novinky z radnice

Dva mesiace zamoruje more v Mexickom zálive tečúca ropa. Spočiatku dvanásť až devätnásť tisíc barelov čierňavy ničilo denne morský a podmorský svet. No nielen ten. Najväčšia havária znehodnotí ľuďom na desiatky rokov ich kvalitu života. A miliónom živočíchov i organizmov zahubila existenciu úplne. Civilizácia, s jedinou túžbou po zisku za každú cenu, ignorujúc iných i život sám, prináša čoraz viditeľnejšie ovocie. Jablká zániku.

Vytláčajú prirodzenosť a prinášajú smrť. Niekoľko rokov zamoruje na Slovensku ľudské vzťahy, ducha i myslenie čierňava povrchnosti, ohovárania, poloprávd, rozkrádania a klamstiev. Tečie nekontrolovane médiami i medzi jej tvorcami. Sú nimi nielen politici, ale často i my sami. Arogancia, presadzovanie vlastnej pravdy, nedôvera a výsmech hodnôt, nenápadne, ale o to dôkladnejšie rozkladajú slovenskú spoločnosť. Nepomáhajú ani reči o národe, ak to, na čom pred rokmi Slováci obstáli, je uplatňované iba ako folklór či vymedzovanie sa voči iným. V prípade Mexického zálivu i domácej reality sme si zvykli. Zužujeme si obzor a zatláčame pamäť v naivnej viere, že uchránime vlastný piesok. No i tam sa bezmocne prizeráme a nadávame, poukazujúc na iných. Sami sme súčasťou mechanizmu civilizácie i slovenských pomerov. Kolieskami v súkolesí povrchnosti. Podľahli sme podmanivej rýchlosti, keď netreba myslieť či domýšľať dôsledky. Stačí ísť vpred. Spoliehame sa na odborníkov a na vedcov, ktorých ženie podobná predstava. Úspech a uznanie za každú cenu. Presadiť sa na úkor iných. Úsilie i zhon zastrešuje vízia bezbolestného a bezproblémového života. Prehliadame, že taký nikdy nebol a nemôže byť. Taká je iba smrť. V upriamení na pochybný idealistický horizont „ničnerobenia“ nám z obzoru uniká reálny život. Ľudský, dotýkajúci sa bolestne i príjemne tela i duše.
Nepredstaviteľný bez prekonávania problémov, hľadania východísk a dorozumenia, v úcte k neuchopiteľným zdrojom života. Firma, ktorá spôsobila morskú katastrofu, týždne pracovala na zastavení úniku a šírenia ropy. Odráta si to zo ziskov. Záhubu a ničenie prekrývame peniazmi. I vlastné svedomie. Podobne ako pri zamorovaní ľudských vzťahov a slovenského kultúrneho   prostredia. Zakrývame dôvody, šíriteľov i vlastné viny. Dokedy ostaneme prizerajúcimi sa pozorovateľmi, ľahostajní voči šíriacej sa devastácii spoločenského života, slobody bez zodpovednosti? Za naše zlyhania doplácame nielen my, ale hlavne mladá generácia. Vracia nám tú istú mincu. Dezorientáciu, aroganciu, stratu hodnôt i autorít. Predpoklady zdravej spoločnosti, akými sú dôvera, čestnosť a zodpovednosť, necítiť.  Majú ich od koho prebrať?

Pavol TOMAŠOVIČ

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (16x hodnotené)