Prevládajúca predstava o šťastí sa spája zväčša s mladosťou, úspechom, uznaním, peniazmi a zdravím. Zmysel existencie je však vzhľadom na naše prebývanie v čase zrejme inde. Inak by život mimo obdobia mladosti nemal dôvod na svoje pokračovanie. Kultúry, ktoré prežili, udržiavali úctu k deťom, aj k starším. Dôstojný priestor pre všetky generácie bol zdrojom ich budúcnosti.
Veľmi jasne som si to uvedomil, keď som v otcovej pozostalosti našiel nasledujúci list:
Blahoslavení ste, ktorí máte pochopenie pre moju pomalú chôdzu a roztrasené ruky, a nie ste netrpezliví, keď zdĺhavo prechádzam križovatkou a neviem už pekne ísť.
Blahoslavení ste, ktorí rozumiete, že sa moje ucho musí namáhať, aby som porozumel, a rozprávate sa so mnou pomaly a zreteľne.
Blahoslavení ste, ktorí vidíte, že moje oči sú zakalené, moje myšlienky sú smutné a taktne mi pomôžete v tom, v čom práve potrebujem pomoc.
Blahoslavení ste, ktorí sa pri mne zastavíte s prívetivým úsmevom a máte čas trochu sa so mnou porozprávať a nerobíte to so zhovievavou iróniou.
Blahoslavení ste, ktorí mi nehovoríte, že som starý „popleta“, pretože stále niečo zabúdam a strácam.
Blahoslavení ste, ktorí viete vo mne vzbudiť pekné spomienky na minulé časy a trpezlivo ma vypočujete, keď si zaspomínam na svoju mladosť.Blahoslavení ste, ktorí mi dávate najavo, že som stále ešte človek, že nie som odpísaný a nie som úplne sám.
Blahoslavení ste vy všetci, ktorí mi uľahčujete dni mojej staroby a samoty, ktoré mi ešte zostávajú prejsť po ceste do večného domova. Keď budem doma, tak budem o vás rozprávať otcovi.
V. M.
Text potvrdzuje, že cesta k spokojnosti a šťastiu nie je otázkou veku ani nahromadeného majetku. Je o nastavení srdca a mysle, o vedomí presahu našej existencie. Ten sa začína tam, kde druhý nie je pre nás konkurenciou či nepriateľom, ale výzvou k porozumeniu a spolupatričnosti.
Skúsme vrátiť „blahoslavených“ medzi nás. A najlepšie bude začať od seba.
Pavol Tomašovič