novinky z radnice

Tí, ktorí poznajú túto energickú Trnavčanku, ju nenazvú inak ako – tajfún. Naozaj, Jana Pifflová-Španková (nar. 29. júna 1968 v Trnave) je zosobneným koncentrátom energie, ktorú dokáže príjemne odovzdávať tam, kde ju najviac potrebujú. Ako novinárka a publicistka sa venuje televíznym programom zameraným na prevenciu rakoviny a vo svojom druhom povolaní ako spoluzakladateľka a prezidentka združenia Europacolon, ktoré je už desať rokov zamerané na problematiku rakoviny hrubého čreva, pomáha onkologickým pacientom. Jej najnovší projekt Nie rakovine má upozorňovať nielen na príznaky a stav núdze v rakovine pankreasu, ale jeho cieľom je aj spojiť úsilie a zainteresovať všetkých, ktorí majú vplyv na situáciu v onkológii na Slovensku... Tam sú však len na začiatku.

Hoci Jana Pifflová-Španková žije dlhé roky v Bratislave a v Dunajskej Lužnej, navždy ostane Trnavčankou. Pôvodne mala byť stavebníčkou, no jej predurčenie na prácu v médiách sa naplnilo. Pracovala ako televízna hlásateľka, dnes je najmä publicistka – pripravuje v RTVS na Dvojke reláciu Moja diagnóza.

* Stretli sme sa na trnavskom Špíglsáli pri letohrádku. Je tu dnes príjemná kaviareň, ale ty si pamätáš tento objekt v zlom stave, zarastený brečtanom. Je to logické, pretože si vo vedľajšom bytovom dome bývala.

- Bola tu krásna botanická záhrada majiteľov Kopplovej vily a postupne tu začali stavať činžiaky. Vyrastali sme vďaka tomu v zeleni a všetko sme tu mali zlezené. Vedľa je plocha parkoviska. Celé detstvo sme na ňom od jari až do jesene hrali vybíjanú. Každé popoludnie sme sa tešili z toho, že sa tam môžeme stretnúť a takto sa zabávať. Dnes, keď na tomto mieste parkujem a hovorím o tom dcéram, len zdvihnú pohľad od tabletov a krútia hlavami (smiech).

*Dôležitý je pre teba aj strom – gingko, ktorý je tu dodnes, a ty sa vždy pri príchode do rodnej Trnavy pri ňom pristavíš...

- Je vzácny nielen ako druh, ale pre mňa aj jeho úlohou v mojom živote. Je tu viacero takýchto vzácnych stromov. Pamätám si, že ako nadšená žiačka som ich chcela veľmi objavovať, identifikovať, a tak som asi ako desaťročná prišla aj na to, že „môj strom“ gingko je v našej záhrade a všeobecne na Slovensku vzácnosťou. Dokonca mi rodičia kúpili veľké knihy o liečivých rastlinách a botanickú encyklopédiu. Hľadala som tu aj iné rastliny, pripravovala som si herbáre... Gingko vtedy ešte nebolo známe svojimi liečivými účinkami ako dnes. Pamätám si, že sme naň vyliezali, chlapci pod stromom hádzali po nás kamene. Bol to prvý strom, na ktorý som vôbec vyliezla (smiech). Ale v súvislosti s ním mám aj romantickú príhodu. O tomto strome som hovorila môjmu nápadníkovi, no bez toho, že by som mu opísala, kde rastie. Ale on ho našiel, odfotografoval a priniesol mi fotografie...

*Tvojou spádovou školou podľa miesta bydliska bola základná škola pod mestskou vežou. Naša generácia ju pozná skôr ako základnú umeleckú školu. Tú si navštevovala tiež, ale vtedy bola na inom mieste v Trnave.

- Na umeleckú školu sme chodili niekde za dnešný obchodný dom Jednota. Tam, pod mestskú vežu, som chodila do prvej triedy. Mali sme lavice, ktoré mali ešte sklápacie stoličky a na lavici bol otvor na atramentovú fľaštičku. Bola tam stará drevená naolejovaná dlážka a atramentové perá sme do nej hádzali ako šípky. Až po rokoch, keď som to doma rozprávala ako historku, mi mama povedala: Teraz viem, prečo si mala takú veľkú spotrebu pier, dve za týždeň (smiech), a prečo ti stále „fŕkalo pero“. Z Ulice SNP, dnes Hospodárskej, som chodila do tejto základnej školy cez dva problematické body. Boli to dve rušné križovatky. Jedna na spomínanej Ulici SNP. Mnohí si dnes možno už ani nepamätajú, že aj pred naším trnavským divadlom bolo kedysi niekoľko autobusových zastávok a bola to veľmi rušná ulica. Mali sme dobrú triednu, pani Jozefínu Nemcovú, ktorá za jednotky dávala lentilky, a úžasnú družinárku motivujúcu detské duše – pani Eleonóru Galášovú. Dodnes si pamätám na túto družinu a na dvor niekde na Paulínskej, ktorý bol vedľa kostola a my sme sa hrali v kláštornej záhrade. Spomínaná pani učiteľka Galášová s nami ako šesťročnými deťmi vytvorila ozajstný orchester. Dnes sa naše deti v rámci družiny len naháňajú po dvore, ale my sme hrali na flautách a xylofónoch a vystupovali na rôznych akciách. Bola som sa vďaka tomu ako šesťročná celkom sama prihlásiť na flautu do Ľudovej školy umenia a aj som ju absolvovala. Neskôr sme už navštevovali novú základnú školu, ktorá mala vtedy honosný názov Hrdinov SNP. Aj učiteľov sme mali mladých, veľké chodby, ktoré umožňovali veľa naháňačiek, a veľa zážitkov.

*Nešla si na gymnázium, ale na Strednú priemyselnú školu stavebnú, ktorá bola vtedy novou školou. Vzhľadom na rozsah tvojich záujmov je to z dnešného pohľadu zvláštne.

- Každý sa tomu čudoval, ale pre mňa to bolo prirodzené. Môj otec Ján Tomašovič bol stavbár a pracoval v Pozemných stavbách. Bol stavbyvedúci a niečo ako projektový manažér všetkých možných sídlisk v našom meste a okrese, ako sú sídlisko Zátvor, Družba, sídliská v Galante, v Šali. Dokonca staval aj detské mestečko v Zlatovciach. Pamätám si, že som tam neraz s ním išla v aute, keď ma zobral na služobnú cestu, a takto som získavala vzťah k jeho práci. Preto bola moja škola prirodzeným výberom. Náš triedny profesor na novovznikajúcej stavebnej priemyslovke v Trnave Milan Sírny bol od nás len o niekoľko rokov starší a veľmi dynamický, vtipný človek. Potešilo ma, keď sme sa videli na poslednej stretávke, vyzerá stále rovnako, kým my už sme mamy. Pred časom sa mi cez sociálnu sieť ozval aj môj profesor statiky Ján Godály, ktorý je teraz jej riaditeľom. Bola som veľmi prekvapená a potešená, že ma pozval moderovať oslavy 35. výročia založenia tejto školy. Bol to pre mňa silný zážitok.

*Bolo teda prirodzené, že si aj vysokú školu absolvovala technickú, presnejšie povedané, Stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej, dnes Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Stále ťa neťahalo ísť smerom k humanitným vedám, alebo do mediálneho sveta?

- Na stavebnej fakulte bola silná enkláva Trnavčanov z našej priemyslovky, vedeli sme si vytvoriť aj svoj kultúrny program, kde som vždy režírovala a moderovala. Ešte na strednej škole, keď sme končili 4. ročník, si ma dal zavolať riaditeľ našej priemyslovky a pýtal sa ma, prečo, preboha, idem na stavebnú, a nie na herectvo či žurnalistiku. Poznal ma totiž z rôznych akadémií, recitácie a podobne. Ja som mu povedala, že som prijatá a že už nech to nechá tak. A vidíte, našlo si ma to o nejaký čas samo. Prvé kontakty s mediálnym svetom boli na Stavebnej fakulte v internátnom rozhlasovom štúdiu. Vtedajší jeho šéf trénoval môj rečový prejav, a už som aj vedela, že chcem pracovať s hlasom. Dala som si prihlášku na konkurz hlásateliek v Slovenskej televízii. Uchádzačiek bolo skutočne veľa, a ja som bola pyšná na to, že som prerazila aj vďaka dobrej výslovnosti, gramatike a slovenčine, paradoxne ako Trnavčanka. A vtedy som si s vďakou spomenula na moje trnavské panie učiteľky – Štefunkovú zo základnej školy a pani Lysickú zo stavebnej priemyslovky, že u mňa vytvorili vzťah k literatúre a založili dobrú znalosť slovenčiny.

* V akej ére si vstupovala do televízneho a hlásateľského sveta?

- Bolo to v čase, keď boli zabehnutí mladí Miloš Bubán a Soňa Behulová, neskôr Müllerová, Alenka Heribanová išla na materskú dovolenku, a Ľudka Farkašovská odišla do BBC. Tam som sa v prípravnom procese stretla aj so skvelou Trnavčankou Ľudkou Hurajovou, s ktorou sme teraz po rokoch obnovili kontakty a spolupracujeme, pretože má projekt pre onkologické deti Pomáhajme s úsmevom. Po troch – štyroch rokoch hlásateľskej kariéry ma zlákal projekt prvej súkromnej televízie VtV, no ten dlho nevydržal. Vtedy som zistila, že chcem nielen sedieť, vyzerať a hovoriť, ale aj tvoriť. A tak som pokračovala ako dramaturgička v Slovenskej televízii a pripravovala rôzne cykly ako boli Ahoj mesto a iné prvé súťažné interaktívne projekty, ktoré sme robili s Milošom Bubánom, Gabrielou Piroškovou, Pavlom Chovancom, Jožom Pročkom, a potom aj naše ranné vysielanie s názvom Dobré ráno, Slovensko.

* Kedy si začala robiť zdravotnícke témy, osvetu a prevenciu? Lekárkou si nechcela byť, ale vraj zdravotnou sestrou áno.

- Ja vidím základ v ranom detstve, ešte ako štvrtáčka na základnej škole som bola členkou víťaznej hliadky mladých zdravotníkov, a ako piataci sme vyhrali aj krajské kolo súťaže Červeného kríža. Raz, keď som už ako dospelá šla namiesto kamarátky k veštici – kartárke, tá povedala, že budem liečiť ľudí. Ja som jej odvetila, že nie som fatalistka, na takéto veci neverím, že som absolventkou stavebnej fakulty a robím dokumenty v televízii. A ona na to – bude to cez médiá, cez televíziu a možno aj viac. Splnilo sa to. Dnes na dennom poriadku organizujem tlačové konferencie, pripravujem zdravotnícke osvetové kampane. Vediem dve pacientske organizácie. Venujeme sa prevencii onkologických ochorení a zmierňovaniu dopadu rakoviny na život pacientov. Začali sme pred desiatimi rokmi najskôr rakovinou hrubého čreva. Spolu s ďalším Trnavčanom Patrikom Hermanom sme založili organizáciu Europacolon Slovensko, s ktorou sa nám podarilo zmeniť povedomie o preventívnom vyšetrení na rakovinu hrubého čreva a o jej príznakoch.

* Cez zdravotnícku osvetu si sa dostala k aktívnej prevencii. A tá je dôležitá nielen pre pacientov, aj pre zdravých, ktorí sa vďaka nej pacientmi nemusia stať.

- Načas som odišla z STV – bolo to v čase personálnych turbulencií. Dostala som ponuku v súkromných rádiách. Potom som pracovala ako hovorkyňa ochrancu ľudských práv a budovala jeho komunikačný odbor. Cez cestu som mala do Rádia Koliba, teda Okey. Tam som dostala zdravotnícke relácie a vytvorili sme na prianie sponzorov aj reláciu zameranú na prevenciu, ktorú som pripravovala, moderovala, prizývala onkológov do vysielania. Len čo sme sa začali rozprávať o týchto citlivých záležitostiach, do schránky sme dostali sto mailov za hodinu. Takýto bol ohlas na onkologické témy! Každý to mal v rodine, vo svojej blízkosti. A informácií bolo málo. Tam niekde sú začiatky môjho druhého povolania.

* Čo je dôležité v takýchto projektoch preventívnej medicíny? Do akej miery sú tieto programy efektívne a ako ste sa snažili oslovovať verejnosť?

-Vždy sú dôležité informácie, podané zrozumiteľnou formou a vhodnou cestou, aby boli pre ľudí využiteľné. Bolo to obdobie asi pred desiatimi – pätnástimi rokmi, keď sa menil prístup k liečbe onkologických pacientov. Dovtedy boli známe len chemoterapie, ale prichádzali aj cielené terapie a ďalšie prostriedky. Ľudia ich nechápali, preto podľa mňa dlho neboli ani dostupné, ale ukázalo sa, že zásadným spôsobom pri niektorých diagnózach predlžujú život pacientov. Dnes už sú tieto látky bežné. Sú už aj imunopreparáty, ktoré vyhľadajú imunologické parametre narušené pri rakovine, sú lieky na úrovni DNA. S naším združením sme zistili, že mnohí pacienti svojej liečbe nerozumejú, že sa hanbia pýtať lekárov, a že lekári, žiaľ, aj pri najlepšej vôli nemajú dosť času na ich otázky. Novým onkologickým pacientom pomáhame na bezplatnej infolinke 0800 800 183, na online poradni www.europacolon.sk a hlavne v osobnom kontakte v našich pacientskych poradniach. Sprevádzame ich liečbou s porozumením, praktickými radami, ale aj prinesením čistého pyžama, či stomickej pomôcky na lôžko, a to pri všetkých onkologických diagnózach. Naši dobrovoľníci sú jedineční ľudia z radov vyliečených pacientov, ktorí sú ochotní jatriť si rany a stretnúť sa aj radiť ľuďom, ktorí sa so strachom v očiach dozvedeli, že majú onkologické ochorenie. Druhou líniou našej činnosti je onkologická prevencia, poznanie príznakov rakoviny, rizikových prejavov a podobne.

* Kde vnímaš najväčšie výzvy či nedostatky v tejto oblasti?

- Azda najviac nás trápi, že nemáme fungujúce základné vyhľadávacie mechanizmy včasných a bezpríznakových štádií rakoviny. Všade v Európe fungujú. Založili sme preto ďalšie občianske združenie Nie rakovine. Vzniklo 17. novembra 2016, keď je Svetový deň rakoviny pankreasu. Keď sme sa toľko venovali rakovine hrubého čreva, pochopili sme, že to je ďalšia rakovina, ktorej sa všetci boja. Ale aj, že treba meniť situáciu v onkológii komplexne a zlepšiť vyhliadky pre všetky onkologické diagnózy. Zistili sme, že v Slovenskej republike sme prví v počte úmrtí na rakovinu hrubého čreva – na svete (!), druhí na rakovinu pankreasu, že ženy s karcinómom prsníka majú v susednom Rakúsku o 20 – 30 percent väčšie šance sa vyliečiť, a podobne. S tým treba niečo robiť.

* Ako sa dá zapôsobiť na ľudí, aby prijali tieto informácie, využili preventívne programy a naozaj sa zaberali prípadnými rizikovými faktormi alebo príznakmi choroby?

- Ešte keď som nemala dve deti, bola som vo vedení jednej komunikačnej agentúry, kde som sa veľa naučila. Pochopila som, že aj v zdravotníckej osvete treba použiť marketingové nástroje. Tým, že som pracovala v rôznych médiách, som vedela čo a ako na ľudí funguje. Keď sme dostali do združenia prvé peniaze, investovali sme ich teda do reprezentačného prieskumu znalosti rakoviny hrubého čreva. Z neho nám vyšlo, že ľudia nemajú informácie, pretože ich nedostávajú zrozumiteľným spôsobom, a tiež, že sa médiá boja písať o škaredých témach, ako je krv v stolici a o starých chorých ľuďoch. Z prieskumu nám vyplynulo, že najlepšie „zaberie“ názorná zážitková edukácia. A to bolo to veľké nafukovacie hrubé črevo, ktorým sa dá prejsť ako tunelom, a s ktorým sme prišli aj do Trnavy a prešli celé Slovensko. Po základných školách a gymnáziách na besedách s črevom, kam chodíme aj s neúnavným „bráchom“ Patrikom Hermanom, ktorý vie, čo je to prísť o blízkeho, učíme deti, ako prinútiť rodičov, aby išli na preventívne testy. Tento rok by sme sa takto chceli venovať pankreasu. A potom možno aj prostate.

* Aké sú začiatky preventívneho programu o karcinóme pankreasu, čo všetko sa podarilo stihnúť?

- Rakovina pankreasu sa prejavuje veľmi neskoro, keď sa už dá ťažko niečo robiť. Väčšina ochorení sa odhalí náhodne. Na začiatok sme teda vydali informačný leták pre lekárov – poznajte prvých desať príznakov rakoviny pankreasu. Distribuujeme ho praktickým lekárom do ambulancií s textom: „Pán doktor, prosím, ak má pacient také a také rizikové faktory a príznaky, pošlite ho odborníkovi.“ Sú to výsledky štúdií odborníkov z Európskej platformy pankreasu, ktorej sme členom. Našťastie sa podarila otvoriť diskusia a záujem o túto našu iniciatívu má aj minister zdravotníctva. Prišiel na našu tlačovú konferenciu, kde sme spustili obrovskú výzvu povedzte Nie rakovine pankreasu: Do obehu na sociálnych sieťach sme vypustili fialové pohľadnice s týmto posolstvom a vyzvali verejnosť, aby ich podpisovala. Pohľadnice adresované tým, ktorí majú vplyv na stav onkológie v našej krajine, vyzývajú na väčšiu pozornosť tejto diagnóze. K výzve sa podpísaním páperových pohľadníc pridali významné osobnosti slovenského a českého spoločenského života. Posolstvá našich osobností a pacientov nájdete aj na www.nierakovine.sk. Tam publikujme seriózne odborné poznatky a rady, rovnako aj v sekcii pankreasu na webe europacolon.sk. Je tam skompletizovaná všetka liečba, príznaky, diagnostika, ale aj pozitívny príklad vyliečených pacientov. Pankreas je veľká hrozba. Bojovať môžeme len proti tomu, čo poznáme. Ak by sme nič neurobili, do roku 2030 bude rakovina pankreasu druhou najčastejšou príčinou smrti na onkologické ochorenia. Preto musíme robiť všetko pre to, aby sme uchránili od takýchto hrozných strát našu krajinu a naše rodiny. Prosíme teda každého, kto chce tiež povedať Nie rakovine, aby sa pridal k nám a urobil tak napríklad aj venovaním svojich 2 percent z daní na činnosť združenia Europacolon Slovensko, alebo aby podporil organizáciu Nie rakovine. Veď život za to stojí.

Martin Jurčo, foto autor a archív J.Š.

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (6x hodnotené)