novinky z radnice

Čas ako fenomén nášho života presahuje dosah ľudských možností. Obrátime list kalendára na jún a nachádzame meno Ing. arch. Jozefa Danáka (* 17. jún 1946), ktorý sa v plnej invenčnej hladine dožíva významného životného jubilea. So zámerom spoznať a predstaviť čitateľom dimenzie jeho rozsiahlej tvorby sme sa stretli v jeho trnavskom ateliéri. A tak sa v obkolesení desiatkami projektov, dokumentov a fotografií či mediálnych záznamov rozvinul náš generačný rozhovor. Siahli sme do hlbín vzájomných spomienok... ale na úvod bude vari najlepšie odcitovať jeho vlastné životné a profesionálne krédo:

danákOsobný a profesionálny život človeka, jeho prejav, schopnosti, ambície, pôsobenie a existencia v ňom vôbec, sú v podstate obrazom jeho ducha, ten ako fenomén je zároveň jeho definíciou. Aj napriek konfliktnosti protikladov a nutnosti stálej orientácie je to len približovanie sa k bodu „omega“. Je to hľadanie pravdy, čistoty, morálky, etiky, logiky, zmyslu a dobra. Architektúra chce byť tým fenoménom a zároveň smerovaním k tomuto nekonečnému bodu v nádeji na vytvorenie dokonalého diela, ale aj stálej ďalšej snahy o sebarealizáciu s ponechaním si aspoň kúska osobného a svätého šťastia pre každý deň.

A tak sme pohovorili o jeho rodnom kraji, rodine, štúdiách a kontaktoch, ktoré ho nasmerovali zo Slovenska – do Trnavy:

- Človek sa v istom okamihu života vracia do detstva, do rokov spomienok na spoznávanie reálnej zloby tohto sveta. V ostatnom čase čítam najmä vojnové denníky môjho otca ako vojaka slovenskej armády, ktorý prešiel frontom v Rusku (Kursk, Briansk, Minsk, Vitebsk, Smolensk, Gorodok), v Taliansku, Rakúsku, ale v rodinnom prostredí nikdy nechcel komentovať tragické a často i komické udalosti a hrôzy tejto doby.

Keď som sa narodil, nebola to radosť z víťazstva Červenej armády. Bol to stav naplnenej túžby, že sa to svinstvo vôbec skončilo. Bola to svieža jar, boli to moji drahí rodičia. Prišiel som na svet povojnovej biedy, chudoby, prídelu potravín. Nič netušiaci predvečer nového represívneho režimu. Malá dedinka pri Topoľčanoch, Horné Štitáre, kde priviedol osud otca geodeticky vymerať nejaké záložné letisko. Tam stretol otec moju mamičku. Neskôr sme sa presťahovali na Ponitrie. Medzi štvrtým a šiestym rokom ma navštívila akási choroba „pertes“, vraj z nadmerného detského pohybu, a takmer na rok ma obalili do sadry. S láskavým personálom piešťanskej nemocnice som sa z toho dostal a vďaka primárovi Javorovi znova chodím! Pripútaný stále k lôžku som z dlhej chvíle stále kreslil a tešil sa z rádia – vtedy jedinej svetskej komunikácie. Celá moja generácia bola kŕmená správami o veľkosti Klementa Gottwalda a prežívali sme v dojatí úmrtie Jozefa Visarionoviča Stalina. Môj pioniersky sľub, keď zomrel ten netvor, bol ešte pod jeho obrazom. Nábory roľníkov do družstiev s pištoľou na stole, krásna príroda Horného Ponitria, rieka plná rýb. Potom tá istá rieka zaplavená popolom z katastrofy elektrárne naplneným arzénom a jedom. To bolo zlo, ktoré sa zároveň pretekalo s eufóriou znovu postavenia sa na nohy.

*Aké spomienky máš na školu a štúdiá v tomto ťažkom období?

- V roku 1960 som vyšiel z ôsmej triedy. Nasledovala stredná škola stavebná v Nitre. Pamätám sa, že cestou do školy som na betónovom plote vídaval dva krásne nápisy. Jeden červenou farbou „Komunizmus – budúcnosť ľudstva celého sveta" a vedľa v takej istej veľkosti písma, ale modrou farbou „Branko Nitra morky po celý rok“. Ono to tak aj bolo.

Vysoké školy mi pomáhali upevňovať sebavedomie. Najskôr Slovenská vysoká škola technická – Fakulta architektúry, profesori Karfík, Koula, Hruška, Beluš. V šiestom ročníku som končil u prof. Lacka. Bolo nás v ateliéri päť chlapcov, všetci Jozefovia a profesor tiež – náhoda? Pokračovanie bolo na Vysokej škole výtvarných umení a ak spomeniem mojich profesorov Kuzmu, Vilhana, Kusého alebo prof. Güntherovú – všetci sú pre mňa skvostami ducha, citu, etiky a múdrosti. Dodnes im ďakujem, a vlastne vôbec všetkým učiteľom, aj tým, ktorí používali vŕbový prút ako makarenkovský výchovný nástroj.

* Po ukončení štúdia sa pred tebou otvoril svet a predpokladám, že si nemal problém s výberom zamestnania. V rokoch 1971 – 1972 si pracoval na URBION-e v Bratislave, ale napokon ťa vietor privial do nášho mesta, kde si na čas zakotvil v Stavoprojekte (1972 – 1986) a popritom si v rokoch 1981 – 1982 vykonával externú pedagogickú činnosť na Strednej priemyselnej škole stavebnej. Ja si spomínam, že v čase tvojho príchodu bola Trnava priam zrelá na dopovedanie urbanisticko-architektonických riešení.

- Moju snahu kdesi sa po škole usadiť predbiehala aj túžba, aby to bolo natrvalo, a predovšetkým bezpečne. Po roku 1968 ešte v štádiu štúdií som párkrát striedavo pracoval v Nemecku v Stuttgarte, neskôr Tübingene či Giesene. V Heidelbergu som zatúžil zostať a doštudovať. Napokon som sa vrátil..., že možno neskôr. Netušil som, že priateľská pomoc v 1968, ktorú som z prvej ruky zacítil v auguste na Libave, bude tak štedrá a bude trvať 20 rokov, nakoniec, boli sme mladí. Žili sme naplno. Prežívali sme éru hippies v úžasnej túžbe po voľnosti ducha, každý týždeň sme sa tešili z nového hitu Beatles či Rolling Stones a vôbec z dozvukov fenoménu hudby šesťdesiatych rokov.

Trvalý príchod do Trnavy ale najvýraznejšie podmienila 1. cena v architektonicko-urbanistickej federálnej anonymnej súťaži na Dom kultúry, ktorú som ako jeden z autorského kolektívu vyhral ešte ako študent. Pôvodne som ako štipendista mal nastúpiť do košického Stavoprojektu. V tom čase sa zakladal Stavoprojekt aj v Trnave. Košice a Trnava uzavreli akúsi zmluvu a mojím zmluvným osudom sa tak stalo toto krásne historické, ale v tom čase „zanedbané mesto“. Bolo to už počas štúdií na druhej vysokej škole – výtvarných umení. Ale už v roku 1970 v čase súťaže, ktorej sa zúčastnilo 32 ateliérov z celej republiky, som navštívil Trnavu s mojou študentskou láskou z Mladej Gardy, rodenou Trnavčankou. Spomínam, ako sme sedeli na Lidickej ulici s rodinou budúcej manželky Milky pri spoločnom obede. Môj budúci svokor – „trnavský Myjavčan“, ma poslal do záhrady: „Dones do vajdlinku z hydánku vajcá“. Mne stúpla rumeň do líc. Hanbil som sa, pýtalo si to preklad mojej budúcej manželky. Úžasné farebné slová. Vtedy som ale z úplne iného aspektu zapochyboval, či si budem s Trnavou vôbec rozumieť v rovine dôvodu, pre ktorý som sem prišiel. Rovnaký problém mal aj môj priateľ Dudu z Afriky, keď mu ktosi povedal, že má „ taškú tašku“.

Obnova Ortodoxnej synagógy v Trnave, 2010

* To bolo tvoje prvé stretnutie s Trnavou?

- Celkom prvýkrát, v roku 1963, som sa stretol s Trnavou pri čítaní Nádaši Jégého. Adam Šangala vtedy na mňa určite čakal, aby ma potom upozornil, že tá kráľovská výsada Belu IV. cez právo mať kata vie rovnako aj popravovať. Neskôr som zistil, že áno, a aj upaľovať a dusiť. A to kompletne vo viacerých farbách červenej... Takú popravu som zažil aj ja v roku 1986 prostredníctvom zákazu projektovať na území mesta. Vtedy som musel zo Stavoprojektu. Veľa som pochopil z mentality a klímy mesta na návšteve Mons. Jána Pöstenyho, správcu Spolku sv. Vojtecha, keď som začal pracovať na územnom pláne Trnavy. Stačila jedna jeho veta: „Trnavčan? Futbal a krajšie ruže v predzáhradke ako sused.“ A dlhá prestávka...

* Za takýchto okolností nebolo ľahké nachádzať podnety na ďalšiu prácu...

- V Trnave som vlastne žiadne stimuly nehľadal. V podstate som deň a noc len tvoril, a oddychoval zväčša v lesoch na Záhorí, kde mám prechodné tvorivé sídlo. Chcel som, aby bolo to, čo robím, dobré, v prospech ľudí. To človeka napĺňa. S Trnavou som sa postupne zasimiloval. Rástli tu už aj moji synovia a nadobudol som pocit a vedomie, že ma toto prostredie prijalo cez priateľov. Bol som tu doma. Satisfakciou mi bola značná časť názorov odborníkov, ktorí rozumeli tomu, čo vlastne produkujem. Bola to vlastne aj dilema. Stále ma stretávala myšlienka oslovenia prof. Kuzmom ísť učiť na akadémiu umenia architektúru a habilitovať sa. Pri riešení otázky uvoľnenia z práce v súvislosti s habilitáciou len pod podmienkou vstúpiť do strany som tomu malému človiečikovi – kádrovákovi v Stavoprojekte povedal, že môj otec mi to zakázal a svedomie mi to nedovolí. Tým to bolo vybavené a ja som bol jasný. Za sprostých podmienok a stáleho sledovania som potom hľadal prácu v Bratislave a kdekade po Slovensku aj v zahraničí. Istý čas som pri príprave Expo pracoval s Karolom Kállayom vo Viedni u prof. Lintla. To ma tešilo a dávalo energiu do ďalších dní. Zároveň ma každé neporozumenie hecovalo ísť o to vehementnejšie ďalej a nezastať.

U kráľa Ľudovíta - reanimácia bloku v historickom prostredí, 2009

* Patril si medzi intelektuálnu elitu, ktorej nikdy v Trnave ruže nekvitli. Mal si lukratívne objednávky mimo Trnavy, pôsobil si v rôznych komisiách, cestoval do zahraničia, presiahol si „tolerovanú hladinu“ úspešnosti. Muselo to prísť... výstrahy, postihy, vyhadzov... Iste si nezabudol na príhody z čias „normalizácie“...

- Keď v roku 1988 oficiálne otvárali Dom kultúry, už týždeň ho pracovný personál svätil tekutou kolaudáciou. Mňa ako architekta diela – ale „personu non grata“ ani na otvorenie nepozvali. Neskôr, asi o pol jedenástej večer, ktosi si spomenul na projektanta. Už som spal. Poslali pre mňa auto – musia ma tam vraj doviesť. Ja som už vtedy v Stavoprojekte nepracoval, bol som exemplárne pokarhaný, pokuta z platu, hľadal som si prácu... Keď ma tam doviezli, nálada už bola „nad hladinou normálu“. Díval som sa do tvárí „eróhákov“ (pozn. red.: ROH – Revolučné odborové hnutie) zo ŽOS-ky (pozn. red.: Železničné opravovne a strojárne), ktorí si z toho diela neskôr urobili biznis. Postupne pomenili a vyhadzovali interiér, kadejaké fitneská, prenájmy, mreže, trhy, prístavby, vonkajšie výťahy, zrušenie sto metrov dlhej vodnej steny. To sa v profesionálnych vzťahoch nerobí – bez konzultácie s autorom. Je to smutné, arogantné a bez úcty. Do toho domu som nechodil.

*Príhody z tých čias sú nielen smutné, ale niekedy aj tragikomické...

- Na ilustráciu vtedajších pomerov spomeniem jeden príbeh z akéhosi plesu okresného ZČSSP (pozn. red.: Zväz československo-sovietskeho priateľstva), kde ma nahovoril môj priateľ s manželkou. Sedím pri stole, bolo tam víno... a počas prestávky medzi tancami, keď bolo tichšie, som na celú sálu zakričal: „Súdruh predsedááá!“ Bolo tam asi päťsto ľudí, ale pri každom stole sa aspoň jeden, dvaja, zväčša muži, otočili smerom ku mne – zrejme všetci predsedovia. Aj pri našom stole s nami sedel taký. A čuduj sa svete, keď sme išli spolu na koňak k baru, tak sa poobzeral navôkol a vyslovil čarovnú vetu: „Ty si zaujímavý človek.“ Vraj on pracuje na krajskom výbore strany. Nedbajúc na jeho strach otvorene som mu povedal, že obhajuje niečo, čo je nemožné a jeho prezident Klement Gottwald bol vlastne tiež vrahom. Tak ťažko preglgol, až ho takmer pridusilo. Asi o dva roky neskôr, myslím v roku 1990, som tohto v podstate inteligentného človeka videl na Ulici Februárového víťazstva, ako s manželkou predávajú na stole vyloženom vonku pred „elektrom“ americkými motívmi potlačené tričká s rozjarenými tvárami kapitalistických podnikateľov. A keď som im povedal: „No vidíte, a že sa nič nezmenilo,“ doteraz neviem, či pochopili viac pravdu ako iróniu.

Komplexná urbanizácia centra Trnavy v realizácii, 70. a 80. roky 20. storočia

* Aké spomienky máš na vtedajšie cesty do zahraničia?

- Skoro vždy boli únavné, a často nechutné – viac-menej kongresy, výstavy, žiadny oddych. Takmer na polovici týchto ciest som si bol vedomý, že som sledovanou osobou zo strany ŠTB. Či to bolo Stredomorie, Afrika, Kuba, Mexiko, USA, Japonsko, kdekoľvek v Európe, im to bolo jedno. Bolo to trápne. Priznám sa, bál som sa. Napríklad, a to nie jedenkrát sa dialo čosi podobné, manželku s malými deťmi v 6. a 3. triede základnej školy odviezli z nášho bytu na výsluch na VB. Každého chlapca oddelene do inej miestnosti, manželka na zamrežovanej chodbe, ja kdesi na kongrese v zahraničí. Áno, tak nechutné. Vraj pred pedagogickou fakultou zmizla sovietska zástava. Nuž a čo?

* Dali vám pokoj aspoň vtedy, keď si bol doma?

- Kdeže. Medzitým nám osadili „plošticu“. To isté na našom 350-ročnom mlyne na Záhorí. Sedem mesiacov obsadený mlyn a vo vedľajšom prenajatom mlynárskom opustenom dome na samote štyria milí chlapi. Jeden rúbal drevo, druhý behal s ešusom po vodu, tretí s panvicou, štvrtý sa so mnou kontaktoval a čosi sa dozvedal... Pravidelne po dvoch odchádzali moskvičom do Jablonice akože na obedy a večere. Veľmi nenápadné. Hľadali asi triedneho nepriateľa. Môj priateľ Jano Langoš mi to raz a prosto vysvetlil: „Jozef, a čo si mohol od tej luzy očakávať?“ Očakával som to – a aj na mlyne po jeho obsadení vojskom, gazikmi a uzatvorení celej samoty. Aj tam som našiel dve krásne „ploštice“. Ktosi mi povedal, že to je nič, s tým sa musím naučiť žiť. Bolo to smiešne, ponižujúce, ale dnes sa na tieto roky dívam z nadhľadu.

Fabrika na ploché sklo, Záhorie, 1996

* Mal si však šťastie na okruh spolupracovníkov. Možno, že nebude na škodu spomenúť aspoň zopár osobností, s ktorými si realizoval aj časť tvojich diel.

- Vždy budem rád spomínať na roky úspešnej spolupráce s ľuďmi, ktorí ma motivovali a chápali moje často vizionárske projekty. A nakoniec, že to aj so mnou mnohí vydržali bez hierarchie vzťahu. Architekti Jozef Žiaran, Juraj Štecko, Vladimír Záborský, Dušan Dóka, Katarína Viskupičová, Dušan Kmety, Martin Danák, Rastislav Danák, Jozef Habodász, Karol Kállay, Igor Bolčo, Vladimír Vršanský, Marián Lipták, Juraj Talaš, Ivan Gürtler, Michal Božuk, Peter Osuský, Matej Dobiš, Branislav Loskot, Igor Salzer, Pavol Adamec, Gabriela Kvetanová, Ivan Gojdič, Silvester Korec, Jarmila Žuffová, Rudolf Blažo, Milan Horák, Peter Purdeš a mnohí ďalší. Medzi významné osobnosti a umelcov v mojom živote zaraďujem najmä tieto mená: Tibor Bartfay, Askold Žačko, Jozef Vachálek, Štefan Tóth, Ladislav Berger, Karol Lacko, Pavol Mikšík, Peter Horváth, Jozef Jankovič, Pavol Kubošek, Ján Langoš, Kazo Kanala, Erik Pekár, Jano Ravinger, Katarína Považanová, Martin Ličko, Villiam Schiffer, Daniel Požár, Ludwik Korkoš, Milan Chovanec, Gabika Cimermannová, Peter Mikloš, Karol Kahoun.

* O veľkosti a poslaní človeka vraví jeho dielo, ktoré zostáva aj po rokoch trvalou hodnotou. Sumár tvojej tvorby je rozsiahly...

- Je toho veľa, dakedy som si to zoraďoval. V podstate to bol rozsah tvorby, urbanizmu, architektúry, výtvarného a užitého umenia, interiérového dizajnu, iluminačného umenia, pamätníkovej tvorby, publikácie a výstavy. Autorské realizácie v rozpätí rokov 1970 – 2016, to je vyše 500 štúdií a projektov, vyše 70 diel priestorového dizajnu, výtvarného umenia vrátane interiérových a stavebných realizácií, pamätníkovej tvorby a iluminačno-vizuálneho umenia plastík, svietidiel... A vôbec, celý môj aktívny život je vlastne len tvorba, pracujem aj teraz a veľmi intenzívne. Dáva mi to energiu.

* Čo sa deje v súčasnosti za dverami tvojho ateliéru?

- Určite netrpím workoholizmom. Stála a akákoľvek činnosť je oslobodzujúca. Myslím si, že aj zdravá. Je to pocit rovnováhy, stáleho uplatnenia, zodpovedania si svojej existencie hmoty, jej premeny a z nej vyžarujúceho svetla či energie. To, čo robím, nie je práca. Chápem to skôr ako poslanie. V minulom roku to bol návrh monumentálneho akcentu dvoch lúčov v bielom kove na vrchole Kalvárie v Bratislave, ktorej reanimáciu som predtým ako autor robil v rámci cezhraničnej spolupráce s Rakúšanmi. Potom to bol súťažný návrh monumentu k nežnej revolúcii pred Úradom vlády na námestí Slobody v Bratislave s výsledkom ceny verejnosti (bohužiaľ, sa zatiaľ nerealizuje, naučili sme sa zabúdať na to, čo tu bolo. Najmä mladá generácia. Je to smutné.). Takmer rok som pracoval na návrhoch kresťanského svetelného symbolu milosrdenstva asi v päťdesiatich svetových, predovšetkým gotických katedrálach, renesančno-barokových dómoch a kostoloch vrátane Vatikánu.

* Pripravuješ niečo aj pre naše mesto?

Od začiatku januára tohto roku s vehemenciou pracujem na jednej veľkej téme pre Trnavu. Ak môžem poprosiť o istý druh atypickej zdvorilej tolerancie, to, čo teraz tvorím v mojom ateliéri, ostane zatiaľ mojím veľkým tajomstvom, a pre Trnavu prekvapením. Chcem najmä ľuďom žijúcim v Trnave a ďalším generáciám vzdať hold smerujúci k ešte väčšej hrdosti a úcte k prostrediu, v ktorom žijú, chcú a budú žiť ďalej. Má to byť v istom zmysle dar môjho ducha za prijatie v tomto meste, ktoré je už 46 rokov mojím domovom.

* Na záver treba jubilantovi zaželať všetko najlepšie, veľa naplnených vízií a najmä veľa úrodných hubárskych sezón na jeho mlyne na Záhorí.

 Peter Horváth

Najznámejšie projekty:

Administratívna budova Tatrasklo, 1972

PÚP Trnava – centrum – ÚPTZ, 1972

Dom spoločenských organizácií, Trnava, 1975

Synagóga Trnava, 1981

Dom kultúry ROH, Trnava, 1978 – 1988

Pomník I. Gándhiovej, India, 1985 (s Tiborom Bártfayom)

Sevilla Expo 1990, Karol Kállay

Luxor, Bratislava – reanimácia pasáže a objektu Slovenskej sporiteľne, 1992

Viedeň, príprava Expo – Karol Kállay, prof. Lintl

Výstavný pavilón Mercedes Benz, Trnava, 1992

FFUK Bratislava – štúdio japonológie, 1993

Okresný archív, Trnava, 1998

Národná banka Slovenska, Trnava, 1998

Revitalizácia kalvárie, Bratislava, 2001

Lyceé de Trnava Peugeot PSA, 2004

 

Najznámejšie realizácie:

Tatrasklo, Trnava, 1976

Výstavný priestor užitého skla

Dom kultúry ROH, Trnava, 1978 – 1988

Trojičné námestie a zelený rínok, Trnava, 1988

Pešia zóna, Trnava, 1988

Luxor, Bratislava – pasáž, 1995

SLSP, Smolenice, 1998

Kalvária Bratislava, 2000

Fontána pred hotelom Carlton, Bratislava, 2007

Polyfukčný dom U kráľa Ľudovíta, Trnava, 2009

Ortodoxná synagóga, Trnava, 2010

Dom č. 28 na Kapitulskej ulici, Trnava, 2013

Návrh iluminačného monumentu na Kalváriu v Bratislave, 2015

Replika súsošia sv. Cyrila a Metoda z Pápežského inštitútu v Ríme do Trnavy

vyše 50 publikácií v časopisoch a knihách

vyše 50 výstav

 

Ocenenia, súťaže, uznania:

11 ocenení, 8 odmien, deväťkrát 1. miesto

Prehľad architektonických prác: 1978, 1984, 1988 – 5 ocenení

1984 Prehliadka architektonických diel za obdobie 1982 – 1983, 2. cena, 3. cena

1988 Cena Zväzu slovenských architektov

1988 Bienále architektúry Sofia, strieborná medaila

Cena primátora Viedne (autorský kolektív)

Štúdia polyfunkčného domu na Halenárskej a Dolnopotočnej ulici v Trnave, 1. miesto s autorským kolektívom, medaila primátora Trnavy, Trnava

Výročná cena Pamiatky a múzeá za rekonštrukciu ortodoxnej synagógy v Trnave, 2010

Pamätník demokratickej revolúcie pred Úradom vlády SR – cena verejnosti

Dvanásťkrát 1. miesto vo vyhraných tendroch na projekty

V ateliéri ART STUDIO JOKO asi 50 kompletných projektov rekonštrukcií pobočiek SLSP, a. s.

Pamätná medaila rektora pri príležitosti 15. výročia založenia Univerzity sv. Cyrila a Metoda

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 1.6 (12x hodnotené)