Dejiny menšín na Slovensku sú integrálnou súčasťou našej histórie. V minulom vydaní Noviniek z radnice sme priniesli prvú časť eseje, v pravom význame slova „pokusu“ zmapovať dejiny židov v Trnave. Táto časť sa sústreďuje na moderné dejiny židov od začiatku 19. storočia. A najmä ich dejiny v 20. storočí sú mementom toho, že nie je dobré, aby sa história opakovala...
Ako prvý známy židovský spolok na území mesta sa spomína spolok Chevra kadiša. Zabezpečoval starostlivosť o chorých a pochovávanie mŕtvych. Jeho vznik bol významnou podmienkou vzniku židovskej náboženskej obce. V roku 1801 dostala komunita miesto na zriadenie nového cintorína ďaleko za mestom v dnešnej lokalite Kamenného mlyna (pôvodný bol už v tom čase zničený) a tento rok bol tiež rokom založenia spolku Chevra kadiša. Celým názvom sa volal Chevra kadiša chevrat cedaka – Svätá spoločnosť vykonávateľov skutkov milosrdenstva. Podľa Barkányho požiadal o určenie miesta pre nový cintorín žid Volf, ktorému zomrela vnučka a on ju nemal kde pochovať. Keď mu mesto odmietlo prideliť pozemok, odišiel si ho vyžiadať k palatínovi do Budína. Ten mu pridelil priestor za mestom – Kamenný mlyn. Pravdepodobne odvtedy mohla naplno fungovať náboženská obec. Sem, na dnes už zničený múrik ohrady, boli prenesené aj vzácne náhrobky nájdené pri rozoberaní južnej mestskej brány v roku 1862, niektoré staršie ako 700 rokov. Druhý, tzv. nový cintorín, bol zriadený pri evanjelickom cintoríne v roku 1879 a bol určený pre obe židovské náboženské obce bez rozdielu.
Židovský cintorín v Kamennom mlyne v roku 1958 →
Mesto sa však nevyhlo nepokojom namiereným proti židom počas národno-obrodzovacieho hnutia (1848). Štúrovská generácia bola voči židom nepriateľská, lebo ich vinili za neduhy Slovákov ako alkoholizmus (vlastnili krčmy), chudoba (požičiavanie na úrok) či nepriateľstvo k národu. Židia sa prikláňali na stranu vládnucich vrstiev, ktoré im zabezpečovali vcelku rovnoprávne postavenie v ríši, národnostne sa považovali skôr za Nemcov či Maďarov, a dokonca ani po roku 1867 nestratili nič zo svojich predchádzajúcich výsad. Nepriateľstvo bolo živené aj prenosom antisemitských nálad z Ruska. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, keď bolo najvýznamnejším integrujúcim spoločenským činiteľom kresťanské náboženstvo, v 19. storočí sa ním postupne stávali národné ideály. Židia v tomto predstavovali inonárodnostný prvok v meste, ktorý bol lojálny voči vtedajšiemu zriadeniu. To viedlo k vyostreniu stretov počas revolučných rokov, ale aj po roku 1918, keď sa nanovo začali utvárať slovanské národné ideály a štát. Kto sa tomu nedokázal prispôsobiť, opäť sa nútene dostával do izolácie.
Do roku 1855 Trnava patrila pod rabinát Cífer. Tu sa židovská komunita formovala vo väčšej miere po roku 1726 v súvislosti s emigračnou vlnou z Moravy vyvolanou familiantským patentom Karola VI. – komunity sa usadili v tom čase aj v Hlohovci či Vrbovom. Po roku 1955 si rabín Simon Sidon preložil svoje sídlo do Trnavy, pravdepodobne z dôvodu rýchleho rozvoja tunajšej komunity. V tom čase tu bola založená na Halenárskej ulici prvá židovská obecná škola, ktorá v roku 1864 získala vlastnú budovu – dovtedy bolo vzdelávanie len v rukách súkromných židovských učiteľov a domácností. Od roku 1868 sa židovstvo delilo na neologickú (reformistickú), ortodoxnú a status quo ante frakciu (po zasadaní celouhorského židovského kongresu, ktorý bol vtedajšou vládou zvolaný do Viedne). Po rozdelení sa ortodoxná škola od roku 1881 nachádzala v dome na Halenárskej ulici č. 18 (Wolnerov dom), z ktorého bola premiestnená do objektu na nároží Kapitulskej a Haulíkovej ulice (v 20. storočí nazývanej aj Židovská ulica) a nakoniec do objektu na Paulínskej ulici č. 50. V roku 1897 bola na dnešnej Halenárskej ulici vystavaná synagóga status quo ante. Ortodoxná synagóga na dnešnej Haulíkovej ulici pochádza z obdobia po roku 1880 – v tomto roku bola v Trnave založená ortodoxná náboženská obec.
V dome so štítom bola v prvej polovici 20. storočia ortodoxná židovská škola, fotografia zo sedemdesiatych rokov 20. storočia, zdroj: Bohuš Kráľovič →
Postupne tvorili židia súčasť najbohatších vrstiev mesta a od polovice 19. storočia si mohli uplatňovať svoje občianske práva aj na poli spoločenského života – stať sa členmi mestského zastupiteľstva a pod. Po roku 1918, keď sa dostali do popredia národne orientovaní zástupcovia novej Československej republiky, sa pozícia židov v spoločenskej sfére oslabila (často ani nevedeli nový úradný jazyk), avšak naďalej patrili k hospodárskej elite v meste. Zastupovali aj svoje vlastné politické strany, napr. v roku 1926 to bola Židovská obchodnícka a priemyselná skupina či Židovská strana. V meste tiež fungovalo množstvo židovských spolkov. Väčšinou boli zamerané na dobročinnosť, ale spomeňme aj telovýchovný spolok Makabi (1920, pobočka telovýchovnej jednoty Makabi). V roku 1933 tu niekoľko mesiacov vychádzal aj časopis telovýchovnej jednoty Makabi-Hacair v nemeckej mutácii, ktorý bol vydávaný v trnavskej redakcii na Pekárskej ulici č. 9 u kníhtlačiara Filipa Spitzera, jeho zodpovedným redaktorom bol Alexander Adler a redakcia bola neskôr presunutá do Bratislavy. Časopis bol venovaný mládeži a telovýchove, a podľa výslovného upozornenia redaktora úplne apolitický.
Podľa sčítania ľudu z roku 1921 bolo z celkového počtu 17 492 obyvateľov mesta 1 319 židov, sčítanie z roku 1930 už poskytuje širšie informácie, že z celkového počtu 23 973 obyvateľov bolo židovskej národnosti 1 319 a židovského náboženstva 2 707 osôb, ďalšie sčítanie ľudu bolo plánované na rok 1940. Trnava patrila medzi mestá s najvyššou hustotou židovského obyvateľstva, mohla sa porovnávať s Bratislavou. V tomto čase v Trnave pôsobil rabín Max Mayer Stein (zomrel v roku 1933), ktorý bol aj literárne činným rabínom status quo ante frakcie v Trnave (36 rokov) a zároveň bol predsedom zväzu židovských status quo ante židovských obcí na Slovensku a podpredsedom rabínskeho kolégia.
Vo všeobecnosti sa v roku 1938 v Trnave ešte neobjavujú protižidovské nálady (ako to dokladajú príspevky v jubilejnej knihe mesta Trnavy), ktoré súvisia s vtedajšou dobou, o čom svedčí aj fakt, že aj členovia židovskej náboženskej obce spolupracovali s mestom na tvorbe pamätnej knihy o Trnave. Avšak situácia sa závratne rýchlo zmenila, o čom svedčia záznamy Mestského úradu v Trnave z tohto obdobia. Kým v roku 1933 mesto zakázalo činnosť NSDAP, v roku 1939 v rámci nálezu stratených predmetov strážnik uviedol, že sa našla „vlajka ČSR s hlavou prezidenta Beneša s textom žido-bolševik-slobodomurár, psia hlava XX. storočia a židovská hviezda s nápisom ČSR“. V rovnakom roku obyvatelia Paulínskej ulice protestovali proti stavbe domu a obchodu židovského majiteľa.
Dom Alexandra Wetzlera na Halenárskej ulici, z rodiny ktorého pochádza Alfréd Wetzler →
Z toho vidieť, že situácia sa po roku 1938 dramaticky zmenila. V meste sa začínajú najtvrdšie represálie. Fatálnym momentom bolo praktické uplatnenie nariadení tzv. Židovského kódexu, ktorý úplne marginalizoval židovskú komunitu v hospodárskom aj spoločenskom živote. Židia sa stali nemajetnými a bez prostriedkov obživy, lebo tie zhltli zvláštne dane, arizácie a tiež neschopnosť zamestnať sa. Od roku 1938 prebiehali arizácie nehnuteľného, neskôr aj hnuteľného majetku židov. Arizácia bola vlastne nútenou správou židovskej domácnosti alebo podniku, avšak okrem tých hospodársky a strategicky najvýznamnejších – poľnohospodárskych majetkov a pod., v ktorých bol stanovený len vládny dôverník, ktorý dohliadal na to, či je chod podniku bezproblémový, ale nezasahoval doň – správu naďalej vykonával pôvodný majiteľ. Arizácia bola vlastne znárodnením z vážnych hospodárskych alebo sociálnych dôvodov a arizovaný majetok sa pokladal za národný majetok. Pôvodný majiteľ bytu sa dostal do postavenia podnájomníka, ktorý okrem nájomného platil správcovi – arizátorovi mesačný plat. Ten ho mohol z bytu vypovedať. O bývanie mohol pôvodný majiteľ prísť aj v prípade, že požiadal obecný úrad o byt árijec, čo boli v Trnave zväčša prisťahovalci zasiahnutí vojnou. Ak zostali bez bývania a prostriedkov, boli židia posielaní do tzv. pracovných táborov na území republiky. Správca predstavoval verejný orgán, reprezentoval obecný úrad a mal vlastnú pečiatku. Každý mesiac podával správy svojim nadriadeným o hospodárskych pomeroch v domácnosti a o jej obyvateľoch. Tiež spolupracoval so žandárstvom.
Z arizačných zoznamov (v nich sa spisoval majetok vrátane domov, poľnohospodárskej pôdy, podnikov a hnuteľného majetku) vieme, že popri priemyselnej revolúcii a postupnom zániku cechov sa vďaka svojim znalostiam z obchodu a finančníctva židovská komunita stala od 19. storočia najrýchlejšie sa rozvíjajúcou komunitou v meste. Tieto zoznamy nám odhaľujú aj jej účasť na významných priemyselných podnikoch (Figaro, Sesslerova sladovňa, Treumanova sladovňa, Diamantova tehelňa, NUPOD, Figaro, Prvý trnavský parný mlyn, Cukrovar, ale aj Kino Apollo a Kino Rádio, atď.) a poľnohospodárskej výrobe (Ignác Koppel). Počas ČSR sa predstavitelia obchodu a priemyselníci v Trnave združovali v Židovskej obchodnej a priemyselnej skupine. V ďalších rokoch bola réžia už v rukách likvidačného procesu, ktorý smeroval od zbavenia židov majetku, cez zbavenie ich základných ľudských práv až po zbavenie životov. Rok pred arizáciami Okresný úrad v Trnave požiadal ostatné obecné úrady vo svojej pôsobnosti o zaslanie informácií o židoch v ich územnej pôsobnosti, matričné záznamy o nich a správy o ich majetku z dôvodu vypracovávania publikácie História židovstva. Avšak väčšina obecných úradov tieto informácie obozretne neposkytla, aj keď išlo o nariadenie ich nadriadeného orgánu, s vysvetlením, že žiadne takéto vedomosti nemajú. Takto sa možno celý proces arizácií o niečo spomalil a skomplikoval.
V roku 1940 sa uvádzajú do života zákazy a nariadenia, ktoré boli zamerané proti židovskej komunite. Išlo napr. o zákaz držať zbrane a výbušniny, zákaz zamestnávať kresťanov v židovských rodinách, ale aj o odňatie rybárskeho lístka židom. Začalo sa s preverovaním (revíziou) štátneho občianstva židov.
Situácia sa sprísňovala postupne a všetky nariadenia okresného a mestského úradu boli pred ich vykonaním utajené. V roku 1941 vieme o organizovaní preškoľovacích kurzov pre židov určených do pracovných táborov. Pracovné tábory boli určené nielen pre židov, ale paušálne pre všetkých občanov bez prostriedkov či bývania. Po odchode občanov schopných práce (od 18 do 50 rokov) tu zostávali ich chorí a starí príbuzní, ktorí na nich boli odkázaní a nemohli sa sami o seba postarať. Mnohokrát preto žiadali o ich návrat, avšak často im nebolo vyhovené. Mnohých ľudí zachránila pred deportáciami len finančná podpora náboženskej obce (keď mali príjem, už neboli pre majoritu asociálmi). Keďže v tomto čase už mali židia obmedzené možnosti práce (podliehali vylúčeniu z pracovného a spoločenského života), často spadali do kategórie nemajetných, odkázaných na podporu obce. Výnimkou boli len ľudia, ktorí boli zamestnaní, tí mali dočasné pasy, ale hlavne legitimácie (tzv. žlté či židovské – išlo o výnimku vtedajšieho prezidenta), ktoré ich oprávňovali vykonávať povolanie. Išlo hlavne o lekárov, lekárnikov a ľudí zamestnaných v strategických podnikoch na vysoko kvalifikovaných miestach. Neskôr už podliehali úplnému vylúčeniu z verejnoprávnych korporácií a štátnej služby, o rok neskôr sa to týkalo aj ich rodinných príslušníkov či tzv. polovičných židov. V rovnakom roku sa zastavili odvody židov povinných brannou povinnosťou a prebehla prvá vlna odovzdávania hnuteľností – záznamy sú o bicykloch, autách a prsteňoch. V druhej vlne bol na dvoroch ich pôvodných domov rozpredávaný celý ich majetok od cenností až po bielizeň, a to doslova.
V roku 1942 (teda konkrétne 30. 12. 1941), bola v Trnave zriadená Úradovňa pre ubytovanie židov (tzv. Stredisko židov) v rámci samostatného referátu obecného úradu. Nachádzala sa na Ul. sv. Jakuba 13. Tento dom, arizovaný dom Rozálie Potokovej, mal podľa záznamov dobrú polohu, lebo bol orientovaný aj do Hlavnej ulice. Jej agenda sa delila medzi štyri oddelenia: evidenčné, zdravotné, zásobovacie a ubytovacie. To posledné malo na starosti aj deportácie židov. Aby sa nevzbudilo podozrenie, v úrade boli zamestnaní len židia. V tomto čase bolo v meste evidovaných 3 348 židov a 914 židovských domácností. Evidovali sa aj kapacity bytov a obytné miestnosti, aj prekrstení židia. V tom čase ich bolo v meste 88 a väčšinou sa hlásili k evanjelickému náboženstvu.
V roku 1942 bol postup represálií zrýchlený: 9. 3. zákaz vycestovania židov, 11. 3. príkaz označovania židovských domácností židovskou hviezdou nad vchodom, 25. 3. zrušenie povinnosti branného odvodu židov, 27. 3. zrušenie povolenia zmeniť byt a 3. 4. nariadenie zaistenia hnuteľného majetku a jeho následný odpredaj v dražbe. Zaisťovalo sa všetko od cenností po potraviny, zvieratá a spodnú bielizeň, a odpredávalo sa to na dvore domov vo verejných dražbách. Sklad zadržaného majetku bol v sklade daňového úradu na Paulínskej ulici č. 51, v pôvodnej židovskej škole. V tejto vlne zadržania majetku už spolupracovalo Gestapo. Zakázané bolo zamestnávať židov bez povolenia, ale aj árijcov v dome židov, platil aj zákaz spoločenského styku židov a árijcov, písomnosti sa v ľavom hodnom rohu označovali ako „Vec Žida“ a Dávidovou hviezdou, platil zákaz vychádzania pre židov od 18.00 do 8.00 h a príkaz označovať sa židovskou hviezdou (so žltou legitimáciou a na základe zvláštneho povolenia sa tomu dalo vyhnúť). Jedno konanie mestského úradu v tej dobe dostalo pomenovanie „Zbavenie sa židov – pamätné tabule a spol.“, čo naznačuje tendencie vymazať židovskú komunitu zo života mesta úplne a bezvýhradne. V tomto roku tiež zanikol Slovenský osvetový spolok židov v Trnave.
V roku 1943 boli zaistené židovské matriky z dôvodu úschovy po vysťahovaní židov a zrušili sa aj výnimky pre hospodársky dôležitých židov, napr. sa predával majetok zadržaný v ordináciách židovských lekárov. Pred represáliami sa židia z celého Slovenska snažili zachrániť emigráciou do Maďarska, či už „legálne“ (so zakúpeným pasom árijca), alebo pomocou prevádzača. Cena prevodu bola 300 Ks, najznámejší priechod bol pri obci Gáň. Zaujímavá je informácia, že práve za takúto sumu nelegálne predal svoj majetok Bedrich Lager svojmu susedovi, a to šijací stroj značky Singer a piano, hodnota ktorého bola neskôr vyčíslená na 12 177 korún, pre porovnanie, mesačný plat arizátora bol cca 500 Ks.
V roku 1944 sa objavuje zmienka o zrušení dočasnej správy. Majetky boli vrátené aj obom trnavských židovským náboženským obciam – židovskú náboženskú obec status quo ante zastupoval predseda Richard Magran a autonómnu ortodoxnú židovskú náboženskú obec Adolf Mannheim.
V zmysle histórie židov, keď obdobia represálií striedali uvoľnenia, nemohli predpokladať, že tieto nariadenia budú mať také fatálne následky. Veľa vecí bolo naoko riešených legálne a dokonca v ich prospech (napr. zriadenie Strediska židov pre riešenie ich problémov). Fašizmus v tomto smere doviedol do krajnosti všetky diskriminačné nariadenia platiace od stredoveku (označovanie židov a ich vylúčenie zo spoločenského života do geta, platenie zvláštnych daní a nenávisť masovo šírenú časopisom Gardista), ale svojím „konečným riešením“ (masovým vraždením) ich ďaleko prekročil. Po skončení vojny sa do Trnavy vrátilo 250 ľudí. Ekonomicky zničená židovská komunita bez majetku a právnej záštity ani po vojne často nedostala svoje arizované majetky späť, čo viedlo k emigráciám. Dnes v Trnave z pôvodnej židovskej komunity žije len pár rodín, živá náboženská komunita sa tu však už nezachovala.
Adriána Kondlová, výber ilustračných fotografií: Simona Jurčová, úvodná fotografia: Blažej Vittek
Literatúra
Barkány, E. – Dojč, Ľ.: Židovské náboženské obce na Slovensku. Bratislava, 1991.
Borský, Maroš: Synagogue architecture in Slovakia. Bratislava: Jewish heritage foundation, 2007.
Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku. Edícia Judaica Slovaca, 3. zv.
Franek, Jaroslav: Judaizmus. Bratislava: Vydavateľstvo PT, 2009.
Hoensch, Jorg K. – Biman, Stanislav – Lipták, Ľudovít: Emancipácia Židov – antisemitizmus – prenasledovanie v Nemecku, Rakúsko-Uhorsku, v Českých zemiach a na Slovensku. Bratislava: VEDA, 1999.
Kriwaczek, Paul: Jidiš civilizace: Vzestup a pád zapomenutého světa aškenázských židů. Bratislava: Slovart, 2010.
Lašán, Ľudovít: Mesto Trnava a jeho samospráva 1918-1938. Bratislava: Obzor, 1969.
Mlynárik, Ján: Dějiny židů na Slovensku. Praha: Academia, 2005.
Šimončič, Jozef: Dejiny Trnavy. Bratislava: Obzor, 1988.
Šimončič, Jozef: Mojej Trnave : K dejinám Trnavy a okolia. Trnava: B-print, 1998.
Šimončič, Jozef: Štátny archív v Trnave : Sprievodca po fondoch a zbierkach. Archívna správa MV SSR, 1978.
Šimončič, Jozef: Trnavský zborník I. Bratislava: Obzor, 1975.
Šimončič, Jozef: Židia v Trnave v stredoveku. Acta Judaica Slovaca 2, 1995.
Trnava 1238 – 1938. Trnava: Rada mesta Trnava – Spolok sv. Vojtecha, 1938.
Archívne pramene
ŠABA (Štátny archív v Bratislave), pobočka Trnava, Zbierka cirkevných matrík, Matriky židovské: rodná (1843 – 1895), sobášna (1843 – 1892), zomrelých (1843 – 1892).
ŠABA, pobočka Trnava, Daňový úrad Trnava (inv. č. 180), Daňová kniha na roky 1940 – 1943, Trnava XII, Dodatky (6408 – 7007).
ŠABA, pobočka Trnava, Mestská rada, Zápisnica zo zasadania valného zhromaždenia zo zasadnutí mestskej rady, 1918.
ŠABA, pobočka Trnava, Protokoly o dražbe židovských nehnuteľností: Zoznam dočasných správcov židovských majetkov (Trnava-mesto, Trnava-okres, Sereď-obec), 1939.
ŠABA, pobočka Trnava, fond Okresný úrad v Trnave, spisy z rokov 1941, 1942.
ŠABA, pobočka Trnava, fond Mestský úrad Trnava: Rozhodnutia vládneho komisára1941 – 1943.