Sféra jeho aktivít je mimoriadne široká. Svedčí o tom aj knižnica v jeho pracovni. Okrem odbornej patologickej a lekárskej literatúry by si na svoje prišiel milovník bulharskej literatúry i kuchyne a mnohých ďalších tém z oblasti umenia a kultúry, ale i prírody. Lekár, primár Patologicko-anatomického oddelenia Fakultnej nemocnice v Trnave Ivan Dečkov (nar. 12. novembra 1949 v Bratislave) študoval medicínu v Brne na Univerzite Jana Evangelisty Purkyně. Od roku 1977 pracuje v Trnave a od roku 1986 je primárom tunajšieho oddelenia patológie.
Ivan Dečkov zažil počas štúdií v Brne pôsobenie známej slovenskej dvojice komikov Lasica & Satinský počas ich tamojšieho „vyhnanstva“, aj herca Miroslava Horníčka. Ešte predtým ich ako divák poznal zo známeho bratislavského Divadla na Korze či Divadla Lasicu a Satinského. Patológia je preňho medicínskou disciplínou, kde sa dá hľadať stále niečo nové. Okrem pôsobenia na spomínanom oddelení viac ako tridsať rokov pracoval ako pedagóg na Strednej zdravotníckej škole v Trnave a začas aj na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Niekoľko rokov bol vedeckým sekretárom Spolku lekárov Slovenskej lekárskej spoločnosti v Trnave. Je spoluautorom niekoľkých učebných textov, napr. skrípt Základy patologickej anatómie (Fakulta zdravotníctva Trnavskej univerzity). V jeho šľapajach, aj keď v oblasti klinickej medicíny ako gynekológ, ide aj jeho syn Ivan. Dcéra Júlia pracuje v oblasti verejného zdravotníctva. Primára Patologicko-anatomického oddelenia Fakultnej nemocnice v Trnave Ivana Dečkova sme navštívili v jeho pracovni priamo na oddelení.
* Aká bola vaša cesta do Trnavy? Bola to náhoda, že ste sa napokon stali Trnavčanom?
- V Brne na fakulte ma zaujímali morfologické zmeny tela a anatómia. Na praktikách z patológie sme mali veľmi dobrého asistenta. Po promócii v roku 1975 som sa z Brna dostal do nemocnice do Bojníc. Tam som na novom patologicko-anatomickom oddelení začal pracovať pod vedením primára Karola Schmidta a pôsobil som tam do septembra 1977. Potom som prešiel do Trnavy na rovnaké oddelenie, kde bol vtedy primárom František Tomík. Teraz mám teda malé jubileum. Bude to už štyridsať rokov, čo tu pracujem, a tiež 40 rokov, čo som si vzal za manželku Evu, v tom čase Kindernayovú. Patológia sa vyvíjala z pitiev. Pri pitve sa medik a mladý lekár naučil základné zloženie tela a aj základnú histológiu zdravého tkaniva. Ak vieme, ako vyzerá zdravé tkanivo, potom môžeme vedieť, ako vyzerá patologické. Patológia znamená choroba niečoho. V časoch keď som začínal, boli metodiky podstatne iné a jednoduchšie. Diagnostika ide smerom k molekulárnej genetike, ale gro pre patológa spočíva v stanovení diagnózy z tkaniva, ktoré bolo dodané na oddelenie, dokonca nielen po vyšetrení a po operácii, ale aj v priebehu operácie.
* Vaše oddelenie je zastrčené vpravo smerom od vchodu do areálu nemocnice, aj keď v prípade niektorých výkonov patrí medzi tie dôležitejšie. Práve tu sa stanoví diagnóza. Bola tu odjakživa patológia?
- Toto je budova, ktorá funguje od roku 1949, keď v nemocnici vzniklo patologicko-anatomické oddelenie. V tom čase sa v tejto budove robili pitvy, ale pôvodne boli laboratóriá a biochémia na iných miestach. Všetko sa zjednotilo v rokoch 1952 a 1959, keď bola pristavaná laboratórna časť oddelenia a nový pitevný blok. Prvým primárom bol v tom čase profesor František Šubík, ktorý bol sem vyhnaný z bratislavskej lekárskej fakulty. Známejší je pod básnickým menom Andrej Žarnov, a podľa neho je pomenovaná ulica, kde sídli nemocnica. Pracovali tu primár František Tomík, lekár Mikuláš Letovanec, ja som prišiel ako tretí. Neskôr aj lekárka Marcela Drgonová, ktorá dnes pôsobí v Národnom onkologickom ústave. Niektoré biopsie sem chodil vykonávať aj doktor Štefan Kopecký z Piešťan, s ktorým sa dodnes stretávame. Základnou prácou bolo vykonávanie pitiev, čo bola práca mladších lekárov, a vykonávanie biopsie, ktorú robili starší lekári. Cytológia sa v tom období ešte nerobila.
* Keď sa hovorí o patológii, zväčša si predstavíme pitevňu, ale na vašom oddelení tvoria oveľa väčšiu časť laboratóriá, miestnosti, kde sa pripravujú vzorky na biopsiu. Ako sa robia tieto vyšetrenia?
- Biopsia je vyšetrenie tkaniva, ktoré bolo odobraté pri rôznych výkonoch, najčastejšie na chirurgickom, gynekologickom, kožnom alebo urologickom oddelení. Tkanivo sa vloží do desaťpercentného formaldehydu, ktorý zabraňuje, aby sa rozkladalo vlastnými enzýmami. Ten ho zakonzervuje. Napríklad – v roku 2016 sme vyšetrili materiál od 5 895 pacientov. Číslo neznamená od jedného pacienta len jeden materiál. Ak napríklad z chirurgie dostaneme žalúdok, z jedného orgánu berieme viacero vyrezaných tkanív, ktoré budeme spracovávať, čiže niekedy sa to násobí dva až štyrikrát, ba aj viac, nehovoriac o nádoroch.
* Pri patológii sa hovorí, že ju ani tak veľmi nepoznačili rýchly pokrok v medicíne ako to bolo v prípade iných odvetviach medicíny...
- Na oddeleniach biochémie a hematológie robia väčšiu časť práce automaty. Aj my máme moderné prístroje, ale postup vyšetrenia v istých oblastiach je stále rovnaký. Tkanivá sa zalejú do parafínu a narežú sa na histologické preparáty. Tam sú dôležité dobré histologické laborantky. Histopatologickú diagnózu nerobí počítač, ale patológ. Musí poznať normálnu histológiu, ako ju pozná z pitiev z minulosti a, pochopiteľne, hodnotiť materiál. Používajú sa aj rôzne farbenia, napríklad pri imunohistochemických vyšetreniach, genetických vyšetreniach. Pokrok je značný i v patológii. No osoba patológa je vždy potrebná. Nemal by sa však hanbiť za to, keď nie si je istý v diagnóze, obrátiť sa na ďalších kolegov a konzultovať hlavne pri zhubných nádoroch. Máme priateľov – kolegov v Martine, Bratislave, Plzni, v Brne alebo v Ostrave, na ktorých sa môžeme vždy spoľahnúť.
* To znamená, že rovnako ako pred polstoročím, aj dnes je základom pre patológa najmä mikroskop, neustále vzdelávanie a dobrý zrak?
- Patológia sa robí za mikroskopom a pri listovaní kníh, atlasov alebo štúdiu na internete. Základné farbenie a príprava vzorky však zostávajú desaťročia. Treba mať teda okrem dobrej hlavy aj dve zdravé oči. Na základe histológie sa podieľame na spresnení diagnózy. A keď je stanovená, potom môžu kolegovia pacienta liečiť. Okrem toho, patológ sa podieľa aj na prevencii a určovaní ďalšieho postupu klinického lekára. Dnes sa veľa hovorí o cytológii. Napríklad v gynekológii ide o vyšetrenie krčka maternice so zameraním na zachytenie včasných štádií rakoviny krčka maternice, vrátane odberu na vyšetrenie HPV vírusov. Veľmi dôležitá je prevencia, dôležité sú aj preoperačné biopsie – teda histologické vyšetrenia počas operácie. Napríklad nádoru prsníka, štítnej žľazy... Stanovenie diagnózy nádoru benígny – malígny, teda nezhubný, alebo zhubný, nie je niekedy jednoduché.
* Patológ je ale trochu ochudobnený o radosť, ktorú lekár prežíva spolu s pacientom po úspešnom vyliečení. Napriek tomu, že má na mnohých úspechoch veľký podiel.
- Má málo vďačných pacientov, možno len okruh svojich známych, ktorým robil biopsiu alebo stanovoval diagnózu. Táto disciplína nie je veľmi populárna. Mladí lekári a medici neraz nešli po patológii, väčšina chcela byť chirurgmi, gynekológmi, urológmi, teda tam, kde je živý pacient. My sme prevažne skromní a sme radi, keď pacientovi takto nepriamo pomáhame. Trošku ma mrzí, že pred viacerými rokmi sme mali ako kolegovia viac času, aj sme viac chodili medzi klinikov a klinici k nám. Cítim, že sa stratila aj úcta mladších kolegov ku starším. Kedysi, keď som videl zďaleka popredné osobnosti trnavskej nemocnice – primára Štefana Holúbka alebo Kolomana Prónaya, tak som sa nadychoval desať metrov predtým, že ich pozdravím. Takéto niečo sa dnes už vytráca. Poznám i takých, ktorí, keď sa dozvedeli, že som patológ, báli sa mi podať ruku...(smiech).
* Presunuli sme sa do pitevne, ktorá bola kedysi nielen miestom pitiev, ale aj školským pracoviskom. Aj vy ste pripomenuli, že dnes medici viac študujú cez internet a nemajú ani šancu učiť sa priamo v pitevni, čo bolo dôležité aj pre budúceho lekára – klinika, nielen pre patológa.
- Pitva je jednou z prvých prác patológa, kde sa učil anatómiu a patologické zmeny. Je to operácia na tele mŕtveho pacienta. Základom bola vnútorná a vonkajšia obhliadka. Vyberajú sa orgány z dutiny lebečnej, hrudnej a brušnej. To robil sanitár. Orgány sa na stolíku prezerali, podľa pravidiel krájali, a všímali sme si chorobné zmeny. Odobrali sme vždy aj tkanivá na histologické vyšetrenie. Po pitve k nám prichádzali klinici z oddelení, kde pacient zomrel, a zreferovali nám krátku správu o priebehu ochorenia so záverom, čo je základné ochorenie a príčina smrti. Potom sme im demonštrovali, čo sa našlo pri pitve a aká je podľa nás predpokladaná príčina smrti. Neraz táto konfrontácia nebola jednoduchá. Najmä ak klinické prejavy boli nešpecifické. Pitva bola vždy akýmsi svedomím klinika aj nemocnice a pomáha pokroku v diagnostike aj dnes, keď máme ultrazvuk, magnetickú rezonanciu alebo CT. Po skončení celého procesu sa všetky orgány odvážili a vracali do tela nebohého. Kládli sme dôraz na to, aby boli zachované dôstojnosť a pieta. Všetko sa robilo tak, aby to nebolo navonok viditeľné – a nesmeli sa, ani sa nerobili zákroky na viditeľných častiach tela. Ak boli nálezy ojedinelé, nepoznané diagnózy, robili sme makrofotografie na klasický film a usporadúvali sme klinicko-patologické konferencie. Tie nie vždy prebiehali pokojne. Na vykonanie pitvy nie je nutný súhlas príbuzných. Dokonca aj v zákone je definované, kedy musela byť vykonaná pitva aj bez súhlasu pozostalých.
* Koľko pacientov sa pitvalo v takejto veľkej nemocnici okresného typu v Trnave? Boli to len sporné prípady, keď sa potvrdzovala diagnóza?
- Pondelky boli ťažké, za jeden deň to boli aj štyri pitvy. Vtedy o pitve rozhodovali patológ a primár patológie. U nás v nemocnici sa vykonávali len tzv. patologické pitvy na pacientoch zomrelých z chorobných príčin. Ostatné úmrtia, ak išlo o nejasné, náhle príčiny smrti alebo kriminálne príčiny, sa zaraďovali medzi súdno-lekárske a súdne pitvy, ktoré sa vykonávali v ústavoch súdneho lekárstva. Pripomeňme, že v roku 2004 budova patológie prešla rozsiahlou rekonštrukciou, v rámci ktorej boli pristavené laboratóriá. Nekroptická časť oddelenia sa na rok stala sídlom patologicko-anatomického a súdno-lekárskeho pracoviska Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý vykonával aj pitvy. Pracovisko sa zrušilo 1. júna 2006 a pitvy sa začali pre Trnavu vykonávať v Bratislave, čo je veľká škoda nielen pre klinika. Ale sú určite aj takí, ktorým to vyhovuje. Dnes si už k pitvám, ako sa hovorí, neprivoniavame, ale vykonávajú sa všetky ostatné úkony ako ich poznáme z minulosti. Touto pitevňou okrem našich patológov prešiel celý rad lekárov, ktorí chceli byť patológmi, ale prešli k iným disciplínam alebo pracujú na iných miestach. Podobne sa tu vykonávali aj rôzne študijné stretnutia v čase, keď som učil na Strednej zdravotníckej škole. Podobne v minulosti tu boli výukové pitvy aj pre študentov Trnavskej univerzity.
* Vaše priezvisko naznačuje, že máte korene v Bulharsku a podľa kníh vo vašej pracovní vás okrem medicíny zaujíma aj bulharská literatúra a bulharská kuchyňa.
- Môj otec Vačko Dečkov sem prišiel študovať v roku 1938. Pochádzal z okolia Razgradu z dediny Osenec a na gymnázium chodil do Ruse. Začal študovať v Belehrade veterinárnu medicínu. Skupina viacerých bulharských študentov prišla na bratislavskú Lekársku fakultu UK. V čase fašizmu boli prenasledovaní, niektorí prešli k partizánom a pri bojoch zahynuli. Isto viete, že niektorí bulharskí medici sú pochovaní v Hronskom Beňadiku, a bulharskí partizáni majú pri Dunaji v Bratislave pomník. Tí, čo prežili, zostali, alebo sa vrátili do Bulharska. A keďže na Slovensku sú pekné ženy, otec si našiel v Budmericiach manželku. Oženil sa a zostal na Slovensku. Dlhé roky pracoval ako lekár v Bábe pri Nitre a moja mama mu robila zdravotnú sestru. V tomto prostredí ambulancie praktického lekára som odmalička vyrastal. Keby som chcel ísť do hĺbky, môj strýko bol tiež lekár a jeho manželka zdravotná sestra. Medicína asi teda má vplyv aj na gény. Moje deti tiež inklinujú k zdravotníctvu.
* Ste teda v kontakte s komunitou Bulharov na Slovensku a v Trnave.
- Kontakty mám najmä s Bulharmi, ktorí žijú v Trnave a Bratislave, kde je aj Bulharský kultúrny inštitút. Pred viacerými rokmi bola snaha založiť bulharský klub aj v Trnave, no nakoniec to stroskotalo. Je nás tu v Trnave zhruba okolo päťdesiat. Na neurológii mám kolegu Krasteva, v Nitre na chirurgii zasa kolegu Ruseva, v Trnave je tiež doktor Iliev alebo dobrý kamarát Peter Dimov. Osobitné postavenie má bulharská kuchyňa a varenie. V Trnave bola veľká komunita Bulharov, ktorí boli záhradníci a mali svoje políčka pri Trnávke tam, kde sú dnes paneláky. Boli vraj zázemím aj pre bulharských študentov, ktorých podporovali. Tí sa po uzavretí vysokých škôl museli schovávať aj v okolí Trnavy, v Báhoni, Budmericiach a inde.
Martin Jurčo, foto autor a archív D.
Texty pod fotografie:
1. Ivan Dečkov
2. Patologicko-anatomické oddelenie OÚNZ v Trnave v roku 1981. Hore vľavo Ivan Dečkov, druhá zľava lekárka Marcela Drgoňová, v strednom rade prvý sprava František Tomík a druhý sprava patológ Mikuláš Letovanec.
3. Dva lekári – sprava Vačko Dečkov a Sejko Stančev v Bratislave v máji 1940