Ak sledujeme jeho pracovné aktivity trošku detailnejšie, potvrdzuje charakteristiku znamenia, v ktorom sa narodil. Je nadaný mimoriadnou vôľou a energiou, dokáže robiť rovnako húževnato niekoľko vecí naraz. To je typické pre škorpióna. Redaktor, novinár, televízny moderátor Patrik Herman (nar. 13. novembra 1974 v Trnave) je s naším mestom dodnes spätý, napriek tomu, že už takmer dvadsať rokov žije, presnejšie povedané, musí žiť v Bratislave.
Ako televízny redaktor a moderátor je natoľko vyťažený, že sa v našom meste objavuje len sporadicky. To však nič nezmenilo na jeho vzťahu k Trnave. Má tu rodinu, priateľov a, samozrejme, spolužiakov a novinárov, s ktorými začínal. Patrik Herman stál pri najväčších úspechoch časopisu Blesk na trnavskom gymnáziu, neskôr ako moderátor pri rodiacom sa Rádiu T, ale i pri tvorbe Noviniek z radnice ako najmladší hovorca mesta na Slovensku. Koncom minulého roka oslávil dvadsiate výročie svojho vstupu do sveta televízneho spravodajstva a publicistiky v komerčnej televízii Markíza.
* Vyrastal si na okraji Trnavy, v celkom poslednom bytovom dome pri železnici. Aký bol život chlapca z Prednádražia?
- Ideálne miesto pre detstvo. Blízko bikrosovej trate, umelých kopcov a lesoparku do Kamenného mlyna. Nemal som pocit, že bývam na sídlisku. Umelé kopce boli to najúžasnejšie, čo tu stavbári mohli zabudnúť. Kde inde by sa deti zo sídliska na Trnavskej tabuli vedeli v zime vyblázniť, vysánkovať a naučiť lyžovať? Na cintoríne pravidelne vyhrávala smútočná hudba a na Dušičky bol vždy vysvietený ako Las Vegas. Trochu čudné, ale malo to svoje čaro. Podobne ako železnica, ktorá viedla asi tristo metrov od nášho domu. Všetky návštevy, ktoré u nás prespali, boli zúfalé. No mne hluk prechádzajúcich vlakov vôbec neprekážal. Paradoxne, dnes spím so zátkami v ušiach (smiech).
*V akej rodine si vyrastal a ako ťa formovalo rodinné prostredie?
- Pochádzam z učiteľskej rodiny. Mama, babka, dedko a aj ďalší príbuzní pôsobili ako učitelia a riaditelia na základných školách. Režim v učiteľskej rodine sa veľmi približuje k tomu vojenskému. Jedna mínus bola zlá známka a povinné boli komíniky v skrini. Dodnes to tak je! Moje návštevy nezaujíma obývačka, lezú mi do skríň v spálni a do šatníka a smejú sa na komínikoch! (smiech). Bol som vychovávaný veľmi prísne. Občas poza uši aj výchovná facka. Malo to asi svoj význam... (smiech)
Tak ako mama, babka, dedko – učitelia, aj ja som chodil do školy na bicykli. Na základnú, aj na strednú. V lete, aj v zime... Fotografia vznikla na rohu ulíc Hviezdoslavova – Jána Hollého v roku 1990.
*Medzi panelákmi na Prednádraží stojí nenápadná X. základná škola, ktorú si navštevoval. Spomínaš si ešte na tie roky?
- Mamina nechcela, aby som chodil do školy, na ktorej učí. Vraj by to nerobilo dobrotu. A tak ma prihlásila na „desinku“. Mala to dobre vymyslené. Kedysi tam totiž učila a vďaka bývalým kolegyniam mala o mojom správaní a výsledkoch dokonalý prehľad. Medzi učiteľkami fungoval sofistikovaný a okamžitý prenos informácií. Napriek tomu, že neboli mobily ani internet, kým som prišiel domov, vedela o všetkom (smiech). V tom čase sa akákoľvek mimoškolská a záujmová činnosť viazala k pionierskej organizácii. Dnes na to môžeme mať iný názor, ale mňa to vtedy, napríklad, naučilo samostatnosti. Už ako šiestak som sám cestoval po celom Československu. Bežne som vybavoval celú administratívu spojenú s organizovaním výletov či podujatí. Telefonáty, komunikáciu s celkom cudzími ľuďmi. Vtedy to nebolo také bežné ako dnes. Aj keď som nemal najšťastnejšie detstvo a ani našu rodinu neobišli smutné udalosti, vďaka mojim priateľom a známym som dostal veľmi veľa... Mimochodom, tak ako moja mama, babka a dedko, aj ja som chodil do školy na bicykli. Aj v zime... (smiech)
* Žiak s vynikajúcimi známkami bol predurčený na gymnázium. Kde sa vzala tá vášeň pre žurnalistiku?
- Chcel som byť lekárom, neskôr právnikom. Napokon, súhra náhod prevrátila moje predstavy úplne hore nohami. Každá škola má svoju pedagogickú legendu. Prísnu a vzbudzujúcu rešpekt. Keď sa objavila na chodbe, všetci utekali do tried a triasli sa pred každou hodinou. A takou bola na mojej škole profesorka Valéria Krahulcová. Pamätá si ju určite veľa Trnavčanov. Na našej škole učila aj so svojím manželom Milanom Krahulcom. Práve ona ma vycepovala v slovenčine a dala mi privoňať k novinárčine. Komické je, že všetko sa to začalo tým, že som jej neodovzdal načas slohovú prácu. Neuznala moje výhovorky, že som bol chorý a dala mi päťku. A len na okraj utrúsila poznámku: pre mňa za mňa si ju teraz pošli trebárs do novín. A ja som ju do tých novín poslal (smiech). A čuduj sa svete, v Trnavskom hlase ten sloh uverejnili na titulnej strane ako úvodník a ponúkli mi spoluprácu. Pani profesorka Krahulcová si to, samozrejme, všimla. Nedalo jej to, a tak ma pritiahla do školského časopisu Blesk. Úplne ma to pohltilo. Pedagogický dohľad nad časopisom neskôr prevzal jej manžel. A moja žurnalistická dráha začala naberať na obrátkach. Popri článkoch do okresných a krajských novín som od maturitného ročníka pôsobil ako regionálny spravodajca Slovenského rozhlasu pre Trnavu. Keď som prišiel na vysokú školu, stal som sa moderátorom vznikajúceho Rádia T (neskôr Rádio Forte).Stredná škola mi dala veľa moderátorských aj organizátorských príležitostí. Trnavčania si možno budú pamätať na Cestu rozprávkovým lesom, ktorú sme dlhé roky organizovali na Medzinárodný deň detí v Kamennom mlyne. Každoročne sme v športovej hale pripravovali Vianočnú šou, v ktorej súťažili družstvá všetkých trnavských základných škôl. Pre študentov stredných škôl to bolo podobné podujatie s názvom Dnes my a veľa, veľa ďalších. Škoda, že krásne časy a spomienky v niektorých prípadoch narušila hlúposť niektorých ľudí, ktorí nedorástli na svoje funkcie. „Vďaka“ nim som sa s mnohým, čo ma k Trnave ťahalo, musel nedobrovoľne rozlúčiť...
Cesta rozprávkovým lesom – Kamenný mlyn v roku 1992. Ako partia sme netvorili len časopis, ale aj organizovali mnohé akcie pre deti a študentov.
* S tvojimi gymnaziálnymi rokmi je spojená najslávnejšia éra stredoškolského časopisu Blesk. Po rozdelení dovtedy jediného štátneho gymnázia si sa v druhom ročníku ocitol už na „novom“ Gymnáziu na Hviezdoslavovej ulici. Spolu s tebou aj silná bleskáčska partia a začali ste vydávať Nový Blesk...
- Boli sme výborná partia: Juraj Anetta, Mário Nicolini, Ivan Kubányi, Jana Ružičková, Viera Kuracinová, Silvia Szabová a ďalší. Dopredu nás hnala silná konkurencia. Po rozdelení gymnázia totiž začali svoj časopis vydávať obe štátne gymnáziá a dokonca aj cirkevné. Triumvirát trnavských gymnaziálnych časopisov bol dlhé roky neprekonateľný. Učitelia nás podporovali. Profesor Krahulec držal ochrannú ruku aj nad našimi kritickými článkami. Časopis sme pritom tvorili v sparťanských podmienkach. Dnešné technológie pri tvorbe, úprave, zalamovaní a vydávaní časopisu sa s tými spred dvadsiatich piatich rokov nedajú ani porovnať. Horko-ťažko sa dali reprodukovať čiernobiele fotografie, obrázky sa kreslili tušom a texty na písacom stroji cez kopírovací papier na pauzák. Málokto si už pamätá, čo to bol vôbec pauzák. Mne to pripomínalo papier na pečenie. Preklepy sme opravovali tak, že chybné slovo sme z pauzáku vyrezali žiletkou, podložili kúskom čistého pauzáku, podlepili lepiacou páskou a text naťukali znova (smiech).
S mojimi prvými deťmi z Iskierky na jednej z mnohých akcii. Písal sa rok 2000.
* S vašou érou je spojený aj začiatok éry ulievacích kupónov.
- Aby sme zarobili peniaze na vydanie ďalšieho čísla, predávali sme časopis dokonca ako kolportéri pod Obchodným domom Jednota. A celkom hlučne (smiech). A potom prišiel úžasný nápad profesorky fyziky Marty Szálóovej – ulievací kupón. Mohol ospravedlniť študenta na jeden deň od skúšania. Na naše prekvapenie, zvyšok učiteľského zboru súhlasil. Veď, nevyskúšajú dnes, vyskúšajú zajtra. Bol to však ohromný marketingový ťah. Odrazu každý študent chcel mať svoj časopis a svoj kupón. Náklad časopisu sa zdvihol takmer štvornásobne. Náš kupón zaznamenal úspech aj na súťažiach a odvtedy, už takmer dvadsaťpäť rokov, je pravidelnou prílohou takmer všetkých študentských časopisov na Slovensku.
Február 2002. S mojou kamarátkou a neskôr novinárskou kolegyňou Dáliou Šaškovičovou na jednom z plesov mesta Trnava, ktoré sme moderovali.
* V 90. rokoch bolo métou mnohých novinársky aktívnych maturantov pokračovať na žurnalistike. No dostať sa na ňu bolo priam nemožné. Mnohí zistili, že rovnako dobrým novinárom môže byť aj ten, kto vyštuduje iný odbor, v ktorom bude doma.
- Prakticky od Nežnej revolúcie, ktorá ma zastihla v prvom ročníku gymnázia, ma zaujímali veci verejné. Myslel som si, že politika bude o slušných ľuďoch pre slušných ľudí. Preto som sa po strednej škole prihlásil na štúdium politológie na Trnavskej univerzite. Netrvalo dlho a prišiel som o všetky ilúzie. Po skončení bakalárskeho štúdia som zostal bez školy. Politické súboje spôsobili, že viacerým odborom Trnavskej univerzity zobrali akreditáciu (bolo to v časoch ministrovania Dušana Slobodníka, ktorý dal pokyn na zastavenie financovania univerzity, zablokoval jej účty a na rektorát prišiel vymeniť zámku – pozn. aut.).Pokračoval som v štúdiu na Univerzite Komenského, a keď sa páni politici konečne spamätali, vrátil som sa na svoju Alma Mater. Doštudoval som, ale pachuť zo sklamania z politiky zostala. Neskoršie pôsobenie v televízií tento pocit ešte umocnilo. Cítil som, že užitočnejší pre ľudí budem ako novinár. Pokračoval som ako redaktor v regionálnych médiách a moderátor v trnavskom rádiu. Neskôr som prijal ponuku vtedajšieho primátora Trnavy Imricha Borbélyho a stal som sa hovorcom mesta Trnava – údajne najmladším hovorcom samosprávy na Slovensku. A v roku 1996 som všetko zamenil za komerčnú televíziu. Na konkurz a bez môjho vedomia ma prihlásil a doslova uniesol môj vynikajúci kamarát a vtedajší kolega z mestského úradu Matúš Čechvala, dokonca ma na prvé reportáže vozil na svojom aute (smiech). Vtedajší primátor Štefan Bošnák mi dal podmienku – do Markízy ma pustí, ak moja prvá reportáž v Televíznych novinách bude o Trnave. Bola! O práve skončenom Dobro-festivale...
* Záhorská Bystrica je na druhom konci Bratislavy. Dochádzať denne z Trnavy bolo asi dosť komplikované...
- Bolo to šialené! O piatej ráno vstávať, domov som sa vracal až neskoro večer. Niekedy som sa nestihol ani vyzuť, zazvonil mi telefón a musel som sa vrátiť. Nezostávalo mi nič iné, ako sa presťahovať do Bratislavy. Sám v neznámom meste, pre nasadenie v práci som nepoznal susedov, nevedel som, na koho sa obrátiť, keď som potreboval niečo vybaviť, opraviť, vymaľovať alebo len ostrihať vlasy. Bratislavu som napokon spoznal hlavne vďaka každodenným reportážam a našim televíznym šoférom. Ale keď potrebujem kúpiť porcelánové prasiatko ako darček, kúpim ho jedine v Trnave (smiech)...
* Prešlo dvadsať rokov a si v jednom kolotoči. Našiel si si spôsob, ako nestratiť kontakt so svojím rodným mestom?
- Vždy, keď som v Trnave, pozerám sa a hľadám miesto, kde si kúpim byt. V Bratislave som tak trošku z donútenia. Neviem kedy, ale do Trnavy sa určite vrátim. Mám tu rodinu, priateľov a tisíc dôvodov, aby som sa sem vracal. Už dlhé obdobie sľubujem profesorke Krahulcovej, že prídem na návštevu. Dnes sa usmievam pri predstave, že profesorka, pred ktorou som mal neskutočný rešpekt, ma pozýva na môj obľúbený jablkový závin. Mám veľký deficit stretnutí s ľuďmi, ktorí bývajú v Trnave a ktorých mám rád...
* Tí, ktorí ťa poznajú, vedia, že si mal veľmi silný vzťah k otcovi. A smutné udalosti súvisiace s jeho chorobou ťa posunuli ďalej, ale trochu na inú koľaj. Začal si sa angažovať v rôznych preventívnych projektoch. S rovnako silnou Trnavčankou Janou Pifflovou-Špankovou pracuješ dodnes v združení Europacolon.
- Moji rodičia sa rozviedli, keď som mal šesť rokov. No s otcom som kontakt nestratil, aj keď mal svoju rodinu a presťahoval sa na Myjavu. Bol to síce vzťah na diaľku, ale trávil som s jeho rodinou prázdniny i Vianoce. Život prinesie mnohé nepríjemné prekvapenia, a tým bolo aj onkologické ochorenie môjho otca. Pátrali sme po tom, čo bolo príčinou, čo sme prehliadli. Otcova zdravotná dokumentácia pozostávala z jedného listu spred štyridsiatich rokov. Žiadna prevencia, pravidelné prehliadky. Keby sme vtedy tušili, že existuje nejaký jednoduchý test, ktorý dokáže odhaliť rakovinu hrubého čreva včas, mohol tatino ešte žiť. Informovanosť je aj dnes žalostne slabá. Počas jednej z posledných nočných debát v nemocnici mi ocino povedal: Ľudia ti veria, urob všetko preto, aby takéto peklo nezažívali iné rodiny. Pre mňa je to veľmi silné aj po toľkých rokoch. A aj keď sa hovorí, že čas lieči, u mňa to akosi neplatí...
* Práve v tom čase vzniklo združenie Europacolon venujúce sa prevencii a propagácii efektívnej liečby rakoviny hrubého čreva a konečníka. Je to zvláštna zhoda, že takýto projekt spojil práve dvoch Trnavčanov...
- Janka dlhé roky pripravuje zdravotnícke relácie pre verejnoprávnu televíziu. Je to veľká televízna profesionálka, odborníčka v zdravotníckej problematike, charizmatická žena a pre mňa už dlhé roky „veľká ségra“ (smiech). Aj ona cítila, že sa v zdravotníckej osvete musí niečo prelomiť. Nielen chorí nemali a nemajú informácie, ale ani zdraví ľudia. Pamätám si na našu prvú tlačovku. Bolo to bolestivé jatrenie rán a pochybnosti, či ľuďom dokážeme pomôcť. No potom prišla spätná väzba. Ľudia na ulici, ktorí ma zastavili a poďakovali sa, že sme im kampaňou o existencii testu na skryté krvácanie, ktoré dokáže rakovinu hrubého čreva a konečníka odhaliť včas, zachránili maminu či otca. Aj v Trnave sme boli niekoľkokrát s veľkým nafukovacím črevom, kde sa dá všetko názorne vysvetliť. V onkologických ústavoch v Bratislave a Košiciach sme otvorili poradne, v ktorých bývalí pacienti radia súčasným pacientom a ich príbuzným. Začalo nám pomáhať veľa ľudí a vtedy som zistil, koľko Trnavčanov chodí po svete...
* Ďalšou sférou tvojich aktivít je práca pre občianske združenie Iskierka. Vzniklo v roku 1998 v Trnave a združuje deti a mladých ľudí s viacnásobným postihnutím...
- Bol som ešte televízne ucho, keď ma oslovili, aby som sa stal ich krstným otcom. Vtedy bolo v združení šesť detí, dnes ich je päťdesiatšesť. Deti, ktoré mali vtedy šesť rokov, majú dnes dvadsaťštyri. Mám silný vzťah nielen s nimi, ale aj ich rodičmi. Mnohí sú mojimi rovesníkmi. Vzdali sa svojej kariéry, svojich snov, len aby sa čo najlepšie postarali o svoje deti. Keď človek vidí, čo všetko sú ochotní pre ne urobiť a obetovať, drží vás to pri zemi a pripomína, že treba žiť s pokorou. Keď chodíme na výlety, ako by som išiel na výlet s vlastnou rodinou. Zastávam názor, že známi ľudia, ktorí priťahujú pozornosť verejnosti, by ju nemali priťahovať len na seba, ale prostredníctvom seba na ľudí, ktorí si jej pozornosť zaslúžia a potrebujú. Chcem a snažím sa byť zodpovedným krstným tatkom...
Martin Jurčo, foto autor a archív P.H.