novinky z radnice

Na hviezdneho Ladislava Kunu pri príležitosti jeho nedožitých sedemdesiatych narodenín spomíname netradične, osobnými príbehmi
Futbalový vlak bílích andelov, ako je dobre známe, päťkrát dojachal na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov až do majstrovskej stanice. Ostatný raz koncom jari 1973. Ladislav Kuna, nezabudnuteľný elegán s deviatkou na chrbte, patril vo všetkých piatich prípadoch do osadenstva. Posledný primát vo federálnej lige teda prináležal spartakovcom z mesta veží pred takmer štyridsiatimi štyrmi rokmi. Frustrovaná Trnava odvtedy márne čaká na ďalší titul, hoci iba slovenský.

Prelaďme však na inú tému. Pri príležitosti nedožitých sedemdesiatin slávneho rodáka z Hlohovca (*3. 4. 1947), účastníka majstrovstiev sveta 1974 v Mexiku, ponúka náš mesačník za priehrštie osobných spomienok autora. Pôvodne malo ísť o naše spoločné knižné dielo. Keď zákerná choroba 1. februára 2012 prestrihla niť Kunovho života, myšlienka o jeho autobiografii stratila na aktuálnosti. A tak, milý čitateľ, prijmi s odstupom času zopár oprášených epizód.

Debut na prvoligovom trávniku ako hrom. Doma proti belasým z Bratislavy. „Keď sme nastupovali v útrobách štadióna, už na chodbe ma ovalil hukot vypredaného štadióna. Roztriasli sa mi kolená,“ po rokoch pripomenul Kuna svoju výnimočnú premiéru vo veľkom futbale. „Toni-báči, ja tam nejdem,“ prosíkal sedemnásťročný mládenec. Skúsený tréner mal poruke pre svojich novicov osvedčený džbán odvahy. Tiež teraz z neho otcovsky nalial. „Čo sa bojíš, choď. A ukáž im to!“

Nezabudnuteľná päťčlenná formácia z majstrovskej federálnej éry futbalového Spartaka (zľava): Adam Farkaš, Valerián Švec, Ladislav Kuna, Jozef Adamec, Dušan Kabát.

Popravde, Anton Malatinský sa vo svojom objave videl. „Hral som v Trnave za žiakov Hlohovca. Ako neskôr vysvitlo, už vtedy si ma Toni-báči všimol. Bolo o ňom roky známe, že často navštevoval zápasy všetkých vekových kategórií. Nechýbal ani pri druhom vystúpení našej hlohovskej omladiny na trnavskom trávniku, tentoraz dorasteneckej. Podľa jeho neskorších slov, po tom stretnutí sa definitívne rozhodol o mojom príchode do Spartaka. Rodičia spočiatku neboli ponuke príliš naklonení. Vraj ešte je priskoro. Keď hostia nie a nie odísť, napokon privolili. A akú protihodnotu mi dali Trnavčania za podpis? Kúpili mi módny šuštiakový plášť. Presne taký, v akom prišiel k nám do Hlohovca na výzvedy tajomník oddielu Laco Schneider,“ odtajnil prestupové pytačky.

Po skončení základnej školy smerovali Kunove kroky do trnavskej strojníckej priemyslovky. Ukázalo sa, že išlo o správnu voľbu. Škola na Komenského mala vtedy visačku chýrnej športovej bašty. „Všestrannosť z hodín telocviku mi bola k prospechu aj v mužskom futbale,“ dodal Kuna.

„Červená karta? Tiež som ju dostal, hoci za podivných okolností,“ ozrejmil trnavský stredopoliar. Nevšedná príhoda stojí za prečítanie. Trnavčania hrali začiatkom jesene 1971 na svojom štadióne dôležitú odvetu prvého kola Európskeho pohára majstrov s Dinamom Bukurešť. Bezgólová partia v rumunskej metropole dávala postupovú šancu obom tímom, preto pred 22-tisícovou návštevou hneď od prvého hvizdu hustla atmosféra na trávniku. Po necelej polhodine sa to stalo. Rumunský búrlivák Alexandru Satmareanu neustále provokoval. A tak jednu utŕžil. Už-už bolo v povetrí na spadnutie, že zápas sa ani nedohrá. Na ihrisku totiž vzbĺkla riadna kucapaca. Západonemecký arbiter Werland vletel medzi rozkokošených rivalov a po krátkej chvíli rozhodcovského upratovania svojsky rozriešil hráčsku mastenicu. Spolu s rumunským vinníkom prekvapujúco vylúčil Laciho Kunu. Spoluhráči známeho futbalového džentlmena sväto-sväte tvrdili novinárom, vraj iba on sa do bitky nezapojil. „V kabíne si ma úsmevne doberali, že práve preto som išiel predčasne pod sprchy,“ dodal. Mimochodom, táto červená karta bola vôbec jediná v Kunovej bohatej hráčskej kariére.

Ladislav Kuna bol 19. septembra 2006 krstným otcom zrekonštruovaného futbalového štadióna Spartaka.

V septembri 2006 sa chýlilo v Trnave k otvoreniu vynoveného futbalového chrámu. Mal som na starosti scenár a moderovanie slávnostného popoludnia. Do Trnavy akurát zavítali na ligovú pasovačku Dubničania. Komu z chýrneho menoslovu päťhviezdičkovej éry Spartaka zveriť rolu oficiálneho tútora? Otázka pri písaní libreta bola predmetom dlhších úvah.

Voľba napokon padla na Ladislava Kunu. Práve v tom čase trénoval v Martine. „Laci, ide sa strihať páska na zrekonštruovanom futbalovom štadióne. Prídeš nám za krstného otca?“ „A prečo práve ja? Veď nablízku máš ďalších úspešných hráčov z našej voľakedajšej zostavy,“ opáčil bez okolkov. „To vieš, ten nevyhovuje tomu, tamten onomu.“ „A Laco Kuna vyhovuje každému?“ zasmial sa dobrácky. „Veru tak.“ „V tom prípade prídem. Bude mi veľkou cťou.“

Stalo sa podľa režijného zámeru. Hoci zo dva-tri razy sme si ešte s metropolou Turca pre istotu vymenili telefonáty. Predsa len, veľká vzdialenosť opatrnícky velila zaloviť v okolitom teritóriu pre prípad záskoku. „Nemajte obavy, manžel sa už teší,“ uistila nás v slúchadle pani Kunová. Prišiel načas. „Neveriaci Tomáš, tak som tu,“ kamarátsky ma tľapol na zvítanie. Úsmevnú epizódu sme s odstupom času neraz omieľali. A bavili sa na nej.

Po septembrovej slávnosti 2006 sa udiala prelomová vec. Ladislava Kunu oslovil majiteľ Spartaka. Poruke mal preňho prezidentskú pozíciu. „Zriedkavá ponuka mi vyrazila dych. Predsa len, stáť na čele slávneho veľkoklubu, to už chce poriadny kopec odvahy. Aj som zažartoval, či hlavný klubový mecenáš to najskôr so mnou neskúsi obsadením menej významnej funkcie. Takáto pocta sa však neodmieta, preto po krátkej úvahe som dal súhlasné stanovisko,“ odľahčene doplnilo voľakedajšie hráčske eso majstrovskej Trnavy. Ako je futbalovým priaznivcom známe, Kuna šéfoval spartakovskému predstavenstvu až pokým sa po ňom nezačala načahovať zubatá.

Popri jeho hráčskych povinnostiach bol občas priestor aj na drobné lapajstvá. Ako napríklad pri jednom z afrických zájazdov spartakovcov, keď trio Kuna, Kabát, Štibrányi sa preoblieklo za beduínov. Fotoaparáty cvakali odušu.

Inak, o Kunovi sme vedeli, že k pracovníkom masmédií volil ústretový prístup. Ako hráč, tréner alebo funkcionár. Dokázal oceniť neľahkú robotu športových redaktorov. Hovoril s nimi na akúkoľvek tému. Pravdaže, vyskytli sa aj občasné situácie z iného súdka. Počas môjho štvorročného pôsobenia na poste klubového hovorcu sme v prvom roku mali spoločnú kanceláriu. Raz zazvonil Kunov mobil. Ak išlo o vážnejší rozhovor, taktne som vyšiel z miestnosti. V spomínanom prípade však hneď po úvodných vetách mi rukou naznačil, aby som zostal. Vyšlo totiž najavo, že bulvár chce od neho vymámiť dajaké nové senzácie. „Žiadne pikantérie zo zákulisia nebudete odo mňa počuť. Ani teraz, ani nabudúce. Pýtate sa na dôvod? Minule ste mi vložili do úst vety, ktoré som vám nepovedal,“ bez okolkov dal na vedomie nekorektnému novinárovi.

V útrobách trnavského štadióna sa toho premlelo počas Kunovho prezidentovania neúrekom. Napríklad pred susedským derby odvekých rivalov, Spartaka a Slovana. Azda pri dvanástej operačnej porade v priebehu dvoch dní, zvolanej iným šéfom, sa opäť raz nekryštalizoval z konečného resumé žiaden posun a téma začínala naberať jalový odtieň. Vtedy sa už nedokázal zdržať trefnej pripomienky ani inokedy rozvážny a pokojný prezident klubu. „Rokujeme viac ako v NATO,“ zahlásil Laci Kuna s nadhľadom. Každý z jeho najbližšieho prostredia totiž o ňom vedel, že si nepotrpel na vzduchoprázdne rečičky.

Na trávniku sa zaradil do kategórie výnimočných športovcov. Napriek tomu mal rád jednoduchosť, priamočiarosť, skromnosť. Tak aj pred piatimi rokmi odišiel z tohto sveta. Ticho, nenápadne.

Jaroslav Lieskovský, foto: František Bako

 

 

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)