkom a poslaním. Aby ma napĺňalo stále radosťou a aby nové inscenácie dávali zmysel nám, tvorcom, ale najmä divákom. Často si však uvedomujem hereckú závislosť od iných tvorcov. Herec skrátka musí čakať na šancu. Možno už aj s ohľadom na tú tridsiatku ma čím ďalej, tým viac láka autorské divadlo, kde by som mohol koncentrovanejšie vyjadriť moje myšlienky a názory. Odmalička rád píšem, takže by som sa rád rozvíjal aj týmto smerom. A v neposlednom rade ma láka mať svoju reláciu, kde by som mohol vyspovedať ľudí, ktorých si vážim a ktorí možno nemajú až taký priestor v médiách, aký by si zaslúžili. Skrátka, robiť veci tak, aby som pri pohľade späť videl výsledky svojej práce, aby ma tento pohľad napĺňal chuťou v nej rovnako intenzívne pokračovať.

Martin Jurčo, foto autor a archív

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (7x hodnotené)