novinky z radnice

Divadlo Jána Palárika uviedlo 8. apríla 2017 premiéru hry Ivana Vyrypajeva Letné osy, ktoré nás štípu ešte aj v novembri. Komorný príbeh režíroval Michael Vyskočáni, tri „hlavné“ postavy stvárnili Katarína Šafaříková, Jozef Bujdák, Martin Križan. Hru preložila Romana Štorková Maliti, dramaturgicky pripravila Lenka Garajová, scénu navrhol Ján Zavarský a kostýmy Zuzana Hudáková.

Súčasný ruský dramatik a filmový režisér Ivan Vyrypajev (Irkutsk, 1974) sa vo svojej tvorbe sústreďuje na hľadanie toho, čo je za slovami. Čo je pravda a čo sú sebaklamy. Ako na takomto pozadí slov, ktoré nehovoria to, čo by mali, vznikajú vzťahy, čo je možné povedať a čo môže / musí zostať nevypovedané. Povrchnosť slov vedie k povrchnosti prežívania, ktoré však skrýva znepokojivú túžbu po naplnení.

Hra Letné osy, ktoré nás štípu ešte aj v novembri je tiež presne z tohto súdka. Na javisku sa stretajú len tri postavy, hostitelia Sára (K. Šafaříková), Robert (J. Bujdák) a ich hosť Donald (M. Križan). Malé množstvo však vyžaduje veľké herecké majstrovstvo, nedá sa za nikoho schovať – trnavskí hereckí predstavitelia to však ani nepotrebujú, svojich úloh sa zmocnili priam majstrovsky. „Civilný konflikt“ lži a pravdy stvárnili verne a uveriteľne, hereckými etudami par excellence. Cez telefón sú však prítomné viaceré ďalšie postavy, hlavne Robertov brat Marcus. Otázka večera pretekajúceho emóciami a vínom je jasná: Kde bol Marcus minulý pondelok? Sára tvrdí, že u nej, ale Donald a jeho žena, že u nich. Pravda vlastne ani nie je dôležitá, dôležité je, že pátranie po nej odhaľuje ďalšie skryté (ne)pravdy, (ne)very...

Štvrtou a nemenej dôležitou postavou na javisku, ktorá dopovedáva nevypovedané, nastoľuje (ne)poriadok, hýbe hladinou (alkoholu i vody), sype piesok na obnažené duše / rany, je samotná scéna z dielne Jána Zavarského. Jej pútavá vizualita – konferenčný stolík doplnený hladinou vody a piesok namiesto koberca dopovedajú symbolikou mnohé repliky, ba ich priam ukotvujú a dávajú im viacvrstvový význam. Podobne aj kostýmy, ich ochrana i druhá tvár človeka pod parochňou.

Piatou, a svojím významom akoby kľúčovou postavou, ktorá do hry vstupuje takmer na samom konci, vo chvíli, keď situácia speje do bodu, v ktorom musí prísť k rozuzleniu, očiste alebo totálnej deštrukcii chabej konštrukcie vzťahov, aby na troskách mohlo vzniknúť niečo nové, je dážď. Čosi, čo nám preteká medzi prstami, neovplyvniteľné, mimo nás, univerzálny "vinník" a príčina našich zlyhaní. Ako dobre, že sme na to včas prišli...

Od čias uvedenia hry Edwarda Albeeho Kto sa bojí Virginie Woolfovej? do kín v roku 1966 s vynikajúcou Elizabeth Taylorovou v hlavnej úlohe, majú hry o manželských tajomstvách vystavané na dialógu s rodinnými priateľmi veľmi vysoko postavenú latku. Niekedy ju nie je ľahké prekročiť, ale autor hry Letné osy... sa o to pokúsil ešte jednou vrstvou vnútorných otázok: aké miesto má vo vzťahoch viera v Boha. Aké miesto má s Bohom i bez Boha človek vo vesmíre – nie tom veľkom, makrokozme, ale aj vnútornom mikrokozme každého z nás. Kde je hranica nášho ega a čo odrážajú naše (nielen rodinné) vzťahy. Akú veľkosť či úbohosť človeka mu dáva jeho osamotenosť vo vesmíre. Aj pre tieto zneistenia je hra Ivana Vyrypajeva divácky zaujímavým opusom, sondou do ľudských nálad a stretnutí.

Miroslava Kuracinová Valová, foto: René Miko

 

Zatiaľ nehodnotené