novinky z radnice

V našom seriáli sa tentoraz pristavíme na internom oddelení trnavskej nemocnice. Už samotný názov naznačuje, že sa venuje chorobám vnútorných orgánov. Interné oddelenie patrilo medzi prvé, ktoré boli založené už v roku 1924. V tom čase sa prednostom stal na tridsať rokov Alojz Pecháň. V roku 1955 bol menovaný prednostom Koloman Prónay, ktorý dlhé roky interné oddelenie formoval. Od interného oddelenia sa po druhej svetovej vojne postupne oddeľovali niektoré samostatné oddelenia ako oddelenie tuberkulózy a neurológie.

Postupne vznikali špecializované ambulancie oddelenia, a to reumatologická ambulancia (1958), endokrinologická a diabetologická (1960), gastroenterologická (1963), kardiologická (1963) a napokon aj ambulancia pre chronické infekty močových ciest (1972). Vznikali aj špecializované ambulancie funkčných vyšetrení. Mnohé z nich zavádzal do praxe dlhoročný primár tohto oddelenia Tibor Tibenský (nar. 17. apríla 1930 v Budmericiach), ktorý najmä od 60. rokov stál pri rozvoji interného oddelenia trnavskej nemocnice. Niektoré vtipné spomienky nedávno publikoval aj v prvom zväzku knihy Petra Vala Čierny humor v bielom plášti.

Tibor Tibenský nastúpil na interné oddelenie v roku 1956. Najprv bol zástupcom Kolomana Prónaya (od roku 1963). Po jeho smrti v roku 1980 ho menovali primárom interného oddelenia. Zaoberal sa najmä sonodiagnostikou vrátane diagnostickej biopsie orgánov. Tak pripravoval na atestáciu aj budúcich lekárov v odbore vnútorné lekárstvo. Dlhodobo sa venoval najmä chorobám pečene, a vytvoril aj niekoľko porovnávacích štúdií v rámci trnavského regiónu s porovnávacími štúdiami západných regiónov Slovenska. V roku 2010 dostal Medailu predsedu Trnavského samosprávneho kraja a v roku 2012 aj Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Trnavy za celoživotnú starostlivosť o pacientov a tvorivé rozvinutie Prónayovskej školy v internej medicíne. Dlhé roky aktívnej práce ho udržiavajú v kondícii do vysokého veku. Do konca roka 2012 ordinoval na trnavskej poliklinike Družba, a potom ešte vykonával jedenkrát do týždňa ambulanciu sonodiagnostiky brucha v rodných Budmericiach.

* Aké bolo vaše rodinné prostredie a čím bolo prepojené nielen s rodnými Budmericami, ale najmä s Trnavou?

- Najprv sme dva roky bývali v Bratislave. Keďže otec bol strojný zámočník, zakrátko sme sa presťahovali do Trnavy. V čase hospodárskej krízy našiel prácu ako robotník v Coburgových závodoch. Rodinné prostredie teda bolo veľmi skromné. V Trnave sme s bratom Jánom absolvovali aj stredoškolské štúdiá. Ja som sa dal na medicínu, on na štúdium histórie a vypracoval sa na jedného z najlepších historikov. Otec zomrel relatívne mladý, mal len 55 rokov. Staral sa teda o mňa môj brat Ján. V Trnave sme bývali aj na piatich miestach. Keď som sa brata pýtal, prečo to tak bolo, vždy v tejto téme odvádzal reč inam. Pochopil som až neskôr, že za všetko mohla hospodárska kríza. Keď sme nemali čím zaplatiť bývanie, zobrali sme sa a išli sme inam. V Trnave sme sa usadili aj preto, lebo brat už študoval na gymnáziu a sestra na obchodnej škole. A z Budmeríc šiel len jeden autobus ráno, a potom až v podvečer. Aj keď neskôr sa to vylepšilo. Ako študent som býval na Ružindolskej ulici, keď som sa v roku 1956 oženil, to už sme opäť bývali v Budmericiach, v roku 1963 som bol opäť Trnavčanom. Bývali sme s rodinou na sídlisku ČSM, neskôr SNP II. – Urán. A od roku 1981 opäť bývam v Budmericiach, aj keď som v podstate zostal Trnavčanom. A čím ma medicína ešte ako chlapca oslovila? Nemal som strach z chorôb, ale vždy ma prekvapovala variabilita chorobných stavov.

* Trnavská nemocnica bola asi najbližšie k vášmu rodisku, aj keď v tom čase bola spádová oblasť širšia ako je dnes územie niekdajšieho veľkého trnavského okresu.

- Nastúpil som v roku 1956. A mal som šťastie na dobrého učiteľa primára prof. Kolomana Prónaya. Tešil som sa, že si ma vybral ešte ako mladého lekára za svojho zástupcu. Asi si všimol, že mám osobitný vzťah k internej medicíne a pedagogické schopnosti, čo som prebral po jeho odchode na dôchodok. Koloman Prónay bol medicínskou perlou. Už len samotný rozhovor s ním bol komunikačným pôžitkom. Pôsobil ako zo starého Uhorska, bol verbálne nadaný a pri rozhovore využíval postoj, ruky i reč tela. Jednoducho, komunikácia s ním prinášala aj tomu druhému radosť. Interné oddelenie bolo jedným zo základných pilierov v nemocnici a na stáže k nám chodili v rámci atestácií aj iní lekári. V našom veľkom kolose, akým bolo interné oddelenie, bolo okolo sto pacientov, do dvadsať lekárov a okolo päťdesiat zdravotných sestier a technických pracovníkov. A to nepočítam lekárov, ktorí u nás absolvovali povinné stáže v rámci atestácií. Spočiatku bolo oddelenie jedno, neskôr sa rozšírilo na dve. Nachádzali sme sa v nemocničnom areáli hneď vľavo pri vstupe za riaditeľstvom. Na prízemí boli príjem a vyšetrovne a na troch podlažiach boli lôžkové oddelenia.

Rok 1956 a nástup na interné oddelenie OÚNZ Trnava. Pre jeho vtedajší tím zdravotných sestier to bolo aj vykročenie do profesionálneho života. →

* Ako sa postupne menili možnosti diagnostiky a liečby? Pri chirurgii si to vieme predstaviť, laici si však možno myslia, že na internom oddelení sa uprednostňuje konzervatívna liečba.

- Interna je základ medicíny. Aj preto každý lekár musel prejsť interným oddelením. To je všeobecná časť pre každého lekára, a z toho vychádza aj medicína ako celok. Od päťdesiatych rokov neprešlo toľko času, aby sme mohli nejako výraznejšie porovnávať, ako sa menili napríklad diagnózy. Rovnako boli najčastejšími ochoreniami infarkty srdca, ischemické choroby srdca, karcinómy vnútorných orgánov. V podstate boli ako dnes, no čo sa výrazne zmenilo, bola diagnostika. Tá neustále napredovala. Od päťdesiatych rokov sme mali v nemocnici EKG a fonokardiografiu. Patril som medzi tých, ktorí zavádzali na našom oddelení funkčné vyšetrenia. Bola to napríklad endoskopia, ktorá sa začala postupne budovať od začiatku 60. rokov. Najprv som vyšetroval tzv. rigídnym gastroskopom. Bola to taká dlhá kovová tyč – a vyzerala ako harpúna, s ktorou na Níle chytajú krokodíly. Ešte bolo treba aj do úst dávať kolík, aby sa nezatvorili. Našťastie, už vtedy existovala solídna príprava pacienta, umŕtvenie v oblasti hrdla, no napriek tomu to bolo nepríjemné vyšetrenie. Keď sme dostali tenšie, ohybnejšie a kvalitnejšie gastroskopy, to bolo neporovnateľne lepšie pre pacienta, aj pre lekára a diagnostický výsledok. A tak to pokračovalo aj v ďalších oblastiach: prišli gastrofibroskopy, podobne aj kolonofibroskop. Prístroje už fungovali na báze optických vlákien. Všetky tieto vyšetrenia mali potom už svoje ambulancie so špecializáciou lekárov nášho oddelenia. Pre mňa bolo dôležité naučiť sa s týmito novými prístrojmi pracovať, logicky najbližším pracoviskom bola bratislavská nemocnica, Lekárska fakulta UK, ale aj vtedajší Ústav výživy ľudu. Musím spomenúť, že naši lekári sa veľmi radi vzdelávali, aj sme boli aktívni v prednáškach a radi sme sa s našimi skúsenosťami podelili na rôznych lekárskych konferenciách. Spomínať lekárov, s ktorými som spolupracoval za tých 55 rokov, to by vydalo na dlhý zoznam. Podobne aj zdravotné sestry, keďže som dlhé roky učil aj na Strednej zdravotníckej škole odbor vnútorné lekárstvo.

* Kedy má interný lekár radosť z úspechu?

- Keďže som sa relatívne skoro stal primárom, zameriaval som sa na internú medicínu skôr všeobecne. Musel som ovládať prakticky všetko z tejto oblasti. Hovorí sa, že brilantné výkony robia chirurgovia pri špecializovaných operáciách. Klobúk dole pred chirurgmi. No rovnako dôležitý a brilantný výkon internistu je, ak mu práve zomrie pacient a on ho vie resuscitovať. Je to veľký strach o život pacienta, ale aj úžasný pocit, keď ho defibrilujete a on vám ožije. Je to teda rovnako dôležité. Chirurg pracuje tak, že otvorí napríklad brušnú dutinu. Internista musí viac predpokladať, robiť výkony intuitívne, pretože do človeka nevidí. V tomto je interné lekárstvo oveľa stresujúcejšie. Veľa závisí od intuície, postoja, napríklad pri takej punkcii orgánov alebo pri laparoskopických vyšetreniach. Tie sa u nás robili, ako sa hovorí, naslepo. Na internom oddelení boli medicínske špecializácie veľmi široké, pretože išlo o všetky vnútorné orgány. Práve punkciu orgánov sme robili už u nás a na patologickom oddelení v diagnostike pokračovali. Mali sme s týmto oddelením a prof. Tomíkom veľmi dobrú spoluprácu.

* Takto by sme mohli pokračovať vo vymenúvaní aktivít, ktoré prispeli k zlepšeniu starostlivosti o pacientov. Boli ste aj pri dobudovaní Jednotky intenzívnej starostlivosti, nielen pre Trnavčanov, ale aj pre celý niekdajší okres Trnava.

- V tom čase sa riešilo dobudovanie zdravotníckych zariadení v rámci okresu. My sme boli prepojení s poliklinickou časťou.V prípade spomínanej JIS-ky šlo najmä o dobudovanie koronárnej jednotky a špecializovaných pracovísk v rámci interného oddelenia, neskôr dvoch interných oddelení. Postupne sa zaviedla sonogianostika, nielen brucha, ale aj krčných štruktúr a štítnej žľazy. Jednotka intenzívnej starostlivosti sa postupne budovala od roku 1970, za prvé tri roky ňou prešlo okolo tisíc pacientov. Postupne sme sa zamerali na budovanie koronárnej jednotky. Dlhé roky nám v Trnave chýbalo hemodialyzačné pracovisko a mali sme veľké problémy s ochoreniami a úmrtnosťou pacientov na obličkovú nedostatočnosť. Dialýzu sme nemali, zaviedli sme preto náhradné riešenie – peritoneálnu dialýzu. Pri nej sa využíva pobrušnica – peritoneum ako membrána, cez ktorú sa čistí krv. Komplexnú jednotku hemodyalizačného pracoviska sme slávnostne uviedli do prevádzky až v roku 1993. Najväčším problémom bolo presvedčiť kompetentných, aby na tieto prístroje vyčlenili finančné prostriedky, keďže rovnako mali požiadavky aj z iných oddelení. Dnes sa na túto modernizáciu pozerám s radosťou a som rád, že sa najmä diagnostika zlepšuje v prospech pacienta. Dnešní mladí lekári síce majú špičkové zariadenia, no prístup k pacientovi, to je už na druhej koľaji. Mám pocit, že sa vytráca spolupatričnosť, záujem o problémy pacienta, láskavé slová ale aj kolegialita medzi lekármi. Naša generácia aj toto považovala za súčasť liečby.

Martin Jurčo, foto autor a archív T.T.

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)