novinky z radnice

Inovať obalila konáre stromov na Kapitulskej ulici v Trnave. Toto zákutie je kúzelné počas všetkých štyroch ročných období. Miesto tíško opatruje svoju históriu plnú tajomstiev zo života predošlých generácií. Kedysi sa na nej odohrali stovky príbehov mnohých Trnavčanov, v každom dome iné. Na pozadí života trnavskej meštianky Ilony (Heleny) Rieglerovej, rod. Ujháziovej sa pozrieme bližšie na viac generácií a takmer sto rokov jednej rodiny a domu na Kapitulskej ulici číslo 3.

Celým menom Helena Štefánia Jolana Ujháziová sa narodila 19. januára 1894 v Smoleniciach Jánovi Arpádovi Ujházimu (1861), sekretárovi na pálffiovskom panstve, a Štefánii, rod. Vajmárovej (1871), z Trnavy. Krstnými rodičmi boli trnavský advokát August Očkovský a babička novorodeniatka Helena Vajmárová z Trnavy. Doma volali dievčatko Ilonka a rané detstvo prežila v Smoleniciach s rodičmi a o tri roky mladším bratom Mikulášom.

Prejdeme sa trochu históriou a pozrieme sa na jej rodostrom. Starým otcom z otcovej strany bol trnavský advokát Ľudovít Ujházy (1823) pôvodne z Lučenca a starou mamou Hermína, rodená Vozárová (1825). Aj oni bývali v Trnave, vtedy na adrese Tirnavia 414, dnes Kapitulská 3. Ilonkin otec Ján Arpád (1861) mal ešte dvoch bratov a štyri sestry, medzi nimi aj Jolanu Adelaidu (1862).

Na tomto mieste urobíme malú odbočku od hlavného príbehu, pretože osudy trnavských rodín sú mnohokrát rozlične poprepletané. Jolana Adelaida Ujháziová sa vydala za Teodora Koristku a život ju odvial na istý čas do Čachtíc. Po čase sa zrejme Koristkovci prisťahovali do Trnavy do rodičovského domu, kde sa odvíjal príbeh iného dievčatka – Ludoviky, ktorá dostala možno svoje meno po starom otcovi Ludovikovi (Ľudovítovi) Ujházim – advokátovi v Trnave. V dospelosti sa vydala za Michala Windischa, trnavského mestského zverolekára. Táto rodina bola v prvej polovici 20. storočia jednou zo starosvetských trnavských rodín, kde pulzoval život, kde sa stretávala spoločnosť, kde organizovali spoločenské stretnutia s „rodinným muzicírovaním“. Pani Windischovú osobne poznal aj prvý historik Krajského múzea v Trnave Dr. Ovídius Faust. Kupoval od nej prvé predmety do historickej zbierky múzea, ktorú začal budovať. Tak sa tam dostali aj jej rodinné albumy s fotografiami.

Vráťme sa však späť k Ilonke. Jej starí rodičia z maminej strany bývali tiež v Trnave. Matkiným otcom bol Mikuláš Vajmár (1818), podnikateľ a spolumajiteľ prvého cukrovaru v Trnave. Jeho otec Mikuláš, pôvodným priezviskom Vajmajer, podnikal v Suchej nad Parnou podobne ako jeho predkovia v pivovare. Niekoľko súrodencov sa narodilo mame Cecílii, rod. Červinkovej, ešte v Suchej, ale Mikuláš ml. (1818) a jeho brat Karol Ferdinand (1821) už v Trnave, na adrese Tirnavia 7, extra muros – mimo hradieb, teda na predmestí.

Bratia Mikuláš a Ferdinand Vajmárovci viedli neskôr fabriku na spracovanie cukrovej repy, ktorá stála v priestore majerov pri dnešnej Hlbokej ulici. Približne v rokoch 1840 – 65 to bol jediný väčší podnik v Trnave, zamestnával okolo 30 robotníkov. Cukrovú repu zvážali z neďalekých Bučian od grófa Zaya. Cukrovar produkoval 350 – 450 q cukru ročne a k jeho úpadku prispelo aj to, že majitelia neinvestovali peniaze na modernizáciu či rozšírenie podniku. Výroba časom stagnovala a cukrovar postupne v rokoch 1863 – 65 

zanikol.[1] Tradícia tohto podniku doznievala dlho v povedomí Trnavčanov, ešte na mape z roku 1895 sa polia na tomto mieste označovali miestnym názvom „Nad starú fabriku“.

Mikuláš Vajmár ako zrelý muž a súkromný podnikateľ (adresa Trnava 134) stretol v Trnave mladú ženu, a napriek vekovému rozdielu 23 rokov si ju vzal za manželku. Helena, rod. Matušková, pochádzala z rodiny skalických súkenníkov, jej otcom bol František Matuška a matkou Viktória, rod. Pokorná (1808). Celým menom Emma Julianna Helena Victoria Matušková (1841) sa dostala do Trnavy zrejme s otcom, ktorý pravidelne navštevoval sklady súkna, ktoré mal Skalický cech súkenníkov v Trnave. Musela to byť skutočne veľmi pekná mladá žena, lebo rodinná tradícia podnes zachováva informáciu, že ju volali „Schöne Heléne – pekná Helena“. Údajne, keď ju Mikuláš cez okno kaviarne prvý raz uvidel ísť po trnavskej ulici, hneď si povedal, že musí byť jeho manželkou. Prvý syn Mikuláš sa im narodil vo februári 1859 (zomrel však ako päťročný), takže svadba bola ešte v roku 1858 a nevesta mala len sedemnásť. Nasledovali ďalšie deti: syn Koloman (1860), neskôr bankový úradník vo Viedni, syn Mikuláš (1865), neskôr lekár v nemocnici v Bratislave, dcéra Štefánia (1871) a syn Adalbert / Béla (1874), neskôr tragicky zahynul (vraj sa utopil z nešťastnej lásky). V matrikách pri narodení detí je uvedená opäť adresa Tirnavia 7, za hradbami.

Albumy s fotografiami od Ilony Ujháziovej aj Ľudoviky Windischovej sú uložené v zbierke Západoslovenského múzea v Trnave. Mnohé fotografie sa v nich opakovali, a tak sme zistili, že obe dámy mali spoločných starých rodičov – boli sesternice. Fotografie v albumoch približujú podoby členov široko rozvetvenej rodiny. Podľa nich vieme, ako vyzerala pekná Helena ako mladé dievča i ako matka už dospievajúcej dcéry Štefánie. Z rozprávania príbuzných to bola energická, rozšafná žena, rada sa zabávala a tancovala na plesoch a báloch až v Budapešti či Viedni. Jej dcéra Štefánia Cecília Vajmárová (1871 –1951) si vzala za manžela Dr. Jána Arpáda Ujháziho, sekretára na pálffiovskom panstve v Smoleniciach, kam nasledovala manžela. Práve tam sa im narodila Ilonka (1894 – 1984) a jej brat Mikuláš (1897 – 1934). Cez genealógiu rodu sme sa dostali na začiatok príbehu – teda k Ilonke, ktorá sa okolo roku 1900 s rodinou presťahovala do Trnavy, do domu starých rodičov na Kapitulskej ulici.

Dom bol dvojpodlažný v tvare písmena L, čiastočne podpivničený. Uličná časť bola obytná a poschodová, dvorové krídlo prízemné a tvorilo hospodársku časť – chlievy, maštale, šopy. Zadná časť dvora bola uzatvorená mestskými hradbami s bránkou do „Všivavého hájička“. Bol to veľkorysý dom, dnes by sme povedali viacgeneračný.

Manželia Ujháziovci udržiavali kontakt s rodinnými príslušníkmi, navštevovali sa navzájom, cestovali do kúpeľov, k príbuzným a priateľom do Budapešti i Viedne. Aj v Trnave žili bohatým spoločenským životom, prijímali návštevy a usporadúvali hostiny. Milovali hudbu, operu, koncerty, ich častým návštevníkom bol Mikuláš Schneider Trnavský s rodinou. Ilonka sa od detstva zúčastňovala príprav hostín a napríklad už ako osemročná „planírovala šnicle“. Doma sa hovorilo bežne po maďarsky, nemecky aj slovensky.

Ilonka navštevovala v Trnave ľudovú školu a meštianku (1900 – 1908) a zároveň študovala hru na klavír na trnavskom konzervatóriu, kde v rokoch 1905 a 1906 dostala ocenenie za usilovnosť. V rokoch 1915 – 19 pokračovala ako súkromná žiačka v štúdiu na učiteľskom ústave v Trnave a vo voľnom čase bola nadšenou divadelnou ochotníčkou. Fotografie v starých albumoch sú obrazovým dokumentom jej doby a života, zachytávajú detstvo s bratom Mikulášom v Smoleniciach, mladosť, školu a divadlo, letá u strýka Feri báčiho Vajmára vo Vígľaši, vilu v Suchej i majer na trnavskom predmestí.

Pri rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku I. ČSR prišli do Trnavy českí žandári a zatkli Ilonkinho otca Arpáda aj brata Mikuláša ako príslušníkov maďarskej národnosti. Oboch odviedli do Brna na Špilberg, ale aj vďaka Ilonkinej intervencii ich po mesiaci prepustili domov. Ujháziovci sa politicky neangažovali.

Ilonke v tom čase dvoril pekný mladý dôstojník. Bola zamilovaná a šťastná, keď prišiel na návštevu so svojím otcom, aby sa predstavil jej rodičom. Návštevu prijali aj pohostili, no pri rozlúčke ich už na ďalšie stretnutie nepozvali. Podľa dobových zvyklostí to pre mladého muža znamenalo, že sa viac nemôže uchádzať o Ilonkinu ruku. Obaja boli sklamaní a Ilonka sa s ním viac nesmela stretávať a dokonca ani pristúpiť k oknu, aby ho videla. Dôstojníka prevelili do Šopronu a Ilonka odišla študovať do Budapešti na Erzsébeth – Nőiskola (1919 – 1922). Získala tam vyššie vzdelanie a diplom učiteľky na meštianskej škole.

So svojim budúcim manželom, lesným inžinierom Adalbertom Rieglerom (1891 –1926) zo Záhoria sa zoznámila, keď prišiel s matkou navštíviť Ilonkinu starú mamu Helenu Vajmárovú, rod. Matuškovú, pôvodom Skaličanku. Béla bol vysoký mladý muž, čerstvý vdovec. Padli si navzájom do oka a on jej o dva týždne po prvej návšteve poslal pár prepelíc, bol totiž lesným správcom v Niklasove (dnes Lakšárska Nová Ves). Vydávala sa ako 27-ročná v lete (27. 7. 1922) a presťahovala sa za manželom a jeho malou dcérkou do horárne. Stala sa totiž nevlastnou matkou Edity Rieglerovej, ktorej mama, Bélova prvá manželka, zomrela po pôrode (1921). Ilonku však nečakali šťastné roky mladej vydatej ženy, osud všetko zariadil inak. Zo spoločného syna Egona (1924) sa manželia dlho netešili, zomrel začiatkom roku 1925 ani nie ročný. V roku 1926 zomrel aj jej manžel Adalbert (Béla) a Ilonka sa stala štyri roky po svadbe vdovou.

V roku 1927 odišla mladá vdova študovať do Švajčiarska na univerzitu v Lausanne francúzsky jazyk. Potom robila v Londýne spoločníčku jednej vzdelanej lady, aby sa zdokonalila v angličtine. Lady bola spoločenská, často navštevovaná osoba. Ilonka sa raz rozhodla, že Angličanom predstaví slovenskú kuchyňu, a pre hostí navarila veľký hrniec makových slížov. Ako naberala pochúťku na taniere, jeden mladý gentleman vyskočil od stola a utiekol von. Keď za ním vyšla zistiť, čo sa stalo, on – bledý, opretý o stenu sa spýtal: „Ako môžete jesť tie húsenice?“

Po návrate domov žila so svojou matkou Štefániou a starou matkou Helenou Vajmarovou v Trnave a tešila sa z návštev svojej nevlastnej dcéry Editky (1921), ktorá po otcovej smrti vyrastala u starých rodičov z maminej strany v Skalici. S Ilonkou mali pekný vzťah, pravidelne u nej trávila voľný čas ako dieťa a navštevovala ju aj ako dospelá žena.

Ilonkin brat Mikuláš si vzal za manželku Magdu Prugerovú z Karlovej Vsi v Bratislave, z rodiny majiteľov hotela Carlton. Spočiatku pracoval ako hospodársky správca v Kráľovej pri Senci, no prepukla uňho tuberkulóza, následok z vojny. Na liečenie v Tatrách i vo Švajčiarsku ho sprevádzala manželka. Liečenie nebolo úspešné a keď sa choroba naplno prejavila, presťahovali sa k matke Štefánii na Kapitulskú ulicu do Trnavy, kde v roku 1934 Mikuláš zomrel. Magda sa neskôr vydala za Pavla Vladimíra Szomoraya a odišla do Rožňavy.


Počas druhej svetovej vojny, v dobe deportácií našli niektorí trnavskí židia u Ilonky a jej matky na Kapitulskej ulici viac ráz úkryt. Ľudia k nim chodili počúvať rádio, hlavne zahraničné správy z Londýna a Moskvy, a preto boli obe ženy vypočúvané a šikanované gardistami (židia museli odovzdať rádiá). Vo svojom byte prichýlili načas Zlaticu Grossovú, rodinu Ernesta Rosenberga a jeho svokru pani Eferovú. Rosenbergovcov napokon gardisti dostihli a deportovali, ale podarilo sa zachrániť aspoň ich syna, vtedy asi 11 ročného chlapca Janka. O chlapca sa starali a skrývali ho do konca vojny vo svojom dome na Kapitulskej ulici, až kým sa oňho neprihlásil jeho tútor Arpád Efer z Londýna. Po vojne mu pomohli vycestovať 23. 11. 1945 do Veľkej Británie. Na požiadanie Štefánie Chiappori, rod. Vyskočilovej, poskytli nocľah francúzskym utečencom z nemeckého zajateckého tábora, ktorí prišli do Trnavy. Pomohli im ilegálne prejsť do Maďarska, dali im šaty, potraviny, mapy, kompas a určili spoľahlivú osobu na podávanie správ.

Keď prišiel do Trnavy ruský front, do domu na Kapitulskej ubytovali vojakov s kapitánom, ktorí zabrali izby na prvom poschodí. Na ich správanie si nikto nespomínal v dobrom... „Kapitán hral na klavíri a so spoločníkmi pili až do nemoty, pokiaľ neodpadli. Keď mu niečo nebolo po vôli, vytiahol pištoľ, mával ňou a v hneve a strieľal do stropu. Vtedy sa mu pratali všetci z cesty. Inokedy zas prišli Ilonku a jej matku Štefániu navštíviť staré dámy – priateľky. Jedna bola tenučká, mala umelý chrup a na hlave parochňu. Kapitán hral, spievali sa ruské pesničky, popíjali a kuchár Aľjoša za všeobecnej veselosti schytil starú dámu okolo pása, obrátil hore nohami, sukne jej spadli a točil, točil ju dokola. Ona, chudera, kričala, jednou rukou si pridŕžala protézu a druhou parochňu.“

Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 odobrali Ilonke a jej matke československé štátne občianstvo a skonfiškovali im všetok nehnuteľný majetok, pretože sa hlásili k maďarskej národnosti. Na množstvo odvolaní im napokon občianstvo vrátili, ale majetok nie. Do ich domu nasťahovali ďalších nájomníkov, obom starnúcim ženám nechali kuchyňu a dve izby na poschodí. Za užívanie bytu museli platiť nájomné. Ilonka začala učiť hru na klavír a jazyky – nemčinu, angličtinu, francúzštinu i maďarčinu, aby zarobila nejaké peniaze. Vystriedalo sa u nej veľa žiakov, napríklad aj neskôr známa herečka Soňa Valentová. Dom na Kapitulskej bol aj vtedy plný ľudí, ktorí sa chceli naučiť čosi viac, ako im ponúkala doba.

Ilonku néni poznala celá Kapitulská ulica a veľa starých aj mladších Trnavčanov, mala priateľov zo starosvetských rodín, často sa vzájomne navštevovali. Keď už sama nevládala udržiavať domácnosť, pomáhala jej suseda, pani Gizela Palčíková s celou rodinou, pán Šani Jagoš, na ktorého sa často obracala s prosbou o pomoc, pani Klára Koššovičová, pani Brestovanská z Kopánky, fotograf pán Riška, rodina Slnčíková a rad ďalších dobrých ľudí.


Jej nevlastná dcéra Edita Rieglerová sa vydala v Skalici za Františka Tychlera a svoju nevlastnú mamu neprestala navštevovať ani ako dospelá žena s vlastnými deťmi, ktorým bola Ilonka láskavou babičkou. Štefánia Ujháziová, dcéra „peknej Heleny“, zomrela v Trnave v roku 1951 a Ilonka v roku 1984. Hrobky oboch rodín Ujháziovcov aj Vajmárovcov boli na starom cintoríne za trnavským cukrovarom. Na žulovom náhrobnom kameni Vajmárovcov boli mená Mikuláš – statkár (1818 – 1900), Helena, rod. Matuška (1841 – 1924), Mikuláš ml. – lekár (1865 – 1894), Béla (1874 – 1886) a Egon Riegler (1924 – 1925). Ujháziovská hrobka strážila pamiatku Arpáda Ujháziho, manželky Štefánie, rod. Vajmárovej (1871 –1951) a ich syna Mikuláša (1897 – 1934).

Po likvidácii starého cintorína pripomína pamiatku oboch rodín na Novom cintoríne jednoduchý čierny žulový náhrobný kameň s nápisom: Hrobka rodiny Vaymár – Ujházy. Čitateľ tohto príbehu sa možno niekedy pristaví pri hrobe, jednoduchom i vznešenom zároveň. Tam, bez mena a dát, odpočívajú členovia dvoch známych trnavských rodín. Ilona Rieglerová, rod. Ujháziová z domu na Kapitulskej ulici odpočíva v Skalici pri svojom manželovi Bélovi.

Simona Jurčová, Západoslovenské múzeum v Trnave


[1] Vadkertyová K.: Dejiny cukrovarníckeho priemyslu a pestovania repy na Slovensku v r. 1800 – 1918. Bratislava 1972, s.16

Zdroje:
Rodinné príbehy sú vyznačené v texte kurzívou, zverejnené sú s láskavým dovolením pani Edity Tychlerovej a autorke ich poskytol jej syn František Tychler s manželkou Elenou zo Skalice.

Zdroje fotografií:

Zbierkový fond Západoslovenského múzea v Trnave
Rodinný archív Tychlerovcov

Fotografie:

01 – Helena Vajmárová, rod. Matušková, „pekná Helena“, zbierkový fond ZsM

02 – Mikuláš Vajmár, zbierkový fond ZsM

03 – Helena Vajmárová s dcérou Štefániou, zbierkový fond ZsM

04 – Štefánia Ujháziová s dcérou Ilonkou, zbierkový fond ZsM

05 – Ilonka a Mikuláš Ujháziovci, archív rodiny Tychlerovej

06 - Ilonka a Mikuláš v Smoleniciach, archív rodiny Tychlerovej

07 – Detstvo v Smoleniciach, archív rodiny Tychlerovej

08 – Fotograf Gyula Schmidt fotí rodinu Ujháziovcov v Smoleniciach na dvore, 1902, archív rodiny Tychlerovej

09 – Fotografia rodiny Ujháziovcov, Gyula Schmidt, 18. 5. 1902, archív rodiny Tychlerovej

10 – Ilonka na školskej fotografii v strednom rade prvá zľava, okolo roku 1900, archív rodiny Tychlerovej

11 – Portrét Ilonky od fotografa Kabátha z roku 1917, archív rodiny Tychlerovej

12 – Ilonka v divadelnom kostýme, archív rodiny Tychlerovej

13 – V triede so spolužiačkami, archív rodiny Tychlerovej

14 – Ilonka s priateľkou Belou v Opatiji,1913, archív rodiny Tychlerovej

15 – Svadobná fotografia Ilonky a Bélu Rieglera, 27. 7. 1922, archív rodiny Tychlerovej

16 – Ilonka s nevlastnou dcérou Editkou po prvýkrát spolu v Niklasove, 16. 4. 1922, archív rodiny Tychlerovej

17 – Portrét z roku 1923, Kabáth, archív rodiny Tychlerovej

18 – Ilona so synom Egonom, Kabáth 1925, archív rodiny Tychlerovej

19 – Dom na Kapitulskej ulici,1903, zbierkový fond ZsM

20 – Ilonka doma na Kapitulskej ulici, archív rodiny Tychlerovej

21 – Vila s vinicou v Suchej nad Parnou, archív rodiny Tychlerovej

22 – Dom Ujháziovcov, asi v Smoleniciach, 27. 5. 1901, archív rodiny Tychlerovej

23 – Majer Ujháziovcov na obraze maľovanom Ilonkou, archív rodiny Tychlerovej

24 - Mikuláš Ujházi ako vojak v prvej svetovej vojne, odkiaľ prišiel s tuberkulózou, Kabáth 1917, archív rodiny Tychlerovej

25 – Svadba Ilonkinho brata Mikuláša s Magdou Prugerovou, archív rodiny Tychlerovej

26 – Ilonka s vnučkou Editkou Tychlerovou ml., archív rodiny Tychlerovej

27 – Hrobka Vajmárovcov na starom cintoríne, archív rodiny Tychlerovej

28 – Hrobka Ujháziovcov na starom cintoríne, archív rodiny Tychlerovej

29 – Adela Ujháziová a Teodor Koristka, Gustáv Löger – Nitra, zbierkový fond ZsM

30 – Dr. Michal Windisch, neskôr trnavský mestský zverolekár, Rivoli – Budapešť, zbierkový fond ZsM

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (15x hodnotené)