novinky z radnice

Pred osemdesiatimi piatimi rokmi sa v Trnave narodil nezabudnuteľný futbalový brankár Imrich „Capan“ Stacho. Lanári z konkurenčných mužstiev mu v časoch najväčšej slávy neraz šibrinkovali pod nosom plným mešcom, navyše sľubujúc materiálne hory-doly. On však patril do kategórie tzv. echtovných Trnafčanov. Svoj materský oddiel nedobrovoľne opustil iba počas základnej vojenskej služby. Imrichovi Stachovi (* 4. 11. 1931 – † 10. 1. 2006), o ňom je totiž reč, vtedy na dva roky umožnili armádne si potykať s atmosférou pražských celkov ATK a Tankista.

Naše spomínanie na výnimočného ochrancu futbalovej svätyne, venované jeho nedožitým osemdesiatym piatym narodeninám, sa nemôže zaobísť bez základnej faktografie. Jeden z najlepších európskych brankárov tej doby, pochádzajúci z Kopánky, vydržal na trnavskom futbalovom výslní, dorasteneckom a mužskom, sedemnásť sezón. Vskutku obdivuhodná vernosť, aká sa už dávno nenosí.

Imrichovi Stachovi (prvý zľava) prišiel zablahoželať k šesťdesiatinám i Viliam Lanák, podpredseda Telovýchovnej jednoty Spartak TAZ Trnava. Na pravom okraji snímky z roku 1991 sa nechal zvečniť ďalší vinšovník, najstarší hráč majstrovskej Trnavy Valerián Švec. Vedľa neho, s mikrofónom, vidno moderátora sviatočného popoludnia na spartakovskom štadióne a zároveň autora tohto príspevku.

Capan, ako ho familiárne prezývali, odchytal v drese A-mužstva Československa dvadsaťtri medzištátnych zápasov. Osud to tak zariadil, že na prvý aj posledný reprezentačný duel nastúpil proti Rumunsku. V oboch prípadoch naši vyhrali 2:0. Dva razy bol Stacho zaradený do nominácie pre majstrovstvá sveta (1954 Švajčiarsko, 1958 Švédsko). Pred škandinávskym vrcholom sa Trnavčan dostal do skvelej formy, lenže veci napokon dopadli inak.

„V kvalifikácii mi išla karta, do brány som nastupoval pravidelne, no v samotnom Švédsku už tréner Kolský rozhodol inak. Vraj český brankár Dolejší mal dlhšie výkopy, preto dostal prednosť,“ neskrýval zjavnú skrivodlivosť ani s odstupom času.

Staršej futbalovej verejnosti na Slovensku je akiste dobre známe, že Stacho sa stal vzorom aj pre Leva Jašina, vyhláseného za najlepšieho brankára 20. storočia a držiteľa Zlatej lopty, neprehliadnuteľnú oporu zbornej komandy. Išlo o výnimočnú poctu pre dlhoročného ligistu TŠS a Spartaka Trnava. Piešťanec Tibor Krajčovič, jeden z najlepších kamarátov Imricha Stachu vo futbalovom prostredí, prezradil: „Keď Jašin prišiel do nášho mesta na liečebný pobyt, všetok voľný čas trávil v Capanovej spoločnosti. Povahovo si sadli. Pri ich rozlúčke som bol prítomný. Obaja športoví velikáni mali slzy na krajíčku“.

Bronzová medaila putovala do Stachovej vitríny za štyri vystúpenia v Pohári národov 1960, neskôr premenovanom na majstrovstvá Európy. Populárny športovec odchytal za rodnú Trnavu na prvoligovom trávniku 211 duelov. V nich dokonca desaťkrát rozvlnil súperovu sieť zo značky pokutových kopov. Podobné gólové trefy, bolo ich jedenásť, mu žurnalisti ešte zaevidovali v nižších oddielových súťažiach. V jednom prípade sa strelecky nezmýlil ani v reprezentačnom áčku – na bratislavskom Tehelnom poli proti Írsku (1959).

Tiež autorovi týchto návratov zostala na Capana hŕba vzácnych spomienkových okamihov. V chlapčenských rokoch aj mňa nadlho zvábil v dedinskom futbale brankársky post. Ako inak, keď nejednému malému šarvancovi na diaľku poslúžil za obľúbenca práve Stacho. Pánečku – a tie jeho pokutové kopy...! Niekedy sa sny menia na skutočnosť. Osud to zariadil tak, že po príchode do Trnavy na vysokoškolské štúdium sa mi športové cesty nespočetnekrát skrížili s voľakedajším esom zelených trávnikov. Ako novinárovi aj organizátorovi. Napríklad pri viacnásobnom pôsobení v turnajovom štábe dvojdňového Pohára Imricha Stachu pre žiacke talenty. Neskôr, žiaľ, nás realita prinútila premenovať toto halové podujatie na memoriál. To keď pred vyše desiatimi rokmi si po Imina prišla smrť.

Inak, na svoj úvodný gólový zápis v celoštátnej lige sa pri každej vhodnej príležitosti ochotne rozpamätal: „Doma sme hrali s Kladnom. Vilko Jakubčík v prvom polčase zahodil penaltu. Keď sa nám po zmene strán naskytla ďalšia takáto možnosť, v okamihu vo mne skrsla myšlienka zobrať zodpovednosť na svoje plecia. Toni-báči si vraj na trénerskej lavičke pre istotu zakryl oči.“

Aktuálne listujúc v osobnom archíve nemôžem prehliadnuť výstrižkovú i fotografickú dokumentáciu z neobyčajnej jesennej parády deväťdesiateho prvého roku. Pri Capanovej šesťdesiatke vtedajší výborníci futbalového Spartaka nejavili záujem pripraviť jubilantovi športovo-spoločenskú oslavu na trnavskom štadióne. Prisľúbil som mu pomôcť. Myšlienky sa chopil aj Anton Malatinský. Trénerove pozvanie do Trnavy s radosťou akceptoval kvalitný viedenský výber bývalých zverencov Toni-báčiho. Exhibičný duel Rakúšanov so spartakovskými rovesníkmi sledovala štvortisícová návšteva. Aj po štvrťstoročí si na ten deň veľmi rád spomínam.

To všetko odvial neúprosný čas. Na dobrých ľudí sa nezabúda. Ani na Imricha Stachu. V spomienkach naďalej zostáva medzi nami.

Jaroslav Lieskovský, foto: archív autora

 

 

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (19x hodnotené)