novinky z radnice

Keď sa dnes spýtate na západoslovenské mesto spojené s vinárskou tradíciou, určite bude medzi menovanými Pezinok, Svätý Jur, Modra, no Trnava nie. Pritom vinársku tradíciu má bohatú. V stredoveku malo trnavské víno dobrý ohlas aj odbyt nielen doma, ale i za hranicami a jeho predaj tvoril zdroj bohatstva Trnavčanov. Totiž, mnohí boli vlastníkmi vinohradov v okolitých dedinách (Suchá nad Parnou, Ružindol a pod.) a dokonca aj ďalej – na svahoch Malých Karpát pri Pezinku a Sv. Jure. Dnes na pozemkoch trnavského chotára vinice nenájdeme, ale neďaleké dediny ich majú a mnohé súkromné vinárstva sú súčasťou Malokarpatskej vínnej cesty. A medzi Trnavčanmi znova nájdeme niekoľko dobrých vinárov.

Kreslený detail z dobovej pohľadnice Trnavy, zdroj: Jozef Benko →

Víno sprevádzalo stravu Trnavčanov bez rozdielu postavenia a nebolo hostinca, kde by ho nepodávali. Aj koncom 19. storočia v Trnave boli ľudia skôr „vinári“ ako „pivári“. Podstatná zmena nastala až po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa, najmä s príchodom Čechov do mesta. Na aktuálny dopyt zareagovali miestne firmy upravenou ponukou. Reklamy hostincov po roku 1919 uvádzali ako lákadlo pre návštevníkov: „ponúkame domácu českú kuchyňu a plzeňské pivo...“ Aj jeden z trnavských starostov Juraj Vyskočil zarobil na podnikaní s pivom.

Reklama na pivo z roku 1925, zdroj ZsM →

Vráťme sa do Trnavy za čias monarchie. Hostince boli miestom, kde sa dalo dobre najesť, vypiť, zahrať si karty, zaspievať si s muzikantmi alebo si len tak zanadávať so stolovníkmi. Víno uvoľnilo ostych, zmizli rečové bariéry, niekedy aj zdravý rozum a naplnilo sa to známe latinské „...vo víne je pravda“. Nie nadarmo v časoch politickej nestability, keď visela vo vzduchu vzbura či štrajk, posielali zvedov práve do krčiem. Zopár udavačov sa našlo priamo medzi krčmármi, o čom svedčia dobové procesy.

V trnavských adresároch sa uvádzali osobitne hostince, kde možno prenocovať (zájazdové hostince), dnes by sme ich nazvali penzióny. Ich príjmy pravidelne zabezpečovali obchodníci, ktorí prichádzali zblízka i zďaleka do Trnavy na veľké jarmoky, na dobytčie, či obilné trhy. Prišli sem vozom vždy na niekoľko dní, ubytovali sa, a po dobrom obchode minuli čosi aj na dobré jedlo a víno. Mikuláš Schneider Trnavský vo svojej knihe Úsmevy a slzy vymenoval takéto hostince na trase od jezuitského kláštora po cukrovar: „U bieleho koníčka (Horniak), U troch zajacov (Wallner), U čikoša, U čiernej kočky, U zeleného stromu, U jeleňa“ a spomína i ďalšie od námestia smerom ku stanici: „U Baxu, U Svatého, U Scískala, U Hladila, U Svobodu, U zlatého anjela. atď“. Popísal aj udalosť, ktorá zasiahla zájazdové hostince v Trnave priam likvidačne: „Neviem komu to už prišlo na um, aby mesto vybudovalo trať Trnava – Kúty. Veľká časť obecenstva sa stavala proti tomuto plánu.“ Obavy boli o zákazníkov, „ktorí sem prinášali tovar a v rukách ktorých sa tu obracal groš, slovom o tých, čo tu robili cudzinecký ruch...“ Ale pokrok (a projekty mocných) nezastavíš. Paradoxne, výdobytok techniky, ktorý ľuďom uľahčil cestovanie, na začiatku zlikvidoval veľkú časť biznisu trnavských hostinských. Na hlavu vtedajšieho starostu sa zniesla kopa kritiky. Dnes slušný politik odstúpi z funkcie, ale v roku 1899 to starosta Trnavy Mikuláš Nekanovič nezvládol a ukončil svoj život samovraždou. Prešlo ešte veľa vody v Trnávke, kým ľudia uznali pozitívny vplyv tejto železničnej trate.

Trnavčania mali u Svatého v záhrade aj zastrešenú konštrukciu s pódiom pre muzikantov, detail z dobovej pohľadnice, zdroj: Jozef Benko

Najstarší obrazový materiál z hostincov v Trnave nájdeme na pohľadniciach a fotografiách zo začiatku 20. storočia. Za severnými hradbami pred vstupom na Hornohrubú ulicu stál zájazdový hostinec U zeleného stromu. Jeho typické priečelie s trojuholníkovým štítom je zachytené na pohľadniciach okolo r. 1900. O hostinci sa dozvedáme z autentického textu Ladislava Urbana, vnuka hostinského Bernáta Grünfelda: „Starý otec vlastnil krčmu. Volala sa Zelený strom. Doposiaľ je na tom mieste v Trnave krčma. Krčma stála pri cukrovare a slúžila ako „zájazdový hostinec“. Navštevovali ju najmä kočiši, ktorí vozili repu do cukrovaru. Vozili ju tam aj z Rakovíc, kde bol správcom môj strýko Ernő Lichtenstein. Keďže kočiši cestovali na veľkú vzdialenosť a nestihli by sa v ten istý deň vrátiť, tak pobudli v krčme starého otca. Vo dvore krčmy si kočiši napojili kone a v krčme sa mohli dosýta najesť. Nepodávala sa tam kóšer strava, ale varilo sa pre každého. Bol to veľmi pekný, čistý hostinec. Na pulte vedľa výčapu stála krásna ligotavá pokladnica. Cingala, keď sa otvorila. Vedľa pokladnice boli naukladané praclíky, stáli asi 10, možno 15 halierov. Keď sa hosťom mali vydať drobné, dostali namiesto tých pár halierov praclík. Ako deti sme vždy do krčmy chodievali a brávali si tie praclíky. Pamätám si, že raz pár dní pred Vianocami prišli k dedovi do krčmy koledníci oblečení v maskách. Bolo to veľmi pekné. Predvádzali také divadlo a vinšovali. Vtedy som také niečo videl prvýkrát v živote. Starý otec ich po vystúpení obdaroval a oni išli ďalej.“

    ↓ Hostinec u Grünfelda, dobová fotografia s rodinou majiteľa, zdroj: http://edah.sk/family/ladislav-urban/50/

Dom so štítom vľavo je hostinec Zelený strom (u Grünfelda) a vpravo za plotom bol neskôr Forischov hostinec s letnou záhradou, pohľadnica okolo roku 1910, zdroj: Jozef Benko ↑ 

Takmer oproti cez ulicu (dnes Šrobárovu) bol hostinec U Forischa, ktorý vlastnil v prvej polovici 20. storočia Anton Forisch. V hostinci sa nachádzala kolkáreň a v roku 1928 tam denne hrala kapela Joža Galbavého. William Schiffer spomínal, že tam chodil v polovici tridsiatych rokov hrávať s kapelou svojho otca, aj že sa tam pravidelne robili silvestrovské oslavy. Tradícia na tomto mieste nezanikla, v dnešnom podniku bývajú rockové hudobné podujatia.

Šrobárova ulica, v diaľke hostinec U Forischa a hostinec Zelený kríček, zdroj: Bohuš Kráľovič (archív pána Holloviča)

Na Štefánikovej ulici bolo niekoľko hostincov a viech. Hneď na rohu s Rybníkovou bol v 20. a 30. rokoch 20. storočia hostinec s letnou záhradou Alžbety Miklošovičovej – Zelený kríček. Aj na tomto mieste pokračuje tradícia krčmy podnes. Starý Wallnerov hostinec si Trnavčania pamätajú o zopár desaťročí neskôr ako U Čerešňu. Stál vedľa Hradobnej uličky, úzkej skratky, ktorá viedla na Františkánsku ulicu. Asi v strede Františkánskej bol na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia Wágnerov podnik nazývaný ľudovo „červené lucerny“. Zábavný podnik s nevestincom fungoval aj v roku 1940, keď v ňom zaznamenalo sčítanie obyvateľstva okrem hostinského Emila Wágnera, jeho syna a domácej aj 6 „tanečníc“ – päť vo veku 19 – 22 rokov a jednu tridsaťjedenročnú (ďalší nevestinec fungoval v dome na Jeruzalemskej ulici s vchodom z Michalskej).

        ↓ Hostinec Zelený kríček na začiatku Štefánikovej ulice, dobová fotografia, zdroj: J. Hollovič

U Čerešňu na Jilemnického ulici (Štefánikova), fotografia z konca sedemdesiatych rokov, zdroj: Bohuš Kráľovič → 

Najlepší hotel s reštauráciou v 19. storočí stál priamo v centre Trnavy, na námestí. Podnik U čierneho orla sa spomína aj v súvislosti so stavbou mestského divadla otvoreného v roku 1831. Divadlo postavili za hostincom na mieste drevenej dvorany, kde dovtedy hrávali kočovné divadelné spoločnosti. Hotel nadstavili o druhé poschodie. Architekt Bernhard Grünn navrhol ucelené klasicistické priečelie smerom do námestia. V hoteli U čierneho orla vítali mešťanostovia a cirkevná honorácia dokonca cisárske návštevy. Po postavení železnice bolo pred hotelom stanovisko fiakrov, ktoré jazdili na trnavskú stanicu a späť. Po secesnej prestavbe priečelia začiatkom 20. storočia bol hotel známy pod názvom Pannonia. Veľkú sálu na poschodí hotel prenajímal napríklad na plesy.

Hotel U Čierneho orla na námestí, detail z dobovej pohľadnice, zdroj: Jozef Benko

Asi v strede Dolnohrubej ulice stál hotel Hungaria, ktorý sa po roku 1919 premenoval na Royal (viedol ho J. Rottenstein), potom niekedy pred rokom 1926 na hotel Baxa. Reštauráciu viedli viacerí podnikatelia, ktorí sa nechali uviesť „trnavskému obecenstvu“ reklamou v novinách. V druhej polovici 20. storočia tam bol bufet Dukla. Neďaleký Svatého hostinec si ešte za monarchie začiatkom 20. storočia nechal vyrobiť trojicu pekných pohľadníc zo svojej letnej záhrady plnej Trnavčanov. Záhrada bola neskôr zrušená a zastavaná. Tradíciu hostinca zachovala aj v druhej polovici 20. storočia Limbašská vináreň.

Pannonia, dobová pohľadnica, okolo r. 1910, zdroj: Jozef Benko

Hotel Hungaria (neskôr Baxa) na Dolnohrubej ulici, dobová pohľadnica, zdroj: Jozef Benko

Parrákovci – otec Štefan st. a syn Michal prišli do Trnavy asi v polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia a začali podnikať ako hostinskí. Určite sa im darilo, lebo si postupne kúpili dva domy na Dolnohrubej ulici a neskôr ešte hostinec na Chlebovom rínku. V remesle pokračovala aj ich ďalšia generácia: Béla (Vojtech) Parrák vlastnil dom a hostinec tam, kde bolo kino Invalid / Tatra. Prevádzky sa prenajímali, v rôznych obdobiach tam boli rôzne podniky. Dom Michala Parráka stál bližšie k rohu Dolnohrubej a Vajanského ulice, neskôr tam prevádzkoval Rudolf Parrák obchod s lahôdkami a Štefan Cyril Parrák cukráreň a pekáreň. Ten sa však stal známejší medzi Trnavčanmi ako zberateľ. Predmetmi zo svojej zbierky vyzdobil interiér cukrárne a neskôr zriadil vo svojom dome vlastné súkromné múzeum (od 1935). Časť jeho zbierky možno dnes obdivovať v Západoslovenskom múzeu v Trnave.

U Svatého, dobová fotografia, zdroj: MVDr. Július Molnár ↓

Hostinec Ku kominárovi s terasou na Chlebovom rínku,
zdroj: archív Evy Hermanskej ↑

Dcéra Štefana Parráka st. z druhého manželstva Gizela (rovesníčka Štefana Cyrila a Rudolfa, ale zároveň ich teta) zdedila po otcovi hostinec U kominára na Chlebovom rínku (Radlinského ul.). Za manžela si vzala Jozefa Tótha, pôvodom od Budapešti, ktorý robil pred svetovou vojnou čašníka na stanici v Leopoldove. Svadba bola po vojne (1919) a potom viedli spolu strategicky veľmi dobre umiestnený hostinec. Na Chlebovom rínku zvykli predávať z dedín domáce pečivo a pekárske výrobky a vtedy tam bývali rozložené stánky s dobovým fast foodom (klobásy, jaterničky, šnicle), ktoré sa museli spláchnuť vínom alebo pivom, aby sa človek „neščemeril“. Hostinec mal malú letnú záhradu, skôr dvorček. Dom neskôr nadstavili o poschodie a na streche postavili tzv. americkú letnú terasu.

Vpravo so štítom dom Bélu Parráka s hostincom, reštauráciou, barom a kinom, zdroj: Jozef Filípek

Gizela Parráková a Jozef Tóth, majitelia hostinca Ku kominárovi, zdroj: archív Evy Hermanskej

← Čukotka – výčap, cca 1975, zdroj: Marcela Jakubčiaková

Stanovisko hromadnej dopravy pred vinárňou Štefana Belohlávka na Pekárskej ulici, zdroj: Bohuš Kráľovič →

Všetky trnavské hostince sa snáď ani vymenovať nedajú, lebo také lokálne šenky boli hádam aj dva-tri na ulici. Legendárna bola Čukotka, malá krčma na rozhraní Dolnopotočnej a Radničnej uličky, ktorá si zahrala vo filme Námestie sv. Alžbety. Aj hudobný skladateľ Mikuláš Schneider Trnavský vyrastal v rodine krčmára na Dolnopotočnej ulici. Na Paulínskej bola krčma Rudolfa Jägera ešte v druhej polovici minulého storočia. Na Pekárskej ulici vlastnil hostinec s vinárňou pôvodom Záhorák Štefan Belohlávek. Na zachovanej dobovej fotografii z prvej polovice 20. storočia vidno pred hostincom stanovisko miestnej dopravy. Začiatkom 30. rokov majiteľ podnik premenoval na Vinárňa a reštaurácia Sládek. Na Radlinského ulici vznikol v druhej polovici 20. storočia kultový podnik Stará pošta (je tam podnes), ktorý si názvom pripomenul starú budovu poštového úradu, ktorá však bola až do polovice 20. storočia v susednom dome.

↓ Reklama na Belohlávkovu vináreň z roku 1932, zdroj: ZsM                                Hostinec na Pekárskej 41 v roku 1958, zdroj: Dušan Belohlávek ↓           

Tesne za južnými hradbami stál zájazdový hostinec Polnitzký. Rodinný podnik sa dedil z otca (Lipot) na syna (Lajos) a približne v roku 1910 zmenil načas meno na Alžbetin hotel. V závere 19. storočia fungoval aj pre lepšiu klientelu, napríklad tam bývali ubytované návštevy, ktoré mali v Trnavskom divadle program – koncert, tanečné či iluzionistické vystúpenie. Po programe pre verejnosť sa smotánka nezriedka presunula k Polnitzkému, kde sa do noci pokračovalo v zábave, o čom sa občas zmienil redaktor Henrik Thinágl v článkoch v Trnavskom týždenníku. V roku 1926 sa v prízemnej budove hostinca predávalo víno a nápis na dome oznamoval, že tam sídli Roľnícka vzájomná pokladnica, ale už v roku 1928 prenajímala evanjelická obec prvé obchody v novom polyfunkčnom bytovom dome pod názvom Evanjelický dom. Objekt hotela sa zachoval o čosi ďalej v záhrade, je v ňom evanjelická fara a zborová miestnosť.

Ruch na dvore Alžbetinho hotela, pohľadnica okolo r. 1910, zdroj: Jozef Benko

Predaj vína v hostinci Polnitzky, okolo r. 1926, zdroj: Jozef Benko

Od juhu prijímal okolo r. 1900 furmanov s vozmi zájazdový hostinec Jozefa Hladila. Záprah sa dostal pohodlne veľkou bránou na dvor pod drevený prístrešok. Bolo postarané o kone i o návštevu. Neďaleko, priečelím na Hospodársku cestu stál hostinec Maxa Grünsteina. Vedľa dal postaviť Čech Eugen Steinhart v roku 1926 hotel Imperial. Majiteľ využil aktuálny dopyt a zriadil kultový podnik s kaviarňou, kde hrávala hudba, s letnou záhradou a v tej dobe s modernými hotelovými službami. Totiž, Polnitzkého i Hladilov podnik – dva známe trnavské zájazdové hostince na trase od stanice do centra v dvadsiatych rokoch 20. storočia svoju éru skončili a Imperial tú svoju začal.

Hladilov zájazdový hostinec bol zbúraný asi v polovici dvadsiatych rokov 20. storočia pre výstavbu Okresného domu v Trnave, Zdroj: album Ivety Veselej

← Na ulici SNP stál dom bývalého Grünsteinovho hostinca a vedľa bol od roku 1926 hotel Imperial (Park), fotografia cca 1980, archív autorky

 Reklama Grünsteinovho hostinca z roku 1926, archív autorky ↓

Aj roh ulíc Kollárova / Emmerova patril pôvodne hostincu, hovorilo sa mu U Kostolného. Pracovníci z neďalekej Okresnej odborovej rady ho volali ROH (Revolučné odborové hnutie) – „išli sme na ROH“. O kúsok ďalej na Emmerovej ulici stojí ešte jeden známy hostinec. František Fišera, ktorý začínal ako krčmár v hostinci u Svatého, sa v polovici 20. rokov 20. storočia osamostatnil a otvoril si vlastný podnik s letnou záhradou práve oproti továrni na čokoládu Fischer / Figaro. Od druhej polovice 20. storočia je podnik medzi Trnavčanmi známy ako Pezinská vináreň.

Reklama hotela Imperial z decembra 1926, ponuka z roku 1930 a reklama z roku 1939 prvý raz ako hotel Park s novým majiteľom

Oproti Seredskému mýtu – dnes na rohu Sladovníckej a Bernolákovej ulice bol postavený na začiatku 30. rokov 20. storočia Hotel Kriváň. Moderná, no neveľká budova lákala zákazníkov aj na dobrú kuchyňu v rámci svojej reštaurácie a na hudobný program cez rádiogramofón.

Záhrada vinárne Františka Fišeru – Pezinskej, pohľadnica, zdroj: ZsM ↓

←  U Kostelného na rohu Kollárovej a Leninovej ulice (Žarnova)

Za prvej republiky vítala cestujúcich a turistov na trnavskej stanici Nádražná reštaurácia, ktorú viedol dlhé roky Ján Karý. Musel byť veľmi známou osobou, pretože v roku 1935 vyšiel v novinách Nové Slovensko stĺpček k jeho päťdesiatke. Ján Karý (5. 4. 1885) prišiel do Trnavy z Čiech v roku 1919 ako tridsaťštyriročný muž údajne s bohatou praxou z rôznych štátov Európy i so skúsenosťou talianskeho legionára počas svetovej vojny. Nádražnú reštauráciu v Trnave viedol v čase svojej päťdesiatky už 16. rok. V tlači vyšlo viacero reklám na jeho podnik s tým, že obsluha je schopná s návštevníkmi komunikovať taliansky, francúzsky a anglicky.

Nádražná reštaurácia Ján Karý, reklama 1925, zdroj: ZsM →

Pre Trnavčanov – pamätníkov treba ešte spomenúť niekoľko kultových krčiem: U Tibenského na konci Moyzesovej ulice, Gulomet na Špačinskej, Saigon na Študentskej, U Krištofíka na rohu Tamaškovičovej a Zelenečskej, Koruna pri stanici... Všetky mali vo svojej dobe svojich štamgastov a tradícia nezanikla, okrem Koruny, ktorú zbúrali spolu s celou zástavbou pre stavbu novej stanice, existujú na svojom mieste aj dnes.

Hotel Kriváň, reklama z roku 1932, zdroj: ZsM

Koruna, hostinec pri stanici na Kollárovej ulici, okolo 1975, zdroj: Bohuš Kráľovič ↓

 

V Trnave nájdeme aj v súčasnosti klasické krčmy a pivárne, aj podniky s posedením pri hudbe – podnikatelia využívajú aj tie najmenšie dvory, záhrady a záhradky patriace k podnikom, alebo pivnice, ktoré vznikli rekonštrukciou podzemných priestorov. Dobré víno si chodia zákazníci vychutnať do vínoték. Súčasná Trnava sa hlási stále viac k svojim vinohradníckym tradíciám, ktoré propaguje aj prostredníctvom tradičných podujatí. V Trnave plynie vinársky rok od posvätenia mladých vín začiatkom roka, cez súťažnú prehliadku Víno Tirnavia po Deň vínnych pivníc v novembri. Bez burčiaku by nebol pravý trnavský jarmok. Trnavskí vinári zaznamenali úspechy dokonca aj v zahraničí a ich značky sú zárukou kvality, na ktorú si zvykli aj domáci fajnšmekri.

Simona Jurčová, Západoslovenské múzeum v Trnave

 

 

Zdroje:

Schneider Trnavský, Mikuláš: Úsmevy a slzy. Trnava – Bratislava 2015. Vydali Spoločnosť Mikuláša Schneidera Trnavského a Slovenské národné múzeum – Hudobné múzeum. ISBN 978-80-972146-0-9, s.49-50

Schiffer Wiliam: Tak sa to stalo, nič som nepridal. 1989. Vydavateľstvo Obzor Bratislava. ISBN 80-215-0047-6, s.23

Ladislav Urban, spomienkový text na stránke Edah.sk, dostupné na internete: http://edah.sk/family/ladislav-urban/50/

Informácie od Evy Hermanskej, vnučky majiteľov hostinca U kominára

Informácie od Trnavčanov z diskusie na stránke „Všetci, čo sme chodili na korzo“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.6 (11x hodnotené)