novinky z radnice

1. Mikuláš Oláh a Trnava (jezuiti, mestská škola)
Otec Mikuláša Oláha, člen vysokej valašskej šľachty, musel opustiť Valašsko a usadil sa v Sibiu (Cibium, Herrmannstadt, Nagy Szeben – Sedmohradsko). Tu sa narodil 10. januára 1493 syn Mikuláš. Roku 1505 sa rodina presťahovala do Szaszvárosa, kde sa Mikulášov otec stal kráľovským richtárom a v tom roku (asi do 1512) už Mikuláš študoval vo Veľkom Varadíne. Roku 1518 bol vysvätený za kňaza biskupom Szakmárym a keď sa tento stal ostrihomským arcibiskupom (1523), menoval nadaného a vzdelaného kňaza ostrihomským kanonikom.[1]

Prítomný cisár Ferdinand mu tu sľúbil, že ho vymenuje za biskupa, na čo Oláh čakal. Po moháčskej bitke sprevádzal kráľovnú Máriu z Budína do Bratislavy, potom do Altenburgu, na snem do Ausburgu – a potom do Belgicka, kde sa Mária stala regentkou. Tieto náročné roky (1531 – 1542) ako sekretára kráľovnej Márie boli pre Oláha utrpením, túžil po tichu, čítaní a písaní – a po biskupstve. Pomaly si našiel aj v Belgicku blízkych priateľov, učených humanistov, predovšetkým Erazma Rotterdamského (zachovala sa ich vzájomná bohatá korešpondencia, publikoval ju Ipolyi Arnold) a Petra Nanniusa, profesora „academiae triumlinguarum“ v Lovani, kartuziánskeho mnícha Levinusa Ammoniusa a historikov Ursina Veliusa a Pavla Joviusa, ktorí sa zaujímali aj o dejiny Uhorska – a mnohí ďalší záujemcovia o vedecké bádanie, ktorí našli v tomto sekretárovi kráľovnej nielen spriaznenú dušu, ale aj nezištného mecéna. Tu sa zrodili aj prvé literárne práce Oláha: Hungaria 1536, Attila 1537. Jeho belgickí priatelia ich čítali s veľkým záujmom a obdivom. Oláh bol však natoľko sebakritický, že ich nedovolil vydať tlačou. Nemal poruke dostupnú literatúru a poznal slabiny ľudskej pamäti.

Oláha však stále zaujímal osud Uhorska, rozdeleného a okupovaného Turkami, ktorí prepadávali mestá a dediny, vraždili starcov a brali do zajatia mužov, ženy, deti. Kráľovi Ferdinandovi i cisárovi Karolovi navrhoval riešenia, hoci vedel, že turecké susedstvo a z toho vyplývajúce utrpenie krajiny, cirkvi a kresťanov potrvá dlhšie.

A v tomto ponížení krajiny Turkami začínali sa do nej z Nemecka šíriť reformačné idey, ktoré ju navyše rozdelili ľudsky a nábožensky.

Roku 1542 pozval Ferdinand Oláha na svoj dvor, ten opustil Belgicko a vrátil sa natrvalo do vlasti. Viedol kráľovskú kanceláriu a ostrihomský arcibiskup Pavol Varday (1526 – 1449) prvý postrehol skryté talenty vysoko vzdelaného kancelára. Navrhol ho za biskupa sedmohradského alebo jágerského, Ferdinand ho roku 1543 menoval za biskupa záhrebského a zároveň za uhorského kancelára, 1. augusta 1548 bol menovaný za biskupa jágerského, 7. mája 1553 za ostrihomského arcibiskupa, prímasa. Splnil sa mu životný sen. Doba, v ktorej bol menovaný Mikuláš Oláh ostrihomským arcibiskupom, patrí však medzi najzložitejšie v uhorských dejinách i dejinách Trnavy.

Oláhovi nemožno uprieť ťah na bránu, túžil mať v rukách moc, ale túto moc chcel využiť na riešenie nahromadených problémov cirkvi. Neboli by sme spravodliví, keby sme mu to nepriznali. Oláh bol muž Boží, vzdelaný a rozhľadený, uvážlivý a tolerantný. Bol znalcom ľudskej duše, jej zlyhaní, ale aj schopností a nadšenia pre vec Božiu. Nariadenia pápeža a cirkevných vrchností mu boli sväté. S obrovskou vitalitou a energiou sa pustil do problémov. Kanonickými vizitáciami arcidiecézy[2] získal dokonalý prehľad o situácii vo farnostiach, synodami a stretnutiami so svojimi kňazmi tieto informácie konkretizoval. V jeho arcipastierskej duši sa črtalo riešenie: potreba vzdelaných a solídnych kňazov – čiže potreboval seminár, ten zas potreboval ich predchádzajúcu humanitnú formáciu, čiže elitnú mestskú školu – a niekoho, kto by mu v tom pomohol. Pozvaním jezuitov a založením ich kolégia v Trnave naznačil sám cestu. Oláh nepoznal prekážky.

Trnava – slobodné kráľovské mesto, obývané Slovákmi, Nemcami a po Moháči aj Maďarmi mala v prvej polovici 16. storočia tri kláštory: dominikánsky, františkánsky a klariský. V období nastupujúcej reformácie sa rozhodovalo o primárnom význame škôl. Evanjelici boli o prsia v predstihu, mali vzdelaných rektorov. Paradigmou ako riešiť situáciu sa stala mestská škola v Trnave.

Roku 1543 padol do rúk Turkov Ostrihom, sídlo arcibiskupa prímasa Uhorska – a do Trnavy sa prisťahovala Ostrihomská kapitula s arcibiskupom aj so svojou školou. Už o rok nato, čo sa stal Mikuláš Oláh arcibiskupom, načrtol spojenie mestskej a kapitulskej školy a jeho 41 bodov slávnych artikulov nasmerovalo ďalšiu perspektívu školy. Mal to byť typ školy medzi gymnáziom a univerzitou. Oláh plánoval ukončenie školy s titulom bakalára. V tom istom roku doplnil artikuly základinou školy s majetkami v Krásnej nad Hornádom a v Bíni. Zostával však základný problém: Kto bude na škole trvalo učiť? V októbri 1558 pozval arcibiskup na rozhovor jezuitského viedenského rektora de Vittoriu, ktorý práve navštívil Kláštor pod Znievom a Trnavu. De Vittoria po stretnutí s arcibiskupom mu predložil 17. marca 1559 požiadavky na založenie kolégia. Tie boli: budova pre kolégium, fundácia pre 13 osôb a vlastný kostol. Arcibiskupovi odporúčal, aby sám napísal generálovi Lainezovi do Ríma a žiadal dohodnutý počet osôb. List do Ríma napísal Mikuláš Oláh až 16. septembra 1559 (medzitým potreboval čas aspoň na čiastočné splnenie požiadaviek de Vittoriu) a informoval generála, že povedľa katedrály zriadil školu, ktorá má príjmy z fundácií v Krásnej nad Hornádom, chce ju zveriť jezuitom, žiada desať profesorov teológie, mali by však vedieť po slovensky, nemecky a maďarsky – v Trnave sa rozpráva týmito troma jazykmi.[3]

Generál Spoločnosti Ježišovej Lainez už 24. októbra 1559 poslal de Vittoriovi inštrukcie prostredníctvom provinciála Petra Kanízia, ktorý tiež súhlasil so zriadením kolégia v Trnave, chápe starostlivosť arcibiskupa, jeho snahu otvoriť školu a seminár v Trnave. Riešenie sa predĺžilo, zasahoval doň aj kráľ Ferdinand I. aj pápež Pius IV.

Prv než by šiesti jezuiti zriadili kolégium v Trnave, čakali vo Viedni, zúčastňovali sa na cirkevných synodách v Trnave: na prvej 23. apríla 1560 a o rok na druhej sa zúčastnil aj de Vittoria (Oláh vtedy navrhoval zriadiť kolégium aj v Banskej Bystrici) a mával duchovné príhovory k účastníkom, redigoval závery synody, ale predovšetkým kontaktoval osobne a z prvej ruky situáciu kléru v Uhorsku, to ho presvedčilo o nutnosti pomoci.

Ferdinand I. vydal 1. januára 1561 zakladaciu listinu kolégia v Trnave. So súhlasom Sv. stolice daroval trnavským jezuitom na večné časy Krasňanské opátstvo a Biňanské prepošstvo ako finančné zabezpečenie kolégia. 23. apríla 1561 prišiel do Trnavy prvý rektor kolégia páter Ján Seidel, ktorý práve získal v Ingolstadte doktorát teológie, a s ním Anton Ghuse. Ten hneď po príchode vyučoval na mestskej škole. V polovici augusta 1561 sa začalo so stavbou kolégia, Ferdinand I. ju zveril svojmu architektovi Pietrovi Ferraboscovi, ktorý práve v Trnave spevňoval hradby. Stavba na rohu terajšej ulice Jána Hollého a Mikuláša Schneidera Trnavského mala roku 1564 už dve poschodia, kaplnku, dve učebne, izby pre jezuitov, kuchyňu, jedáleň. Arcibiskup venoval na kúpu domu 500 zl a v testamente poručil kolégiu ďalších 2 000 zl. Pri slávnostnom otvorení kolégia pred Vianocami 1561 bola trojdňová dišputa z humanitných vied, filozofie a teológie v Kostole sv. Michala. Po Vianociach sa už v škole vyučovalo. Žiakov bolo vyše sto. Jezuitská komunita mala v Trnave 11 členov. Rektorom bol páter Ján Seidel, moravský Nemec, Tomáš Zdelarič, Chorvát, bol ministrom (ekonómom) a učil rétoriku a gréčtinu. Jediný komunikoval v Trnave so Slovákmi a Chorvátmi. Gerard Hero prednášal humanitnú literatúru. Teodorik Kanízus učil gramatiku. Ešte tu boli piati novici (predstavení plánovali v Trnave noviciát pre Uhorsko) a dvaja bratia: krajčír a kuchár. Spory s kapitulou komplikovali komunite život (žiaci sa nezúčastňovali na slávnostných bohoslužbách v dóme), a navyše Seidel urazil v kázni kanonika a mestského farára Mikuláša Telegdiho. Roku 1562 vypukol v Trnave mor, jezuiti školu zavreli a podľa pôvodnej praxe rádu venovali sa chorým. V tejto službe zomreli Teodorik Kanízius, Jakub Samolius a novic Štefan Eiseman. V októbri 1562 prišiel do Trnavy nový rektor Španiel Hurtado Perez.

Škola sa otvorila až vo februári 1563. Roku 1564 posilnil komunitu Ján Aschermann z Moravy a roku 1565 páter Ján Matejov z Krakovian[4], prvý známy jezuita Slovák. Keď arcibiskup Oláh otvoril r. 1566 v Trnave seminár podľa úprav Tridentského koncilu, poveril Matejova jeho vedením. 18. augusta 1566 sa stal novým rektorom kolégia Peter Hernát, ktorý predtým prednášal filozofiu a teológiu na univerzite v Dillingene. Vkladali sa do neho veľké nádeje.

Pôvodne bola škola umiestnená v budove fary a v mestskej škole popri dome. Potom sa vyučovalo v kolégiu a v dome nemeckého kazateľa. Škola (gymnázium) mala päť tried, tri nižšie gramatické a dve vyššie humanitné. Súčasne pôsobila v meste aj mestská škola s vyššími triedami. Obidve školy sa konečne spojili až po Veľkej noci 1567 a spojenú školu viedli potom jezuiti. Nie nadlho.

Chaotické politicko-spoločenské pomery, nedostatočná duchovná formácia, nevyriešené materiálne zabezpečenie kolégia (majetky v Bíni okupovali Turci, majetok v Krásnej nad Hornádom bol v neporiadku), 3. mája 1567 zhorela časť mesta a zhorelo aj jezuitské kolégium, 9. mája ochorel a zomrel rektor Peter Hernát – boli to všetko údery, ktoré kolégium neprežilo.

Presnejšiu predstavu o budove kolégia SJ v Trnave v rokoch 1561 – 1567 možno si urobiť rekonštrukciou z veduty Jozefa Jägra z rokov 1740 – 1742, ktorá zachytila stav ešte pred výstavbou Convictus nobilium (šľachtického konviktu, terajší Arcibiskupský úrad) v rokoch 1747 – 1754. →

Arcibiskup bol nešťastný, ale bezmocný. Generál rehole rozhodol, cisár Maximilián i arcibiskup súhlasili – a 15.septembra kolégium SJ v Trnave zrušili. Členovia sa rozišli do iných domov. Budovu prevzal do správy trnavský farár Mikuláš Telegdi. Čo sa ešte po požiari zachovalo, rozdali chudobným. Polovicu záhrady pridelili novému semináru.

Oláh zomrel v Trnave 14. januára 1568[5]. Pochovali ho v krypte Baziliky sv. Mikuláša.

Na hornej platni Oláhovho náhrobku je nápis:

SEPVLTVRA REVERENDISS(imi). AC ILLVSTRISS(imi). IN CHRISTO PATRIS ET/ DOMINI DOM(ini). NICOLAI OLAHI ARCIEP(isco)PI STRIGONIEN(sis). LOCIQ(ue)/ EIUSDE(m)PERPETT(ui). ET CO(mi)T(at)VS HONT(ensis) COM(itis). PRIMATIS HVNGAR(iae)/ LEGATI NATI SVMMI SECRETAR(ii).CANCEL(l)AR(ii), LOCVMTENENTIS/ ET CONSILIARII PER HVNGARIAM NECNO(n) COMPATRIS DIVORVM FERDINANDI ET MAXIMIL(l)IANI IMPERATOR(um) ROMAN(or)VM ET/ HVNGARIAE REGVM, MORTVR ANN(o).DO(mini). M.D.LXVIII/ DIE XVI. IANVAR(ii). VIXIT ANN(os). LXXVII DIES V. (Hrob dôstojného a osvieteného v Kristovi otca a pána, pána Mikuláša Oláha, ostrihomského arcibiskupa a župana Hontianskej stolice, uhorského prímasa, rodeného legáta a hlavného sekretára, kancelára, miestodržiteľa a radcu v Uhorsku, taktiež kmotra rímskych cisárov a uhorských kráľov Ferdinanda I. a Maximiliána II. Zomrel 16. januára v roku Pána 1568. Dožil sa 77 rokov a 5 dní).

A na dolnej platni náhrobku:

CONDITVR HOC MORIENS TVMVLO NICOLAVS OLAHVS/ QVI PRAESVL. VIVENS STRIGONIENSIS ERAT.[6] (V tomto hrobe uložené telo Mikuláša Oláha, ktorý bol za života ostrihomským arcibiskupom).

2. Oláhova fundácia seminára

Mikuláš Oláh vzal vážne uznesenie Tridentského koncilu, že každý biskup má v diecéze založiť seminár pre kňazov. Krátko po nástupe do arcibiskupského úradu už 1. januára 1554 na porade s magistrátom mesta a kapitulou prerokoval stanovy novej mestskej školy, čo je najlepším dôkazom ako Oláhovi záležalo na príprave mladých, ale aj veľmi zložitej situácie, keď mu trvalo vyše 12 rokov, kým dozrel čas fundácie na kňazský seminár 19. mája 1566 [7].

Fotografia fundácie seminára v Trnave Oláhom 19. 5. 1566. Archivum primatiale Strigonium, Fudnationalia nr.5. Za fotografiu ďakujem Dr. A, Hegedusovi. →

Vo svojej základine po tradičnej úvodnej intitulácii prešiel Oláh rovno k narácii – zdôvodneniu, ktorým boli pre neho úpravy Tridentského koncilu a nariadenia pápežov Pia IV. (1559 – 1562) a Pia V. (1566 – 1572) o zriadení kňazského seminára každým biskupom vo svojej diecéze. Ako materiálnu základňu seminára určil nedávno postavenú budovu (in domo iuxta aream domus parochialis, a nobis superioribus annis aedificata), povedľa fary pre desať klerikov, dvoch profesorov a jedného kuchára – a pomocnú silu, zároveň jej chod do budúcnosti zabezpečil finančne príspevkom 250 zlatých samým arcibiskupom, rovnakým príspevkom aj kapitulou, splatným dva razy do roka: v jarnom termíne na sv. Juraja a v jesennom na sv. Michala, čo schválil arcibiskupovi osobitným breve aj pápež Pius V. v Ríme, u sv. Petra 11. februára 1566. Šnúra Oláhom vymenovaných altaristík a testamentárnych možností získať menšie sumy na seminár dokazuje len Oláhovu starosť a dôkladnosť. Oláh predpokladal, že jezuiti budú profesormi, lektormi i správcami seminára, ale v prvom začínajúcom školskom roku nech sú tu lektormi Mikuláš Telegdi a Mikuláš Novák a zaväzuje ich, aby všetko riadili zbožne, spravodlivo a verne podľa koncilových úprav, (omnia pie, iuste acfideliter íuxta consilii determinationes). Oláh vyjadril najvnútornejšie želanie, aby tento seminár trval naveky (piamac sanctam institutionem perpetuo dura revolentes) a fundačnú listinu nechal spečatiť dvoma visiacimi pečaťami, arcibiskupa a kapituly. A ešte aj v datovacej formulke si Oláh vylial bolesť srdca a vložil do nej svoj veľký žiaľ: Dané v Trnave, v sídle našej arcibiskupskej stolice, pretože turecký tyran ju donútil presťahovať sem, 19. mája 1566. Dosvedčil to aj zástup cirkevných hodnostárov vypočítaných menovite v eschatokole.

Oláh zomieral s veľkou bolesťou v duši, že tak ťažko založené jezuitské kolégium po smrti jeho viacerých členov za cholery a požiari domu v Trnave skončilo. A nebesá ho ušetrili najväčšej životnej tragédie, že jeho milovaný seminár krátko po jeho smrti zhorel. Jeho nástupcovia sa však postarali o kontinuitu, o veľkolepú stavbu seminára sv. Štefana na rohu Seminárskej a Halenárskej, neskôr presťahovaného po presídlení Trnavskej univerzity do convictus nobilum a po zriadení Rímskokatolíckej teologickej fakulty v Bratislave (1936) presťahovaného na Kapitulskú ulicu v Bratislave, kde je dodnes.

3. Oláhov seminár - budova

Budova Oláhovho seminára čaká na komplexnú kunsthistorickú stavebnú analýzu. Ján Pőstényi v kontexte stavebného vývoja Trnavy načrtol aj vznik a význam budovy Oláhovho seminára. Jeho údaje sa potom preberajú a opakujú s chronologickými i vecnými odchýlkami, ktoré bude treba upratať: „Pri farskej budove je starý poschodový dom, deficientia, v ktorom od roku 1619 do prevratu (1918) bývali starí kňazi na odpočinku. Dnes je v tom dome kapitulská knižnica. Tento dom bol pôvodne stavaný pre kňazský seminár. Tridentský snem (r. 1552) nariadil biskupom stavať semináre pre bohoslovcov. Arcibiskup Mikuláš Oláh r. 1567 založil v tomto dome seminár. Zakladacia listina potvrdená bola 1. júla tohože roku kráľom Maximiliánom. Prví predstavení seminára boli kanonici: Mikuláš Telegdi a Mikuláš Novák. Profesormi boli jezuiti. V r. 1598/9 riaditeľom bol kanonik Pavel Rubera, bohoslovcov bolo 12 (medzi nimi Daniel a Gašpar zo Žiliny, Michal Pleško, Tomáš Vinodoli, Juraj Vašvári, Juraj Horošicka. Dom zhorel, ale roku 1590 bol reštaurovaný. Tento seminár mal názov seminár sv. Štefana a bol pre diecézu ostrihomskú, vmestilo sa v ňom len 12 bohoslovcov a preto bolo potrebné novú budovu stavať...“ Nad portálom je tento nápis: DOMVS SEMINARII VENERABILIS CAPLI STRIG RESAVRATA PER D MARCVM CHERODI DE FYLETHINZ P (praepositvm S (sancti) G (Georgii) DE VIRIDI CAMPO ID TEMPORIS SEMINARII PRAEFECTVM M. A.D.M. D. LXXXX. V preklade: Tento dom seminára ostrihomskej kapituly obnovil p. Marek Cherődi de Filetince, prepošt sv. Juraja de Viridicampo toho času prefekt seminára R.P. 1590 [8].

Vendelín Jankovič okrem základných historických údajov naznačil stroho aj stavebnú charakteristiku budovy: „Budovu seminára dal postaviť ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh roku 1566 po uznesení Tridentského koncilu. Po vyhorení bol seminár roku 1590 obnovený a rozšírený zásluhou kanonika J. Cherődiho, ako o tom hovorí nápisová doska nad vstupným portálom. Seminár je poschodová trojtraktová budova, na nárožiach má sgrafitá, okná majú pôvodné kamenné šambrány. V rokoch 1973 – 1977 Pamiatkostav budovu obnovil a dnes slúži expozícii slovenskej knižnej kultúry Západoslovenského múzea v Trnave“ [9].

V doteraz najrozsiahlejšej štúdii o stavebnom vývoji Trnavy Oláhov seminár sa len spomína: „Z významných stavebných realizácií treba spomenúť novostavbu bohosloveckého seminára (dnes známeho pod názvom Oláhov seminár)...“[10]

Západoslovenské múzeum v Trnave, terajší správca budovy Oháhovho seminára, uvádza na svojich internetových stránkach popri fotografiách budovy aj tento text: „Renesančnú budovu dal v roku 1561 postaviť ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh ako bohoslovecký seminár a kolégium. Ešte nedokončená stavba vyhorela pri požiari v roku 1566. V roku 1590 budovu opravili, ale ako seminár už neslúžila. V rokoch 1619 až 1919 bola útulkom pre starých kňazov. Neskôr sa v nej nachádzala kapitulská knižnica. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia bola zrekonštruovaná pre Západoslovenské múzeum, ktoré si v nej v roku 1979 zriadilo Múzeum knižnej kultúry. Nachádza sa v nej expozícia a výstavy zamerané na knižnú kultúru ako aj expozícia venovaná životu a tvorbe sochára Williama Schiffera“.


Mikuláš Oláh sa narodil roku 1493 v Cibiu (Nagy Szebén), 1518 bol vysvätený za kňaza, 1523 bol menovaný ostrihomským kanonikom. 1531 – 1542 sprevádzal kráľovnú Máriu, vdovu po kráľovi Ľudovítovi, (padol pri Moháči) do Belgicka, (kde sa stala regentkou). Tu sa Oláh spriatelil s tamojšími humanistami, predovšetkým s Erazmom Rotterdamským (z belgického obdobia sa zachovala bohatá korešpondencia). 1542 ho pozval kráľ Ferdinand na svoj dvor, 1543 ho menoval kráľovským kancelárom a záhrebským biskupom. 1553 sa Oláh stal ostrihomským arcibiskupom a prímasom Uhorska. Sídlil v Trnave, kam sa 1543 presťahoval arcibiskup i kapitula, pretože Ostrihom obsadili Turci.

Zúfalú politickú situáciu krajiny skomplikovali reformačné idey a pre Oláha sa črtal front na dve strany. S rozhľadenosťou a pokojom, dôslednosťou a rozvahou od svojho nástupu určil priority. Už 1554 dal do poriadku kapitulskú a mestskú školu, pozval jezuitov, ktorí vytvorili v Trnave prvé kolégium v Uhorsku. Založil fundáciu pre kňazský seminár (1566), postavil preň budovu povedľa fary. Zabezpečil jeho správu, financie i pedagógov. Oláh zomrel 1568 a pochovali ho v Bazilike sv. Mikuláša. Texty na jeho náhrobku.

Budova Oláhovho seminára krátko po jeho smrti vyhorela, po úprave začiatkom 17. storočia sa stala útulkom pre starých kňazov. Teraz je v nej múzeum knižnej kultúry. [11]


[1] BUCKO, Vojtech: Mikuláš Oláh a jeho doba 1493-1568. Bratislava: Vedecké ústavy mesta Bratislavy 1940, 228. Z tohto diela preberám biografické údaje. - IPOLYI, Arnold: Oláh Miklós Levelezése. Budapest 1875.

[2] BUCKO Vojtech: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do roku 1564. Bratislava 1939.

[3] ŠIMONČIČ Jozef: Prví jezuiti na Slovensku. In: Národný kalendár 2001. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 75-76.

[4] Ján Matejov, narodil sa v Krakovanoch r. 1538, do SJ vstúpil vo Viedni 4. apríla 1561, tam študoval filozofiu i teológiu. V rokoch 1565-67 bol v Trnave ministrom, spovedníkom, učil gramatiku. R. 1566 bol rektorom Oláhovho seminára. V r. 1567-71 vyučoval v Pultusku (Poľsko) a bol tam vicerektorom, 1571-73 v Braniewe učil gramatiku a bol spovedníkom. Zomrel v Krakove 1. novembra 1604. (Lukács L.: Catalogipersonarum...SI, I. zv., Romae 1978, 728).

[5] Trvalo takmer 50 rokov, kým páter Martin Káldy na jeseň roku 1615 prevzal kľúče od bývalého dominikánskeho kláštora sv. Jána a priľahlej gotickej katedrály, aby tam jezuiti v rokoch 1615 - 1773 rozvinuli grandióznu organizačnú a stavebnú činnosť v súvislosti s Trnavskou univerzitou a jej zariadeniami. To je však už druhé, najslávnejšie obdobie prítomnosti jezuitov v Trnave. Medzi prvým a druhým príchodom jezuitov do Trnavy boli to Kláštor pod Znievom, Šaľa, Makovické panstvo, Humenné, Bratislava, Košice, kde na Slovensku jezuiti pôsobili. Žiadna komunita nevstúpila tak výrazne do dejín mesta Trnavy ako Spoločnosť Ježišova (jezuiti). Trnavská univerzita so svojimi zariadeniami: katedrálou, internátmi na Hollého a Halenárskej ulici, tlačiarňou, knižnicou, archívom, lekárňou, observatóriom, záhradou Stella, botanickou záhradou, vilou a farmou v Bielom Kostole nemá v dejinách mesta paralelu. A to bola len materiálna báza. Pedagogickým, tlačovým a duchovno-morálnym pôsobením (univerzitná tlačiareň vydala vyše 5 000 titulov v rozličných jazykoch) znamenala nevyčísliteľný prínos do kultúry a duchovnej formácie nielen mesta, ale celého národa a štátu, resp. národov a štátov - v historickom kontexte.

[6] H. RADVÁNI - M. DOBŠOVIČ: Bazilika svätého Mikuláša v Trnave. Bratislava: Lúč 2011, 277, 279. Za získanie fotografie náhrobku Oláha ďakujem p. B. Vittekovi, keďže náhrobok práve opravujú a je zakrytý.

[7] Fotografia fundácie seminára v Trnave Oláhom 19. 5. 1566. Archivum primatiale Strigonium, Fudnationalia nr.5. Za fotografiu ďakujem Dr. A. Hegedusovi.

[8] PÔSTÉNYI, Ján : Z minulosti Trnavy do prevratu (1918). In: Trnava 1238-1938. Trnava 1238, 78.

[9] JANKOVIČ, Vendelín: Pamiatkové bohatstvo mesta. In: Dejiny Trnavy (Eds. J. Šimončič, J. Watzka).Bratislava: Obzor 1988, 315.

[10] ŽUFFOVÁ, Jaroslava -STANÍK, Ivan: Urbanistický a architektonický vývoj mesta. In: Dejiny Trnavy I. zv. I (Ed. J. Šimončič). Trnava: Bprint 2010, 414.

[11] Západoslovenské múzeum Trnava: Oláhov seminár, internetová informácia.

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)