novinky z radnice

Pohyblivé obrázky na filmovom plátne museli pripadať ľuďom na začiatku 20. storočia ako zázrak techniky. Tento div mohli sledovať ešte pred zriadením stálych kín prostredníctvom kočovných kinematografov. V roku 1905 začal v Bratislave premietať Elektobioskop, ktorý využíval ako stabilný premietací priestor šermiarsku sálu hotela U zeleného stromu na mieste neskoršieho hotela Carlton. V roku 1915 mala Bratislava v prevádzke šesť stálych kín.[1] Ako to bolo v neďalekej, ale menšej Trnave?

Možno predpokladať, že aj do Trnavy zavítali kočovné kinematografy. Trnava prežila bez kinosály celé prvé desaťročie 20. storočia. Mestská rada zaevidovala v roku 1910 žiadosť Félixa Kutlíka o povolenie na výstavbu kanalizácie, elektrického osvetlenia a reklamnej tabule v malej uličke, ktorá spája Rákociho a Zbožnú ulicu. V roku 1911 bol prvým platcom dane za kino na Rákociho ulici 15 Félix Kutlík, bratislavský občan, majiteľ „villány szinház“ (dobové maďarské pomenovanie kina).[2]


Reklama kina Fidélio, pohľadnica Trnavy, okolo roku 1911, zdroj: Fotky stará Trnava

Dom s kinom Fidélio, pohľadnica Trnavy z obdobia monarchie, zdroj: Jozef Benko

Kino teda sídlilo v bočnom krídle domu na rohu Hlavnej a Zámočníckej ulice (dnes Hlavná 16). Majiteľom domu bol v roku 1911 Lajos Grünfeld a v dome bolo viac prevádzkovateľov: Adolf Spitzer, Ferenz Schindler, Dr. Ede Frommer (lekár), Dohan Miksa – obchod s galantériou a Félix Kutlík.[3]

Kto bol Bratislavčan Félix Kutlík? Narodil sa v Kulpíne (Vojvodina) v rodine evanjelického farára Félixa Kutlíka (1843 – 1890). Jeho dedom bol Ján Kutlík (1806 – 1890), ktorý pôsobil 21 rokov ako evanjelický farár v Pitvaroše, slovenskej obci na maďarsko-rumunských hraniciach. Pochádzal teda z významnej rodiny slovenských národovcov, ktorí šírili v 19. storočí osvetu a vzdelanosť na Dolnej zemi.

Vľavo dva domy, kde bolo kino, pohľadnica Trnavy z obdobia monarchie, zdroj: Jozef Benko

Keď Félix Kutlík III. (1883 – 1954), bankový úradník Prvej bratislavskej sporiteľne (1904 – 1921) zakladal v roku 1910 v Trnave kino, mal 27 rokov. V meste bývala jeho sesternica Elena (dcéra jeho strýka Vendelína Kutlíka), vtedy už vydatá za právnika Milana Ivanku, ktorý mal v Trnave od roku 1904 advokátsku kanceláriu. Čo však viedlo Félixa Kutlíka, aby v Trnave otvoril kino a stal sa na rok jeho majiteľom, to sa asi už dnes nedozvieme. Jeho životná kariéra sa následne uberala rôznymi pozíciami v bankových inštitúciách až k postu riaditeľa banky. [4]

Biely dom so štítom, kde bolo kino Tatra, pohľadnica Trnavy tridsiatych rokov 20. storočia, zdroj: Jozef Benko

Kino na Rákociho 15 v Trnave prevádzkoval od roku 1912 József Facini. Tento muž s talianskym priezviskom bol jeho majiteľom (villány szinház Fidelio) tri roky (1912 – 1914). Potom ho prevzal Károly Wellisch a viedol ho na rovnakom mieste ešte ďalšie dva roky (1915 – 1916). Reklama kina Fidélio je zachytená na dobových pohľadniciach Trnavy.

Plán Trnavy 1895 s vyznačením domov, kde boli kiná

Medzičasom sa v Trnave objavilo aj druhé kino. Na adrese Rákoci 11 (vedľa Baťu /ČSOB, bližšie k radnici) ho od roku 1914 prevádzkoval Frigyes Matzner. Len o rok neskôr ho presťahoval na adresu Rákoci 9, do susedného domu, kde si vtedy otvoril kanceláriu aj Dr. Hugo Matzner, neskôr známy trnavský právnik. Na tejto adrese bolo Matznerove kino (názov neuvedený) až do roku 1919. V prvých rokoch svetovej vojny 1914 – 16 teda pôsobili v Trnave na hlavnej ulici dve kiná.

Program kina Invalid z roku 1925, zdroj: Nové Slovensko 8/1925 ↓

Prvé desaťročia dvadsiateho storočia boli érou nemého filmu. Premietanie niekde spestril pianista či viac hudobníkov sprevádzajúcich film adekvátnou melódiou. Zrejme nebolo až také zložité premietať v nejakej väčšej miestnosti, kde sa zmestili stoličky pre obecenstvo, kde bolo aj miesto na stene pre plátno, priestor pre hudobníkov a vzadu kabínka premietača s technikou, prípadne kabínka pokladne v predsieni. Čo také mohli diváci v Trnave vtedy vidieť? Myslím, že predovšetkým dobové filmy maďarskej, rakúskej a českej produkcie. Filmovú spoločnosť Sascha-filmfabrik založil Alexander Kolowrat-Krakowski v roku 1910 v Čechách a v roku 1912 ju premiestnil do Viedne. Spoločnosť produkovala filmy v rokoch 1912 – 34 (Cisár Jozef II. – 1912, Das Andere Ich – 1915, Viedeň vo vojne – 1916, Der Mandarin – 1918 atď.)[5] Z českej kinematografie mohli diváci vidieť snímky ako napríklad séria Rudi – Rudi na křtinách, Rudi na záletech, Rudi se žení, a pod. Postavu šviháka Rudiho vytvorili kabaretiér Emil Artur Longen a režisér Antonín Pech (Kinofa, 1911). Alebo filmy ako Dáma s barzojem (1912), Falešný hráč (1912), Konec milování (ASUM, 1913), Podkova (ASUM, 1913), Andula žárlí (1914). V rokoch 1911 – 12 bolo v Budapešti postavené filmové štúdio Hunnia. Maďarské kiná sa budovali ako miesta širšej zábavy – ľudia v tomto biznise mali tendenciu byť naraz fotografmi, filmovými novinármi, majiteľmi kaviarne – skrátka, podnikateľmi. Po roku 1911 nastala v krajinách patriacich takpovediac pod maďarskú časť monarchie – teda aj na Slovensku – cenzúra vo filmovom priemysle (a nielen tam). Počas prvej svetovej vojny bola dokonca zakázaná časť zahraničnej filmovej produkcie. Prvé trnavské kiná mali teda možnosť premietania filmov obmedzenú len na výber odobrený akousi komisiou z Budapešti. [6]

Po vzniku Československa sa rozprúdila aj činnosť kín v Trnave. Už v roku 1919 napísal Dezider Silbermann žiadosť o prevádzkovanie bioskopu Fidélio. Nasledujúci rok na adrese Masarykova ulica 15 boli skutočne jeho majiteľmi Jakub a Dezider Silbermannovci (v rokoch 1916 – 1919 tam kino nie je zaznamenané). Z iných zdrojov vieme, že zakrátko po vzniku Telovýchovnej jednoty Sokol využívali športovci túto kinosálu s vchodom zo Zámočníckej uličky ako telocvičňu.[7]

Program kina Rádio z roku 1927, zdroj: Nové Slovensko 34/1927 ↓   

Frederik (aj Frygies, Bedrich, Fridrich) Matzner platil daň za kino na adrese Masarykova ulica 9 ešte v roku 1919, potom tam už kino nebolo. Nové kino Bio Invalid sa v roku 1920 objavilo na Masarykovej ulici č. 7 (bližšie k radnici) a v budove divadla na Wilsonovom námestí premietalo kino Uránia.[8] V zápisniciach mestskej rady z roku 1920 je návrh na zmluvu medzi mestom Trnavou a Františkom Filípkom o prenajatí divadelnej siene na kinematograf za veľmi zložitých podmienok pre obe strany. Už o rok sa riešili Filípkove dlhy za kino a premietanie v divadle sa skončilo.[9]

Program trnavských kín, zdroj: Nové Slovensko 28/1934 ↓
Zahraničnú produkciu – filmy americkej, francúzskej, anglickej kinematografie (a iných) spred roku 1918 mohli v Trnave vidieť diváci až po vojne. Mohli chodiť do kina napríklad na známe americké grotesky Charlie Chaplina, Bustera Keatona alias Friga, či Stana Laurela a Olivera Hardyho. Po vzniku Československa premietali okrem svetovej produkcie predovšetkým aktuálne – práve natočené české filmy. V tridsiatych rokoch 20. storočia sa v Prahe už točili filmy v novopostavených filmových ateliéroch na Barrandove.

V roku 1925 bola v Trnave postavená prvá účelová budova na prevádzku kina. Muž s evidentne českým menom – Standa Pazourek otvoril 6. februára 1925 vedľa Slovenskej banky (dnes Rázusova ulica) biograf Rádio. Ako majiteľ kina tam pôsobil až do roku 1940. Časopis Nové Slovensko uvádzal program kín pravidelne každý týždeň. Napríklad začiatkom marca 1925 premietalo Bio Rádio filmy Únos Helenin, Zkáza Tróje, Mary Pickford, New York Tarnopol – história poľského židovského vysťahovalectva v Amerike.

Trnavské adresáre z roku 1926 a 1930 spomínajú v Trnave iba dve kiná: Bio Invalid – Masarykova 7 a Bio Rádio – Slnečná ulica 2c. V roku 1926 sa medzi trnavskými spolkami nachádzal Okresný osvetový zbor, ktorého náplňou bol okrem iného aj dozor kín. Vrchný kultúrny dozorca kina bol K. Šabat, a dozorcami boli profesori gymnázia Emilián Čihalík (Rádio) a František Bělař (Invalid)

V Novom Slovensku vyšiel v roku 1930 článok Zvukový film v Trnave, v ktorom redaktor farbisto opisuje osobné emotívne zážitky z pozorovania obecenstva v kine Rádio na ozvučenom filme: „Ja sám som sedel vedľa mladej peknej paničky z venkova, ktorá asi nakupovala a zašla si na túto epochálnu technickú vymoženosť so všetkými balíčkami a krabicami. Pri reprodukovaní husľového koncertu ležali všetky jej balíčky pod nohami a ani o tom nevedela, a keď pri druhom čísle zaznela jasne a krásne nádherná Figarova ária baritonistu Títa Rúfu, šliapala si po košíku a topánky mala na zemi v klobúku... A zvukový film Biele tiene? Keď prišlo tretie dejstvo – s búrkou na mori, vyletely ihneď kapesníky a začali piť slzy žien bez rozdielu veku, národnosti a náboženstva. I ja mal mokré lakte cudzími slzami. A pokiaľ som v šeru rozoznával, plakalo sa okolo mňa i do širákov...“[10]

← Kino Apollo, fotografia v reklamnej knihe o Trnave z roku 1932 

Začiatkom tridsiatych rokov otvoril Fridrich Matzner v Trnave nové Pallace kino Apollo. Účelovú stavbu nového kina vybudoval na Matznerovom pozemku na rohu Štefánikovej ulice a Horných bášt (dnes Štefánikova 23) trnavský staviteľ Bilka. V nedeľu 1. novembra 1931 začalo premietať na modernom zvukovom prístroji. Čo sa stalo s Bio Invalid? Ešte v septembri 1931 požiadal o koncesiu na kino Kornel Šarmír. Bio Invalid sa vytratilo z Filmovej hliadky v týždenníku Nové Slovensko a chýbalo aj začiatkom roka 1932. V marci 1932 sa v programe miesto neho objavilo kino Tatra, ale jeho program bol uverejňovaný iba zopár týždňov. Staré Bio Invalid malo pravdepodobne ešte techniku na nemý film. Na nástup zvukového filmu ako prvé zareagovalo kino Rádio, o čosi neskôr novopostavené moderné kino Apollo a aj tretie trnavské kino – Tatra chcel nový majiteľ prispôsobiť trendom. Po vyše ročnej pauze sa prvýkrát objavil program Zvukového kina Tatra až v čísle 46/1933. Adresár mesta Trnavy a okolia 1934 spomenul okrem kín aj dve požičovne filmov: Viktoria film na Pekárskej ulici a Tyrnavia – film Fridricha Matznera na Kollárovej ulici.[11]

                                                              Svadobná fotografia Františka Filípka, zdroj: Eva Filípková ↓

Kino Rádio prevzal od Čecha Stanislava Pazourka zmluvou z 1. júla 1940 Ján Klapka. Ten kino prevádzkoval počas vojny a zakúpil 2 americké premietacie prístroje, ktorých hodnota sa vtedy takmer vyrovnala cene domu. Ján Klapka dostal krátko po oslobodení Trnavy – 20. apríla 1945 potvrdenie od Povereníctva SNR, že po súhlase miestneho veliteľstva Červenej armády povoľuje v kine Rádio premietať filmy spred roku 1938 od firmy Elit-film v Bratislave, ale musí predložiť ich krátky obsah. Kiná boli znárodnené Dekrétom o zoštátnení československého filmu podpísaným prezidentom Eduardom Benešom 11. augusta 1945. Na protest majiteľa kina Rádio Jána Klapku, kde žiada od l. Celoslovenského štátneho filmu náhradu za užívanie aparatúry, reproduktorov a zariadenia kina, ktoré boli zoštátnené (štát si ich privlastnil) mu ako odpoveď neskôr poslali tri stoličky z kina. Podobné osobné tragédie zasiahli vtedy veľa občanov. Ján Klapka nebol odvtedy v žiadnom kine až do svojej smrti.[12]

Povojnová brožúrka Sprievodca Trnavou z roku 1946 uvádzala aj štvrté kino v Trnave Coburg s bližšou adresou kultúrny dom – Coburgova kolónia. Po roku 1948 trnavské kiná premenovali. Z kina Rádio sa stalo kino Sloboda, z kina Apollo – kino Partizán, z kina Coburg – kino Stalingrad. Kino Tatra zostalo s pôvodným názvom akceptovateľným aj novou politickou garnitúrou. Do roku 1957 patrili pod Československý štátny film. Krajský filmový podnik 31. 3. 1957 odovzdal trnavské kiná do správy národného výboru (MNV). V nasledujúcich šiestich rokoch je doložená starostlivosť o kiná v zápisniciach mestskej rady. Ich stav pri prevzatí v roku 1957 nebol ideálny. Generálnou opravou interiéru prešli kiná Tatra a Sloboda, no obe sídlili v starších budovách, a v zlom stave bolo kino Partizán. Kino Stalingrad využívalo sálu kultúrneho domu, ktorej majiteľom bol Kovosmalt. V roku 1958 prebiehala na schôdzi mestskej rady diskusia o potrebe nového moderného kina v Trnave v strede mesta. V tejto súvislosti sa spomínal konkrétny projekt novej päťposchodovej budovy oproti budove novej pošty, kde malo byť medzi inými kultúrnymi miestnosťami zriadené aj moderné kino (áno, v centre Trnavy to veru mohlo vyzerať aj takto...).

Pieseň z filmu, tlačové vydanie notového záznamu, zdroj: Západoslovenské múzeum v Trnave ↓
Do socialistického plánovania sa dostala aj výstavba mestského letného kina v parku za budovou novozriadeného múzea. Letné kino – amfiteáter fungovalo od roku 1958, ale úplne dobudované bolo až v treťom štvrťroku 1959. Začiatkom roka 1959 sa opravovalo kino Partizán a koncom roka 1960 nepremietalo kino Stalingrad, lebo sa opravovala sála kultúrneho domu Kovosmalt. V roku 1961 sa zmenila organizácia kín, namiesto štyroch správcov pre každé kino samostatne vymenovali jedného správcu Štátnych kín v Trnave.[13] Čo sa týka popularity trnavských kín, tak asi najobľúbenejšie bolo kino Tatra, ktoré jediné nemalo balkón. Kino Sloboda s balkónom ponúkalo napr. v roku 1964 filmy Niekto to rád horúce (1. 6.) a Džezovú revue (2. 6.). Kino Apollo síce balkón malo, ale bolo malé. Pamätníci spomínajú, že ak sedel niekto v prvom rade, pozeral na film ako na mestskú vežu...

Ponuka filmov bola v tomto čase silno politicky ovplyvňovaná, o čom svedčia aj špecializované akcie v roku 1962: kino Sloboda – Týždeň sovietskych filmov, Detský festival sovietskych filmov, kino Tatra – Týždeň sovietskych veselohier, kino Partizán – Týždeň sovietskych mládežníckych filmov.[14] Kino Tatra premietalo až do roku 1965, v nasledujúcom desaťročí zbúrali celý objekt spolu so susednými domami pre novostavbu bytového domu.

Prehliadka festivalových filmov v prírodnom kine v roku 1961 mala úspech, aj vďaka lepšej propagácii filmov veľkými pútačmi. Trnavčania si ešte pamätajú veľké stojanové pútače (ručne maľované každý rok), ktoré stáli každoročne počas festivalu na ulici pod mestskou vežou či neskôr v parčíku oproti Evanjelickému domu. Filmový festival pracujúcich bol populárny, lebo okrem povinnej socialistickej produkcie ponúkal divákom aj niekoľko aktuálnych filmov kapitalistickej produkcie.

V roku 1972 bolo v susedstve hotela Karpaty na Paulínskej ulici otvorené panoramatické kino Hviezda. Vtedy patrilo k najmodernejším kinám v Československu, filmy sprevádzal stereo zvuk. Bolo v ňom asi 400 miest na sedenie, sedačky boli drevené a sklápacie, neskôr ich vymenili za čalúnené. Medzi prvé filmy, ktoré v kine premietali, patrili muzikály Divotvorný hrniec (1968) a Hello Dolly (1969). Kvalitné filmy svetovej kinematografie premietali v kine Hviezda v rámci Filmového klubu v Trnave. V mesačníku Kultúra a život Trnavy (1970 – 91) bol pravidelne uvádzaný program trnavských kín. Spomínajú sa aj kiná obcí, ktoré patrili k Trnave – v Hrnčiarovciach kino Lipa a v Modranke kino Mier. Pre úplnosť treba ešte spomenúť kino Oko (dnes sála UCM), kde sa premietali v 90. rokoch filmy Filmového klubu.

Deväťdesiatštyri rokov po otvorení prvého kina v Trnave sa začala história siete multiplexov. Tri nové sály multikina CINEMAX boli otvorené v roku 2004 v obchodnom centre MAX v Trnave. V roku 2015 pribudli ďalšie sály CINEMAX-u v obchodnom centre City Aréna. Kino Hviezda sa napriek modernej konkurencii v Trnave nezrušilo, ale v roku 2005 prešlo rekonštrukciou. Dostalo kvalitné sedadlá i novú klimatizáciu. Vymenilo sa premietacie plátno, opona aj podlaha, pred plátno umiestnili pódium. Dnes kino stále funguje pod Správou športových a kultúrnych zariadení v Trnave a sála s 320 miestami je využitá nielen na premietanie, ale i na koncerty a iné podujatia. Starý spôsob sledovania filmov pripomínajú v Trnave aj príležitostné podujatia ako Bažant kinematograf či trnavský projekt Filmového klubu Naoko pod názvom Kino pod hviezdami.

Reklamy na film, zdroj: Nové Slovensko 10/1938                                                                          Reklamný panel kina Tatra, detail z pohľadnice okolo roku 1935

Kino Partizán, fotografia z 80-tych rokov 20. storočia, zdroj: Bohuš Kráľovič

Výstavba kina Hviezda, zdroj: Fotky stará Trnava ↑
← Výstavba hľadiska kina Hviezda, zdroj: Fotky stará Trnava

Amfiteáter, fotografia z osemdesiatych rokov 20. storočia, zdroj: Blažej Vittek

Zdroje:

Štátny archív v Trnave, MG Trnava, Daňové registre 1910 – 1920

Štátny archív v Trnave, MG Trnava, Zápisnice mestskej rady 1920-22

Štátny archív v Trnave, MG Trnava, Zápisnice Rady MNV z rokov 1945 – 61 a rady MsNV z rokov 1961 - 65

Tabuľka kín v Trnave do roku 1945

Rok

Názov kina

Adresa

Majiteľ

1910

? (Fidélio)

Rákoczi 15

Félix Kutlík

1911

? (Fidélio)

Rákoczi 15

Félix Kutlík

1912 – 1914

Fidélio

Rákoczi 15

József Facini

1915 – 1916

Fidélio

Rákoczi 15

Károly Welisch

1914

?

Rákoczi 11

Frigyes Matzner

1915 - 1919

?

Rákoczi 9

Frigyes Matzner

1920 - 1921

Uránia

Wilsonovo nám 1

František Filípek

1919 - 1920

?

Dolnohrubá 15

Dezider a Jakub Silbermann

1920 – 1931

Bio Invalid

Masarykova 7

Fritz Matzner

1931 – 1945

Kino Tatra

Masarykova 7

Kornel Šarmír

1925 - 1940

Kino Rádio

Slnečná 2c

Stanislav Pazourek

1940 – 1945

Kino Rádio

Slnečná ul.

Ján Klapka

1931 - 1938?

Pallace kino Apollo

Štefánikova 23

Berdich Matzner

1938? - 1945

Kino Apollo

Štefánikova 23

?

 Simona Jurčová, Západoslovenské múzeum v Trnave

 


[1] Zdroj: http://tech.sme.sk/c/4108349/prve-bratislavske-kino-sidli-uz-95-rokov-na-hviezdoslavovom-namesti.html#ixzz4Hn6DNGXC, aj http://old.filmsk.sk/show_article.php?id=6672

[2] „Felix Kutlik, villány szinház tulájdon“ – neuvádza ešte názov kina Fidélio. In: Štátny archív v Trnave, MG Trnava, daňový register 1911, kniha 457. V súvislosti s kinom musela byť vyriešená aj otázka elektriny, pretože v Trnave ešte nebola elektráreň. Mestská rada vydala Kutlíkovi povolenie, ale: „zariadenie na výrobu elektriny schváli vyslaný technický inšpektor“

[3] Ešte v roku 1908 bol majiteľom domu Viktor Lukachich, do ulice bol obchod Henrik és fia, v roku 1909 je už uvedený majiteľ domu Lajos Grünfeld, ale nie je tam žiadna prevádzka, o rok neskôr (1910) je na tomto mieste zaznamenaný obchod Maxa Dohána, ktorý je vidieť v nasledujúcom období na dobových trnavských pohľadniciach, na nároží s reklamou kina Fidélio. Informácie o Kutlíkovcoch: http://www.slovackizavod.org.rs/kultura-i-sira-javnost/kulturna-mapa/mesta/700/1495

[4] Slovenský biografický slovník III. K – L. Martin: Matica slovenská, 1989. 484 s. ISBN 80-7090-019-9

[5] Sascha filmfabrik zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Sascha-Film

[6] Dostupné na internete: Magyar filmművészet, wikipedia: https://hu.wikipedia.org/wiki/Magyar_filmm%C5%B1v%C3%A9szet

[7] Zuzana Rábiková: Kiná v Trnave v medzivojnovom období. In: Novinky z radnice, roč. XIX. Č. 7-8, august – september 2008. Dezider a Jakub Silbermann požiadali v roku 1919 mestskú radu o potvrdenie príslušnosti k mestu Trnava. Prišli z Vrbového a hoci v Trnave žili obaja viac ako 10 rokov, požiadali o príslušnosť ako veľa prisťahovalcov spred roku 1918.

[8] Názov Bio Invalid bol vraj podľa Spolku vojenských invalidov, ktorí mali niečo spoločné s jeho prevádzkou. Zdroj: MVDr. Július Molnár

[9] František Filípek, otec trnavského fotografa Jozefa Filípka (1919 – 2008) prišiel do Trnavy v roku 1919 z Brna, kde sa pokúsil prevádzkovať pohostinstvo, no neuspel. V Trnave skrachoval aj ako majiteľ kina. V roku 1921 dlhoval plynárni za plyn v mestskom divadle takmer 500 korún, na čo mestská rada poslala vyjadrenie že: „František Filípek majetku nemá a nieto výhľadu aby sa tento obnos od neho súdnou cestou vymáhal.“

[10] Nové Slovensko z 1. 3. 1930, č.10, s.5

[11] O Fridrichovi Matznerovi, prevádzkovateľovi kina Apollo a majiteľovi požičovne filmov sme toho veľa nezistili. Nevieme ani, v akom príbuzenskom vzťahu bol s advokátom židovského pôvodu a sociálnym demokratom Dr. Hugom Matznerom. Jeho kino nenájdeme ani medzi arizovanými či likvidovanými židovskými podnikmi. Môžeme iba predpokladať, že sa už v roku 1939 v Trnave nenachádzal. Nevieme ani, kto počas Slovenského štátu kino Apollo prevádzkoval.

[12] Informácie od Márie Kubíkovej, dcéry Jána Klapku, majiteľa kina Rádio v rokoch 1940 – 45.

[13] Štátny archív v Trnave, MG Trnava, Zápisnica rady MNV č.1 z 10.1.1961. Zmena organizácie Štátnych kín v Trnave: správca kina Sloboda – Jozef Císar, správca kina Partizán – súdr. Tyková, správca kina Stalingrad – súdr. Novotný, správca kina Tatra - Rudolf Vávro boli uvoľnení z funkcií a vymenovali jedného správcu pre všetky kiná – Štefana Siváka. (Neskôr v roku 1962 ho vymenil Rudolf Vávro.)

[14] Štátny archív v Trnave, MG Trnava, Zápisnica rady MsNV uzn.146/12 z 29.11. 1960: Štatistika kín z roku 1960 – porovnanie premietania produkcie zo socialistických štátov a zahraničných filmov z kapitalistického bloku: kino Tatra: 524 a 173, kino Sloboda 522 a 232, kino Partizán 620 a 173, Prírodné kino 53 a 47 filmov.

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (9x hodnotené)