novinky z radnice

V našom predstavovaní osobností z oblasti medicíny, ktorých si pamätajú celé generácie Trnavčanov, nemôžeme vynechať dlhoročnú očnú lekárku, ktorá celé desaťročia zasvätila pedooftalmológii, teda detskej očnej medicíne. Brigita Piovarčiová (nar. 1. júna 1940 v Banskej Bystrici) je aj dnes aktívnou lekárkou v Mestskej poliklinike na Starohájskej ulici. S povzdychom sa nám posťažovala, ako ľutuje, že nemá komu odovzdať svoje medicínske žezlo. V celom regióne je totiž jedinou odbornou lekárkou, ktorá sa venuje problematike škuľavosti u detí a očným problémom, ktoré sa vyskytujú u piatich percent detskej populácie.

Brigita Piovarčiová vyrastala v dedinke Predajná na strednom Slovensku, kde sa narodila napríklad aj slovenská herečka Beta Poničanová. Po štúdiách a krátkej praxi v Banskej Bystrici prišla v polovici 60. rokov do Trnavy. Po druhej atestácii začas pôsobila ako zástupkyňa prednostu očného oddelenia Nemocnice s poliklinikou OÚNZ v Trnave. V roku 1974 po stáži v Prahe a Štramberku sa stala ordinárkou pre pedooftalmológiu v trnavskom spádovom území okresov Trnava, Hlohovec a Piešťany. Tupozrakosť, slabozrakosť a škuľavosť trápili celé generácie detí aj ich rodičov. Po zriadení ortopticko-pleoptickej poradne a cvičebne v Trnave sa intenzívnejšie darilo liečiť tisícky detí. V jednej z materských škôl Brigita Piovarčiová v 70. rokoch zriadila triedu na intenzívnu liečbu detí s očným hendikepom, ktorú sa podarilo udržať do roku 1990. Od roku 1995 je jedinou certifikovanou oftalmologičkou pre niekdajší veľký okres Trnava. Niekoľko rokov bola aj školiteľkou ortoptických sestier pri Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave a pravidelne prednášala aj na seminároch Slovenskej oftalmologickej spoločnosti. Brigita Piovarčiová je držiteľkou pamätnej medaily predsedu Trnavského samosprávneho kraja.

Brigita Piovarčiová dnes s malou pacientkou Ninkou ↓

* V akom rodinnom prostredí ste vyrastali a ako vás formovalo v ďalšom nazeraní na život? V prípade mnohých lekárov ide najmä o vzory, ktoré vidia v rodičoch.

- Som dievča z dediny. Väčšinou, keď som prichádzala zo školy, doma už nikto nebol a na stole bol lístok s nápisom: „Jedlo máš tam a tam, hrable sme ti zobrali na pole”. Mama pochádzala zo šiestich súrodencov, otec zo štyroch. Bola som najstaršia, dobre som sa učila, takže som nemala problém mať nejaké vyššie méty. Mamička mala vzťah k zdravotníctvu a všetkému, čo s ním súvisí. Angažovala sa v Červenom kríži. Keby mala možnosť, iste by bola zdravotníčkou.

* Takže, keď si vaša mama túto túžbu nesplnila, podporovala ju u svojej dcéry.

- Toto moje zameranie v rodine podporovali všetci – aj preto, že mi zomrela sestra ešte ako novorodená... Išla som do Banskej Bystrice na vtedajšiu jedenásťročnú strednú školu. A napokon na Lekársku fakultu do Bratislavy. Mala som 17 rokov a už som mala po maturite, nemala som ešte 23, keď som bola promovaná lekárka. Po skončení medicíny som nastúpila v Banskej Bystrici v nemocnici na interné oddelenie. Každý mladý lekár sa najlepšie orientuje v internej medicíne, pretože tak je zamerané štúdium. Tam som však mala problém. Nevedela som „umierať” s pacientmi. Ubíjalo ma to, nedokázala som sa profesionálne odosobniť. Odišla som pri prvej príležitosti. Na očnom oddelení v nemocnici v Banskej Bystrici bolo voľné miesto. Tak som tam nastúpila spolu s terajším profesorom Izákom. Tu sme dostali kvalitnú prípravu na oftalmologickú prax.

*Vaša cesta do Trnavy v roku 1965 a presťahovanie súviseli s pracovnými povinnosťami vášho manžela, ktorý bol poľnohospodárskym odborníkom.

- Môj manžel bol vedecký pracovník vo Výskumnom ústave kukurice. Vyšľachtil niekoľko odrôd kukurice. Ako šľachtiteľ bol uznávaný vo svete a citovaný v rôznych poľnohospodárskych publikáciách. Rok pôsobil v USA na Univerzite v Laffayete a rok v africkej Zambii. Šľachtením kukurice sa zaoberali len v Trnave, tak som ho nasledovala. Pre mňa to bol prestup z nemocnice krajského formátu do nemocnice formátu okresného. Chcela som pokračovať v odbore očného lekárstva a pripraviť sa na atestáciu. A to sa mi podarilo. Na očnom oddelení pracoval pán primár Štefan Nyulassi, ktorý ocenil moje pracovné nasadenie, veľmi rýchlo mi umožnil operovať a samostatne ambulovať. Robili sme operácie šedého a zeleného zákalu a občas aj škúlenia.

* Ako ste sa zžívali s týmto prostredím? Predsa len, Banská Bystrica je mesto v kotline obkolesenej lesom.

- Keď som prišla z Banskej Bystrice, z prostredia hôr na nížinu, bola to pre mňa veľká zmena. Hory mi chýbali a chýbajú doteraz. Trnava bola vtedy zanedbané mesto. Keď som sa prešla po Hlavnej ulici, bola som sklamaná. V hĺbke duše som ľutovala, že som sa rozhodla sem prísť. Teraz je Trnava nádherná a som šťastná, že som Trnavčanka. V prvých rokoch sme mali problém s bývaním, pretože vtedy sa ešte len začali stavať družstevné byty. My sme naň museli čakať takmer rok. Dovtedy sme bývali v podnájme u Novosedlíkovcov. Prijali nás do svojej obývačky. Pán Novosedlík bol svokrom trnavského futbalistu Stana Jarábka. Môj manžel bol hádzanárom a futbalovým fanúšikom, takže sa mali s pánom Jarábkom stále o čom rozprávať. Vtedy bol trnavský futbal svetový. Po roku sme sa nasťahovali do bytu na Prednádraží a neskôr do centra mesta. Postupne som si tu našla veľa priateľov, ktorí mi pomohli v Trnave zapustiť korene.

V 70. a 80. rokoch sa využívali rôzne metódy zisťovania porúch zraku u detí ↓

* Pri pohľade do histórie trnavskej nemocnice sa dozvedáme, že očné oddelenie v nemocnici sa vybudovalo v roku 1953 z ordinariátu, ktorý vznikol už v roku 1939 na chirurgickom oddelení. Prvou osobnosťou tohto oddelenia bol už spomínaný Štefan Nyulassi. V roku 1956 bolo oddelenie presťahované do bývalého oddelenia gynekológie a pôrodnice a oddelenie malo 30 lôžok, jednu operačnú sálu a jednu ambulanciu. Od roku 1970 bol prednostom oddelenia Ondrej Szák.

- Bolo v tej najstaršej budove, ktorá je v nemocnici. Na prízemí bolo krčné a na poschodí očné oddelenie. V tom období prišli na oddelenie dve lekárky, Elena Valentová z Liberca a ja. Bola ťažká povaha, ale výborná oftalmologička, dokonca lepšia ako všetci, čo tam dovtedy pracovali. Od nej som sa veľa naučila. V nočných službách som čítala ňou napísané očné nálezy ako beletriu. Vedela naozaj ukážkovo popísať pacientov nález. Jej lekárske správy ma naučili precíznosti, ktorá mi zostala doteraz.

* Aké najčastejšie problémy sa vtedy riešili, pokiaľ ide o očné ochorenia? V prípade iných disciplín sa to rokmi menilo v porovnaní s dnešným obdobím. Ako to bolo v prípade očných chorôb?

- Aj sa to hanbím povedať, ale to je neporovnateľné. Jednak, diagnostika bola niekedy systémom kto z koho. Keď niekto niečo videl na očnom pozadí, a iný lekár to tak nevidel, záležalo na tom, ako kto vedel presadiť svoj názor. Teraz si posadíte pacienta k prístroju, a ten vám dá hotový výsledok. Terajší lekári majú lepšie diagnostické možnosti aj vďaka technickému rozvoju. Prvé operácie šedého zákalu sme robili až vtedy, keď pacient oslepol a šošovku sme vyberali pinzetou. Rany sa nešili, preto boli oveľa častejšie pooperačné komplikácie. Vnútroočné šošovky sme ešte nepoznali. Miesto toho sa dávali okuliare, tzv. horčičáky, to znamená +10 až +13 dioptrií, čo bolo esteticky veľmi rušivé. Keď sme dostali inštrument na prisatie šošovky pri operácii, to už bol zázrak. Vtedy sme si mysleli, že nič lepšie nemôže azda ani prísť. Prešlo niekoľko rokov a už sme mali novú metódu, a to vyberanie šošovky pomocou kryosondy pri -70°C. Najväčším problémom bolo šitie. Nemali sme nite a tenké ihly. Skúšali sme dva malé stehy, ale prinášalo to problémy. Napokon sme v laboratóriách na Dobrej Vode našli pomoc, a to potkanov. Usmrtili sme ich éterom, odstrihovali sme im chvosty a z nich sme vyberali kolagénové vlákna, ktoré sme používali ako nite. Bolo to veľmi prácne, ale pomohlo nám to, kým sa nezačali dovážať atraumatické stehy.

* Kedy sa rozhodlo, že sa budete venovať detskej oftalmológii, teda pedooftalmológii?

- Keď som prišla z Banskej Bystrice do Trnavy, tunajšie oddelenie nebolo na takej úrovni, akú som poznala predtým. A práve vtedy sa začalo uvažovať aj v Trnave o liečbe škúliacich a tupozrakých detí. Keďže sa týmto deťom nevenovala v celom okrese takmer žiadna pozornosť, rozhodla som sa ísť touto cestou. Bolo treba urobiť depistáž, teda vyhľadanie takýchto detí. V prvom rade som zapojila všetkých pediatrov. Po určitej dobe som ich presvedčila, že škúlenie nie je len kozmetická chyba, ale je to vážne očné ochorenie a netreba ho podceňovať. Na rozdiel od zákalov, ktoré postihujú starých ľudí, je chorobou detí. A keď sa nelieči včas, dieťa odchádza do života s obmedzenými možnosťami výberu povolania a trvalým zdravotným hendikepom. V tomto neoranom poli som sa teda rozhodla urobiť brázdu.

* Prihlásili ste sa na školenie v pedooftalmológii v Prahe a Štramberku, a to rozhodlo definitívne. Ambulanciu pedooftalmológie ste mali v priestoroch dnešnej Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity.

- Na spomínanom školení v Štramberku bola renomovaná pedooftalmologička, primárka Marie Ctiborková. Veľmi ma pre túto prácu nadchla. Takže sme si vyhrnuli rukávy a išli od druhej polovice 70. rokov do veľkej vyhľadávacej akcie problematických detí. Oslovili sme detských lekárov, rodičov, materské školy a verejnosť osvetovými článkami. Navyše sme urobili veľkú letákovú akciu pre mamičky v pôrodnici. Tak sme upozorňovali, že si musia všímať očká dieťaťa, pretože detský lekár pri bežnej prehliadke nemusí problém včas odhaliť. Navštevovali nás deti od troch rokov a boli sme jediné pracovisko v širokom okolí. Začalo sa nám ich hlásiť v ambulancii toľko, že stáli v rade až na schodoch. Preto našu ambulanciu presťahovali do univerzitných priestorov. Odvtedy sa nám podarilo zachytiť a liečiť takmer všetky škúliace a tupozraké deti v rajóne. Pribudli však aj nedonosené deti, ktoré sledujeme od narodenia až do dvoch rokov. V súčasnosti zaťažuje detské očká miniaturizácia, práca s tabletmi a smartfónmi, čo spôsobuje nemalé očné problémy .

* Spomínali ste, že detí, ktoré škúlia alebo majú iné očné problémy, je v populácii okolo 4 až 6 percent. To znamená, že keď pracujete v pedooftalmológii už toľko rokov, mali ste niekoľko tisícok pacientov.

- Nie všetky deti sa dostanú do takejto ambulancie. Dispenzarizovaných máme asi šesťtisíc a intenzívne liečime asi tisícpäťsto detí. Máme veľmi dobrú spoluprácu s pediatrami a zabehnutý dobrý chod ambulancie. Každý náš pacient je objednaný na presný dátum, preto nemusia rodičia čakať pred poliklinikou od skorého rána na časenku. Dokonca, ak rodičia neprídu s dieťaťom na kontrolu, predvoláme ich. Problém však je, že nemám v Trnave svojho nástupcu a už by som rada odovzdala tento rozbehnutý vlak inému vodičovi. Situácia je o to vážnejšia, že nemám ani tip na lekára, ktorého by som si postupne vychovala. Sociálne výhody lekárov z nemocníc ich veľmi nemotivujú ísť cestou súkromnej lekárskej praxe. Aj to je jedna z príčin tejto situácie. Pritom práca s detskými pacientmi je krásna a perspektívna, niekedy aj humorná. Keďže máme istú profesionálnu autoritu, je naša spolupráca s dieťaťom ľahšia ako napríklad pre učiteľov v škole. Vždy používam množné číslo, ale v ambulancii som mala výborné odborníčky – ortoptistky – panie Pösingerovú, Kižnanskú a Ševčíkovú.

* Vo vašich stopách ide aj váš syn Radovan (nar. v r. 1975). Ako očný lekár má za sebou celý rad úspechov. Od roku 2011 pracuje na Očnej klinike NeoVizia v Bratislave ako primár operatér pre refrakčnú, kataraktovú a vitroretinálnu chirurgiu. V slovenskej očnej chirurgii mu patrí niekoľko prvenstiev ako sú prvé laserové operácie dioptrií a sivého zákalu s použitím rôznych druhov laserov, implantácie fakických šošoviek a široké používanie multifokálnych šošoviek.

- Môj syn je špeciálny prípad. Keď mal sedem rokov, zomrel mu otec. Mala som 43 rokov. V Trnave sme nemali príbuzných, a moja dcéra už študovala v Nitre a bývala tam v internáte. Syn teda chodieval so mnou do služieb v nemocnici. Tie som si brala v piatok, aby nemusel ráno vstávať do školy. Už ako desaťročný poznal všetky prístroje na očnom oddelení. Všetko v tejto oblasti ho zaujímalo. Má výbornú vizuálnu pamäť a umelecké nadanie, mal perspektívu ísť na architektúru. No rozhodol sa pre medicínu. A to aj napriek tomu, že som ho odhovárala. Nedal sa odradiť. Vyštudoval medicínu a momentálne pracuje s najmodernejšími prístrojmi na špičkovom pracovisku. Keď mu rozprávam o mojich začiatkoch a vtedajších možnostiach pri operáciách, len sa pousmeje.

* Ste lekárkou, ktorej prešla rukami významná časť populácie dnešných Trnavčanov. Bývate už dlhé roky v centre mesta, čiže prejsť sa po Trnave pre vás znamená neustále stretávať svojich pacientov. S humorom by sme mohli povedať, že vás spoznávajú aj vďaka tomu, že ste ich zbavili očných problémov.

- Už som spomínala, že som bola znechutená, keď som sem prišla v 60. rokoch. V tom čase sme radi pravidelne odchádzali z Trnavy na výlety a lyžovačky k nám na Horehronie. Dnes je to presne naopak. Mám tu veľa vďačných pacientov. A keďže škuľavosť je často dedične podmienená, do ambulancie mi chodí už tretia generácia pacientov. Cítim sa dobre aj s mojimi trnavskými priateľmi, veď som v Trnave s nimi už viac ako päťdesiat rokov. V Trnave som skrátka doma.

Martin Jurčo, foto autor a archív B.P.

 

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.7 (6x hodnotené)