novinky z radnice

Božena Slančíková-Timrava / Ondrej Šulaj: Ťapákovci. Úprava: Matúš Bachynec a Lucia Mihálová; dramaturgia: Lucia Mihálová; scéna: Ján Husár; kostýmy Peter Čanecký; hudba: Daniel Fischer; réžia: Matúš Bachynec. Hrajú: Tomáš Vravník, Kristína Tóthová, Martin Križan, Ingrida Baginová a. h., Miroslav Beňuš, Silvia Holečková-Soldanová, Marta Maťová a. h., Martin Kochan a. h., Jozef Bujdák, Petra Blesáková, Vladimír Jedľovský a Tatiana Kulíšková. Premiéra: 18. februára 2017 vo Veľkej sále Divadla Jána Palárika.

Divadlo Jána Palárika si v každej sezóne vyhradzuje priestor na uvedenie inscenácie, ktorá prináša klasiku dramatického divadla. Sú to tituly, ktoré si rád pozrie každodenný návštevník divadla, ale pre školy sú možnosťou, aby videli jedno z odporúčaných literárnych alebo dramatických diel priamo na javisku. Po derniére Urbánkovho Kamenného chodníčka prichádza sugestívne dielo slovenského literárneho realizmu. Text a obsah je pre návštevníka aj vďaka literárnej výchove dostatočne známy, a tak obsahom neprekvapí. No forma robí dielo oveľa dynamickejším a zaujímavejším. Pozitívom je, že dostali priestor celkom mladí a pre návštevníka trnavského divadla neznámi tvorcovia. Ako základ zobrali úpravu pôvodného textu B. S. Timravy od Ondreja Šulaja, ktorá pôvodne vznikla ako scenár hry uvedenej na doskách Divadla SNP v Martine (1975) a aj vo forme televíznej inscenácie (premiéra 29. 11. 1977 v réžii Ľubomíra Vajdičku). Druhá jeho úprava je o niečo novšia a bola základom pre inscenáciu uvedenú na bratislavskej Novej scéne. Pripomeňme, že Ondej Šulaj v minulosti spolupracoval s divadlom v Trnave, je autorom dramatických predlôh inscenácií Epizóda 39 – 44 (1979) a Commune de Paris (1981).

Božena Slančíková-Timrava (1867 – 1951) je výraznou ženskou predstaviteľkou slovenského literárneho realizmu. Ako jedna z prvých prišla aj s témou ženy a jej emancipácie. Vďaka otcovej veľkej knižnici sa dostala k množstvu literatúry a napokon študovala na evanjelickej škole v Banskej Bystrici u profesora Orphanidesa. Uvedomelé a slobodomyseľné prostredie rodiny evanjelického farára jej umožnilo pozerať sa na viacero tém aj z inej strany a inou optikou. Timrava sa v próze Ťapákovci snaží zachytiť rozklad jednej spoločenskej formácie a prechod k druhej. Rodinu Ťapákovcov našla v susedstve v rodnom Polichne. Tam žila rodina Vrapáňovcov dobrovoľne uzavretá do starého konzervatívneho sveta, ktorá akúkoľvek zmenu k lepšiemu zásadne odmietala. Rozklad ťapákovskej rodiny znázorňuje oddeľovaním jednotlivých jej členov. Od Ile, ktorá odchádza do služby k rechtorovcom, cez Miška Ťapáka odchádzajúceho do sveta. Iľa narúša celé toto prostredie a na svoju stranu si napokon nakloní muža Paľa, ktorý sa prispôsobí novému spôsobu života.

„Pracovali sme s obidvomi Šulajovými dramatizáciami. Prepájali sme ich, a urobili sme prienik, aby z každej niečo zostalo tak, aby sme sa držali čo najviac Timravinej predlohy. Druhá totiž pracuje viac s absurdným humorom, až s čechovovskými prvkami. Prvá je použitým jazykom viac podobná Timrave. Chceli sme, aby hra nebola archaická, aby tam bolo prepojenie so súčasnosťou,“ hovorí dramaturgička Lucia Mihálová a pripomína, že inscenácii chceli dodať ľahkosť, humor a svižnosť.

„Ťapákovci sú absolútne nedramatická látka, je to dvadsaťstranová novela o tom, že nikto nič nikdy neurobí, jednoducho, nie je tam nejaký dramatický dej. Práve preto sme hľadali všetky spôsoby, ako diváka pritiahnuť. Obsadenie sme dosť dlho pripravovali. Snažili sme sa vybrať hercov, ktorí sa typovo hodia do charakterov postáv Šulajových a Timraviných. Zavolali sme si teda aj troch hostí do postáv Zuzky, Miška, a Anče – Zmije. Myslím, že všetci traja zapadli do profesionálneho kolektívu divadla. Timrava vo všetkých svojich dielach opakuje rôzne postavy. Napríklad aj postavu Zuzy, alebo Hagarky, ktorá má choré dieťa. Zuza je typická dedinská žena, ktorá rada klebetí, ale zároveň je lenivá, hovorí o práci a nakoniec neurobí nič,“ hovorí Lucia Mihálová.

Práve predstaviteľky postáv Zuzy a Anče – Zmije osviežili inscenáciu vkladom hereckých predstaviteliek a typovou vhodnosťou ich obsadenia. „Nemohli sme tú moju Zuzu predstaviť ako celkom zlú ženu. Veľmi mi pomohol režisér, aby som sa zhostila tejto postavy v uveriteľnej podobe. Bola to moja prvá skúsenosť aj na trnavskom javisku. Som študentka 4. ročníka na VŠMU, bola to pre mňa veľká škola,“ hovorí Ingrida Baginová o svojej sugestívne stvárnenej postave Zuzy. Podobne do úplnej drobnokresby hrala hosťujúca herečka Marta Maťová svoju postavu Anče – Zmije. „Keď som sa o mojej postave s režisérom rozprávala, povedal mi, že sa považuje za jednu z najtragickejších postáv v slovenskej literatúre a u Timravy vôbec, pretože v sebe skrýva niekoľko motívov. Nielen ten, že je mrzáčka a nikdy nebude chodiť, ale zároveň sa jej rozpadáva rodina a nevie sa vyrovnať s tým, že z nej nikdy nebude normálna žena, ktorá sa vydá a bude mať vlastnú rodinu. Druhý je motív tradície, ktorú sa snaží umelo v tej rodine udržať a nie je ochotná pripustiť, že čas plynie a doba sa vyvíja, napríklad aj, že Mišo odchádza z domu. Týchto niekoľko motívov sa dá krásne v tej postave hrať,“ hovorí Marta Maťová, ktorá skončila herectvo na VŠMU pred dvomi rokmi. Dnes hosťuje v dvoch postavách v Činohre SND, Radošinskom naivnom divadle, ale aj v Štúdiu 12.

Mladý režisér Matúš Bachynec pripravoval viacero inscenácií na pôde VŠMU, ktoré zajali aj vedenie trnavského divadla, preto ho na začiatku sezóny oslovili na spoluprácu. „Mám rád Boženu Slančíkovú-Timravu. Nazerá na ľudí spod stola. Neopisuje Slovákov ako krásnych ľudí v krojoch, ale ako zašpinených, opitých a krutých k svojim ženám. Toto bolo na Timrave jedinečné,“ hovorí Bachynec.

Diváka prekvapí práca s priestorom. Kým prvé dejstvo sa odohráva na proscéniu, na začiatku druhého dejstva jedna z postáv strháva plachtu s dedinským motívom, za ktorou je fokusovaná izba Ťapákovcov. V týchto dvoch plánoch – prednom a „zadnom“ sa odohráva celé druhé dejstvo. A napokon na záver je rovnakým spôsobom „otvorená“ tretia miestnosť. „Tak sme sa snažili riešiť viacero optík. Najprv Ilinu, a potom postavu Anče – Zmije,“ hovorí Ján Husár, ktorý navrhoval scénu. Výraznú atmosféru dáva inscenácii aj hudba Daniela Fischera a jej vyznenie vo finále.

Zaujímavá autorka a titul prilákali na premiéru aj niekoľkých divadelných kritikov. A tí nešetrili chválami. Ako napríklad kritik Karol Mišovic: „Inscenácia je verná téme. Je aktuálna aj po sto rokoch. Práca mladého absolventa VŠMU ukazuje, že sa máme na čo tešiť, pokiaľ ide aj o ďalšie inscenácie. Dokáže pracovať s hereckým detailom a krásne ho vkomponovať do celku.“

Martin Jurčo, foto: René Miko

 

Zatiaľ nehodnotené