novinky z radnice

Samuel Timon – zakladateľ modernej uhorskej historiografie
O niekoľko dní, 7. apríla, uplynie 281 rokov od úmrtia významného slovenského historika a pedagóga Samuela Timona. Jezuita, ktorého štúdium, pedagogická i publikačná činnosť je úzko spätá s Trnavou, sa stal známym ako zberateľ prameňov k uhorským dejinám a zaujal aj svojimi názormi o autochtónnosti Slovákov na našom území. Ako prvý označil Cyrila a Metoda za vierozvestcov a obhajoval starobylosť a samostatnosť slovenského národa.

Samuel Timon (1675 – 1736) pochádzal zo šľachtickej rodiny z Trenčianskej Turnej a po gymnaziálnych štúdiách sa rozhodol vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Už ako osemnásťročný mladík začal prejavovať záujem o históriu a zhromažďovať zbierku prameňov k uhorským dejinám. Počas štúdia vo Viedni neušiel jeho zápal pre dejiny pozornosti vtedajšieho rektora Pázmanea Gabriela Hevenešiho (1656 – 1715), ktorý ho začlenil do svojho kruhu kritických rádových historikov. Z Viedne odišiel na jeden rok do Skalice, aby tam pôsobil ako učiteľ, následne tri roky študoval na Trnavskej univerzite filozofiu a v nasledujúcich rokoch vyučoval v Trnave a v Prešove. Po absolvovaní trnavskej teologickej fakulty tu zostal pôsobiť ako dekan fakulty jazykov. Okrem jazykov vrátane hebrejčiny vyučoval filozofiu, etiku, morálku, ba dokonca aj fyziku. Po odchode z Trnavskej univerzity pôsobil vo funkcii rektora v Kluži a v Košiciach, kde strávil posledné roky života ako predstavený jezuitského domu.

Timonov vedecký záujem sa sústreďoval okrem histórie na geografiu, topografiu, lingvistiku a biografiu. Je autorom prvého syntetizujúceho diela o uhorských dejinách, ale vydal aj prácu o topografii slávnejších uhorských miest a mestečiek (1702), v ktorej popísal 51 miest, z toho 23 na území dnešného Slovenska. Väčšina jeho publikovaných prác bola určená ako učebnice pre študentov. V mnohých dielach sa výrazne prejavilo jeho slovenské povedomie, napr. aj vo forme preferovania slovenských pomenovaní vodných tokov v práci Popis rieky Tisy a sčasti aj Váhu (1736). Medzi najvýznamnejšie položky v jeho bibliografii patria historiografické diela Obraz starého Uhorska (1733) a Obraz nového Uhorska (1734), v ktorých spracoval dejiny pred príchodom Maďarov a po ňom. V rukopise zanechal viacero historických prác, na ktoré nadviazali ďalší historici.

Timon, ktorý je predstaviteľom kritickej uhorskej historiografie, v historicko-oslavnom biografickom diele Panónske purpury, ktoré vyšlo v trnavskej akademickej tlačiarni v roku 1715, v chronologickom poradí uverejnil životopisy dvadsaťjeden uhorských kardinálov. Pri každom z nich udáva základné životopisné údaje, kariérne postupy v cirkevnej hierarchii a hodnotí ich politickú činnosť. Pri písaní diela vychádzal z prác stredovekých i novovekých autorov, a v súlade s kritickou historickou metódou aj z dostupných archívnych materiálov a zachovanej korešpondencie. Ako prvého Timon uvádza životopis Jána zo Strumy, najviac priestoru venoval zakladateľovi Trnavskej univerzity Petrovi Pázmaňovi a svoj prehľad zakončil životopisom Leopolda Koloniča. Dielo svojou štruktúrou a obsiahnutými informáciami zároveň spĺňalo didaktický účel. O obľúbenosti práce svedčí aj to, že vyšlo druhýkrát o tridsať rokov neskôr v Košiciach, anonymnými autormi doplnené o životopisy ďalších štyroch kardinálov.

Jedným z kardinálov zaradených do Timonovho výberu je aj František Forgáč (*1566) pochádzajúci z protestantskej grófskej rodiny v Gýmeši (dnes Jelenec). Po pobyte na poľskom kráľovskom dvore konvertoval na katolícku vieru a študoval v Ríme. Keď sa vrátil do vlasti, postupne pôsobil vo vysokých cirkevných funkciách. Ako nitriansky biskup založil v Šali základinu pre jezuitov a zaobstaral im knižnicu. Vďaka jeho intenzívnej činnosti na poli rekatolizácie a kladnému vzťahu k Spoločnosti Ježišovej sa stal kandidátom na miesto ostrihomského arcibiskupa so sídlom v Trnave, ktorým sa r. 1607 skutočne stal. Jeho postavenie ešte v tom istom roku potvrdil pápež vymenovaním za kardinála. V roku 1611 zvolal do Trnavy provinciálny snem, ktorého závery zaviazali kňazov dôslednejšie dbať na mravný život kňazov a reformy vo vnútri cirkvi. V duchu rekatolizačných snáh povolal v r. 1615 jezuitov do mesta a daroval im bývalý kláštor klarisiek. František Forgáč je pochovaný v trnavskej Bazilike sv. Mikuláša.

Samuel Timon venoval v medailóne kardinála Forgáča osobitnú pozornosť okolnostiam umiestnenia jezuitov do Trnavy. Jeho text je preto zaujímavým prameňom pre poznanie cirkevných pomerov začiatkom 17. storočia:

„Spoločnosť Ježišovu však nikdy nezanedbal. Po štyroch rokoch ako bol Rudolf odňatý svetu, vo všetkom si počínal u cisára Mateja tak, aby toto náboženstvo do predošlých sídel a majetkov bolo navrátené. Predsa prekážalo týmto snahám hlavne to, že ako nedávno vypukli Bočkajove vzbury, boli zákonom z roku 1608 ostražito chránené tak božské, ako aj ľudské práva nepriateľmi rozvracajúcimi náboženstvo, aby nemohli mať povolené kolégia otcov Spoločnosti žiadne sídla ani vlastníctvo majetkov. Aby takto veriaci zúfali, že budú zničené všetky cesty týmto umeniam, teda Jezuitom aj v ich návrat do Uhorska. Forgáč predsa medzi úskaliami mocnejší, skrze nepoškvrnenú lásku, ktorú preukazoval kresťanskému štátu, podmanil si aj srdce Mateja a dosiahol, aby otcov svojou kráľovskou a vladárskou mocou znovu usadil do predošlých majetkov. Jednako sa to nejavilo tak, že Šaľa bude prinavrátená otcom, pretože toto mesto bolo bezvýznamné, neopevnené hradbami ani ochranou múrov a tak vystavené nebezpečenstvám heretikov, ktorí neustále stroja nové úklady, a rovnako sa zdalo nekryté pred vpádmi Turkov, hlavne po obsadení Ostrihomu. Priam vzbudzovalo strach, aby Turci, zvyknutí tiahnuť hradmi v oddieloch, okrádať ľudí a lúpiť korisť, neviedli popredných a vznešených ľudí do nemilosrdného a príliš krutého otroctva. Preto sa pokladalo za vhodné sídlo pre kolégium a vzmáhajúcich sa prívržencov mesto Trnava, ktoré ani nie je tak významné počtom obyvateľov či leskom budov, ako ústami a hlasom všetkých katolíkov označované za znamenitejšie než ostatné skrz oddanosť k náboženstvu a zbožnosti. Pokiaľ ide o samotných drahých občanov, najviac však kardinálovi Forgáčovi záležalo na tom, aby spoločenstvo otcov mohlo užívať toto mesto podľa obyčaje, ktorej bol vášnivo oddaný. Tiež aby toto pole, ktoré treba zorať, prenechal obrábaniu a pracovitosti tých, ktorých videl tak šťastných pri práci aj pri úrode ovocia v celom kruhu kolégia s úplným pôžitkom duše. Preto nič iné neostávalo, len aby sa našiel nejaký vhodný priestor na zriadenie kolégia, v ktorom by ostala pevná a súdržná Spoločnosť, a aby nemohla byť trápená ani vírom nejakej vzbury, ani otriasaná neustálym útokom protivníkov. V meste bol kláštor s chrámom zasväteným Jánovi Krstiteľovi, ktorý kedysi vlastnili dominikáni. No potom, ako bola otrasená zbožnosť a ďalej rozmnožovaná háveď herézy, začal ubúdať počet rehoľníkov, že sotva bol jeden, či druhý, ktorý by mohol aj kláštor aj strechu udržať v dobrom stave a zároveň zastávať jeho obvyklý úrad. Potom ako boli mnohými zločinmi, s dovolením najvyššej rozhorčenej božskej vôle, vydané kráľovské mesto Buda a aj iné veľmi opevnené hrady pod jarmo Turkov, sväté panny významného budínskeho Zajačieho ostrova zo svojich sídel boli vysťahované do Kormenda, kde v akomsi kláštore mali útočište. Však zakrátko vyhnané strachom z nepriateľa a prinútené uchýliť sa do toho už akoby opusteného kláštora dominikánskej rodiny, pretože aj ony samy patrili do tohto rádu (vyhlasovali za rehoľu pána Augustína pod ochranou otcov dominikánov). Ale po niekoľkých rokoch bola tak spálená budova kláštora aj s celým chrámom, že pannám neostalo už nič ani len na zrekonštruovanie. Ba dokonca akoby naštrbením jadra začal upadať aj náboženský poriadok. Preto Forgáč, keď videl zrúcaniny budovy stále väčšmi vystavené nepriazňam neba a samotné mníšky sa tu zdržiavať bez veľkého úžitku, deklamoval u cisára Mateja, aby po presťahovaní panien do nejakého iného kláštora, v ktorom by mohli podľa svojho poriadku žiť a učiť, daroval zvyšky opusteného kláštora, ako tvrdili, už len základy, Spoločnosti. To zaručil vládca, keďže bola nadchnutá aj vôľa najvyššieho pontifika Paula V., plným súhlasom milostivo naklonenej priazne voči otcom.

Kardinál šťastný hlavne kvôli priaznivému priebehu udalostí, zaobstaral presídlenie panien do kláštora sv. Kláry v Bratislave. Vtedy prijal od cisára správu, aby čo najskôr odovzdal trnavský kláštor ľuďom Spoločnosti a rovnako, aby sa vyjadril v liste o výsledku. Len čo Forgáč prijal list, oznámil mestskej rade vôľu cisára Mateja a napomínal, aby prijala vhodne otcov a chránila ich záujmy, pokiaľ môže, použitím svojej moci. Obyvatelia sa veľmi ochotne ponúkli vykonať požiadavky aj rozkazy, na základe svojej náklonnosti voči katolíckemu stavu aj na základe viery a poslušnosti voči kráľovi. Keď sa to dopočul kardinál, povolal do Trnavy dvoch otcov, ktorí by sa podujali v plnom práve držby budúceho kolégia. Odhodlali sa to vykonávať páni Martin Káldy a František Szegy, z ktorých jeden Uhor a prvý menovaný z Trnavy. Dovtedy kardinál konal rozhodnutím a opatrením, aby sa Spoločnosť v najjasnejšom komitáte zišla v chráme kvôli akejsi pohane kacírov, pokiaľ by to bolo možné. A tak sú z rádu predstavených zvolení traja, Ján Telegdy, varadínsky biskup, Pavol Almaši, váčsky biskup a Ladislav Majtény, sriemsky biskup. K nim bol pričlenený z počtu šľachticov Ladislav Pethe, bratislavský prefekt kráľovskej komory a majster kráľovských vrátnikov. Dvaja zo senátorského stavu, Andrej Kučera a Gašpar Partinger sa stretli s mestským notárom obce, Matejom Syllom. Zúčastnili sa aj mnohí zo šľachticov, ktorých sa nedá ani spočítať. Len čo vošli do kláštora (doposiaľ bol utajovaný dôvod), kardinál začal čítať hlbokým hlasom dekrét cisára, ktorým položil pevný základ kláštora a ten daroval Spoločnosti. Potom sám rečnil a objasnil dostatočne dobromyseľnosť cisára voči otcom aj horlivosť dobrodenia a rovnako, že si želá aj náklonnosť voči nim od senátu. Vzápätí dal ustanovený dar od cisára do rúk Petrovi Kaldiovi, už predtým zvolenému otcovi. Bolo veľa tých, ktorí sa tešili z priaznivého vývinu udalostí, ale sotva sa dá povedať a uveriť, ako veľmi sám Forgáč. Cítil toľko potešenia, radosti, že označil onen slávnostný deň z celého života, ktorý mu svitol zo všetkých obdivovaných dní, pre ústa, tvár, ozdobu celého tela aj spôsobu života. Ani o inom nepremýšľal, len aby čo najskôr opravil ruiny chrámu a múry poškodené ohňom a lejakmi a tiež, aby postavil otcom dom súci na užívanie. Svoj úmysel by bol aj dokončil, keby to tak bola vôľa neba. Krátko potom, ako ho začalo trápiť zlé zdravie, na radu lekárov odišiel do kúpeľov, raz umiernenosťou tela, čo bolo najvhodnejšie na začínajúci zápal, raz rozpálený horúčavami kúpeľov, s nepriazňou nebies upadol do prudkej horúčky. Odtiaľ bol prevezený do mesta Svätý Kríž, kde muž zasluhujúci si najviac chvály kvôli hájeniu katolíckeho náboženstva a za vernosť voči kráľom bol hnaný silou choroby ku koncu. Muž, ktorý žil veľmi zbožne, posledný deň dožil 16. októbra. Po svojom odchode zanechal u všetkých veľký žiaľ a najväčšiu túžbu po ňom. Predsa istí nepriatelia sa domnievali, že jeho náhla smrť bola v dôsledku odstránenia mníšok. Tí, keby si boli prečítali list Pavla V. odovzdaný Františkovi ohľadom tejto záležitosti, museli by sa hnevať radšej na nich.“

Erika Juríková, Trnavská univerzita, Katedra klasických jazykov (spoluautorkami prekladu sú M. Majerčíková-Kajanová a N. Sipekiová)

Literatúra:

TIMON, Samuel: Purpura Pannonica sive vitae et res gestae S. R. E. cardinalium, qui aut ditionibus sacrae coronae Hungaricae nati, aut regibus sanguine conjucti, aut episcopatibus Hungaricis potiti fuerunt. Tyrnaviae 1715.

KAJANOVÁ, Michaela – JURÍKOVÁ, Erika – SIPEKIOVÁ, Nicol: Portrét Franiška Forgáča v diele historika Samuela Timona. In: Sambucus. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky. Trnava – Kraków 2013, s. 131 – 156.

MARSINA, Richard: Slovenský historik Samuel Timon (1675 – 1736). Trenčianska Turná 1995.

Súťažná otázka:

Životopisy koľkých kardinálov uverejnil Samuel Timon vo svojom diele Panónske purpury?

Správne odpovede zasielajte do 20. apríla 2017 na adresu: Katedra klasických jazykov, Trnavská univerzita, Filozofická fakulta, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava alebo emailom na klasjaz@truni.sk. Z účastníkov súťaže vyžrebujeme jedného, ktorý získa knižnú cenu.

 

 

 

Zatiaľ nehodnotené