novinky z radnice

Tvár pripomínala plátno, na ktorom maliar nezanechal ani jedno voľné miesto. Križujúce vrstevnice vrások ohraničovali pramienky sivých vlasov, ktoré splývali s neholenou riedkou bradou. Končila sa na hnedom svetri, ktorý prekrýval krk. Šibalský svit očí neodolateľne vťahoval môj pohľad do dvoch svetlých jazierok duše a znemožňoval mi podrobnejšie preskúmať stopy bytia v jeho tvári. Spojenie hlbokého pohľadu s tichým pokojným hlasom, znejúcim priestorom, ma prinútilo zanechať obavy z veku i vonkajšieho zdania a mlčky si prisadnúť k brehu tečúcej rieky poznania. Jubilant, ktorý vstúpil do deviatej dekády vlastnej existencie, ma veľmi rýchlo vyviedol z plytkých vôd všeobecne vnímanej staroby. Pohľad nepoprel limity tela, pomalosť, bolesť či trápenie a neskrýval ani stopy času, ale sviežosť v zreničkách a vety z jeho úst naznačili, kde kotví podstata jeho bytia. Slová plynuli v rytmickom tempe básne, kde ticho i čas pre nenáhlivé nadýchnutie zvýrazňovali obsah vypovedaného. Odkrýval sa postupne, ako maľba pod rukami maliara, až vytvoril klenbu zastrešujúcu problémy dneška. Skúsenosť i nadhľad už dávno opustili povrchné nánosy individuálnych pnutí a búrok, a tým umožnili vyniknúť zabudnutým základom bytia. Rýchlosť, všade presadzovanú veličinu dneška, nahradilo pomalé plynulé premýšľanie, ktoré spájalo úseky odkrytého a môj čas, vymedzený na návštevu, stratil svoju logiku. Chvíľa sa stala životom, ktorý sa odvíjal priamo predo mnou a nebolo v silách človeka ovplyvniť jeho plynutie.

Tú tvár so svetlom v očiach si dodnes nosím v sebe a obraciam k nej svoj pohľad vo chvíľach, keď začínam podliehať tempu doby. Núti nás zjednodušovať poznanie do pojmov a informácií, stáť na správnej strane, ihneď reagovať a zaujať postoj. Vťahuje nás do nezmyselných sporov, do boja spravodlivých, ktorý namiesto víťazstiev prináša iba porazených a zakrýva aj posledné odtiene pravdy.

Poznačený spomínanou návštevou ponúkam túto skúsenosť deväťdesiatročného človeka ako možnú cestu v dobe zmätkov, frustrácie a sporov. Ako cestu múdrosti života, na ktorej sa nestráca energia v bojoch s plytčinou okolo nás. Napriek prejdenej trase i slabosti tela nerezignoval, ale stále sa pokúša silou ducha spájať ľudí a osudy do zmysluplného príbehu. Emócie i zaručené fakty dal bokom. Most poznania oprel o prežité, o bolesť, z ktorej neutiekol pomocou liekov, o sklamania, vlastné i z priateľov, ktoré ho neodradili. Dnes už viem, že vďaka takýmto ľuďom ešte sme.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (145x hodnotené)