novinky z radnice

František Wagner – za katedrou i v službách cisára. V radoch pedagógov historickej Trnavskej univerzity (1635 – 1777) pôsobilo okrem našincov aj mnoho zahraničných profesorov. Jedným z nich bol aj nemecký jezuita František Wagner, ktorý sa do dejín našej univerzity zapísal nielen ako vynikajúci učiteľ rétoriky, ale aj ako autor veľkého počtu prác najmä didaktického charakteru. Podobne ako u väčšiny jezuitských vzdelancov aj v jeho živote zohrávalo vzdelanie a vzdelávanie dôležitú úlohu. Svoj záujem o rôzne odbory a disciplíny pretavil do skutočne bohatej tvorby, veď jeho celoživotné dielo predstavuje takmer tri desiatky prác. Mimoriadne cenné sú pre náš región jeho jazykovedné práce, ktoré zachytávajú okrem dobovej latinčiny aj podoby národných jazykov v Uhorsku.

František Wagner (1675 – 1738) sa narodil v nemeckom mestečku Wangen. Roku 1690 ako pätnásťročný mladík vstúpil do jezuitskej rehole v dolnorakúskej Kremži (Krems an der Donau), kde po skončení štúdií a získaní doktorátu z filozofie začal svoju pedagogickú činnosť ako profesor rétoriky. Pravidlá rečníckeho umenia vyučoval aj na škole v Bratislave a v Trnave, pôsobil však aj na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Po zložení štyroch rehoľných sľubov bol povolaný do Viedne a stal sa dvorským dejepiscom. Vďaka jeho záujmu o biografistiku vznikol z Wagnerovho pera najskôr životopis cisára Leopolda I., neskôr životopis jeho nástupcu cisára Jozefa I., ako aj životopisy rôznych svätcov. František Wagner pôsobil zároveň ako riaditeľ viedenského kňazského seminára a bol duchovným v rehoľnom dome jezuitov vo Viedni, kde roku 1738 zomrel.

Vedecký a odborný záber tohto jezuitského vzdelanca bol natoľko široký, že biografické heslá ho evidujú ako historika, filológa, teológa i filozofa zároveň. V oblasti histórie sa okrem písania biografií zaoberal biblickými dejinami, ku ktorým vydal šesťzväzkový úvod, dejinami staroveku a z pomocných vied historických najmä chronológiou. V oblasti filológie ho zaujali predovšetkým slovníky a gramatiky. Sám bol autorom viacerých lexikografických a gramatických prác, z ktorých je najvýznamnejší slovník Universae phraseologiae Latinae corpus. Jeho prvé vydanie vyšlo v roku 1750 v čase, keď aj Matej Bel vydal podobný slovník známeho protestantského pedagóga Cellaria. Wagnerova práca je štvorjazyčným frazeologickým slovníkom, ktorý je pre nás zaujímavý hlavne tým, že latinské, nemecké a maďarské heslá sú v ňom doplnené slovenskými. V priebehu 18. storočia patril medzi obľúbené slovnikárske práce v školskej praxi, o čom svedčí jeho opakované vydávanie.

Práve medzi Wagnerovými jazykovednými dielami nájdeme okrem pôvodných učebníc pre stredné školy a univerzity i také publikácie, ktoré nie sú pôvodne Wagnerove, ale ide o úpravy rôznych latinských gramatických, štylistických či rétorických príručiek iných autorov. Takou je aj učebnica s názvom Kvetnatá skladba alebo o troch cnostiach latinského jazyka, o čistote, elegancii a bohatosti (Syntaxis ornata seu de tribus Latinae linguae virtutibus, puritate, elegantia, copia), ktorá v druhej polovici 18. storočia spoľahlivo slúžila žiakom jezuitských kolégií pri vyučovaní latinského jazyka, a to najmä latinskej skladby a elementárnej štylistiky. Táto príručka patrila medzi najpopulárnejšie nielen v našom regióne, ale s obľubou ju používali aj v iných uhorských mestách, kde jezuiti pôsobili; jej vydania nachádzame dokonca mimo Uhorska, napr. v Prahe či v Olomouci.

Učebnica Kvetnatá skladba sa používala v súvekých jezuitských školách, ktoré poskytovali všeobecný vzdelanostný základ orientovaný predovšetkým na osvojenie si latinského jazyka. Latinský jazyk bol totiž základom všetkého vzdelania a jeho dôkladné osvojenie bolo cieľom štúdia, ktoré prebiehalo podľa presne stanovených pravidiel v šesťtriednych gymnáziách. Bola to teda niekoľkoročná jazyková príprava z latinčiny od úplných základov až po výcvik v rétorickom umení, vďaka čomu žiaci získali možnosť študovať ďalej, alebo sa uplatniť v praxi. Syntaxou sa študenti zaoberali v najvyššej gramatickej triede, v rámci ktorej sa kládol dôraz na gramaticky i štylisticky bezchybné, uhladené a pestré vyjadrovanie sa. Uzavretím tohto ročníka sa zavŕšila gramatická etapa štúdia a po jej absolvovaní mohli žiaci pokračovať v štúdiu poetiky a rétoriky

Nahliadnime teraz do tejto Wagnerovej učebnice a stručne si ukážme, ako si predstaviť náuku o kvetnatej skladbe. Náuka kvetnatej skladby sa zakladá na akceptovaní istých požiadaviek a pravidiel, ktoré sú vyjadrené tromi jazykovými cnosťami – čistotou, eleganciou a bohatosťou jazyka. Tie už od najdávnejších dôb prináležia jazyku najlepších antických autorov, tzv. cicerónovskej latinčine, a predstavujú také hodnoty, ktorými by sa každý dobrý prejav, hovorený či písaný, mal vyznačovať.

V prológu, ktorý tvorí dôležitú súčasť každej didaktickej literatúry, sa autor obracia na svojho užívateľa s adresným objasnením toho, aké je poslanie knihy a aký osoh má prinášať: „tým je dôkladné – nie však úplné a dokonalé – osvojenie si latinského jazyka, ktoré si však vyžaduje mnohoročnú a neustálu prácu. Preto, ak niekto popri znalosti latinských pojmov a ich významov natoľko ovláda syntaktické pravidlá, že vie písať bez gramatických chýb, ešte zďaleka nedosiahol dokonalú znalosť latinčiny, ale iba jej začiatok. Navyše sa totiž treba usilovať, aby každý hovoril čisto, vkusne a rozmanito. A práve k tomu sú naporúdzi tri cnosti jazyka – čistota, elegancia a bohatosť –, o ktoré sa v latinčine treba o to viac snažiť, aby sme sa v takom pestovanom jazyku klasikov ako je latinčina nevyjadrovali barbarsky, neuhladene či úboho.“

V súlade s týmto zámerom sú vo Wagnerovej  učebnici vyslovené požiadavky, ktorými by sa pôvodca bezchybnej latinčiny mal riadiť. V prvom rade by sa mal snažiť vyhnúť barbarizmom v slovnej zásobe a gramatickým chybám v písomnom prejave: jasne sa vyjadrovať, t. j. slovami a štýlmi vlastnými pre ten-ktorý jazyk (čistota); hovoriť nielen všednými, ale aj citlivo a vkusne volenými slovami (elegancia) a napokon vedieť vyjadriť tú istú myšlienku rozmanito a pestro (bohatosť).

Na záver môžeme konštatovať, že náuka o jazykových cnostiach latinčiny je v učebnici Kvetnatá skladba podaná systematicky, vyčerpávajúco a dostatočne zrozumiteľne. Jej zvládnutie a schopnosť vhodne ju využívať v reči (hovorenej či písanej) boli nevyhnutným predpokladom pre štúdium poetiky a rétoriky, predovšetkým však základným krokom na ceste, ktorá viedla k jedinému cieľu – k dosiahnutiu charakteristického rázu latinčiny (color Latinus), ktorý pripomínal jazyk a štýl najlepších antických autorov, akými boli napríklad slávny rečník Cicero, básnici Vergilius či Horatius, alebo historik Livius. Sme presvedčení, že svojho času Wagnerova učebnica prinášala svojím užívateľom ozajstný praktický osoh a veľkú inšpiráciu, o to prekvapujúcejšie sa môže zdať, že dobre využiteľná je ešte aj v súčasnosti pri výučbe latinskej štylistiky. Vidíme v nej nielen vydarenú učebnicu, ale aj veľký význam ako v cennej starej tlači i ako v bohatom prameni pre bádanie v oblasti rôznych filologických disciplín.

Nicol Sipekiová, Trnavská univerzita, Katedra klasických jazykov

Literatúra:

WAGNER, Franciscus: Syntaxis ornata seu de tribus Latinae linguae virtutibus, puritate, elegantia, copia. Tyrnaviae 1773.

Kol. autorov: Slovenský biografický slovník(od roku 833 do roku 1990). Zv. VI., Martin: Matica slovenská, 1994, s. 332.

HAYEKOVÁ, Matilda: Dejiny slovenských slovníkov do roku 1945. Bratislava: Univerzita Komenského 1979, s. 50 – 51.

SIPEKIOVÁ, Nicol: Syntaxis ornata seu de tribus latinae linguae virtutibus, puritate, elegantia, copia. Príspevok k dejinám Kraków : Towarzystwo Słowaków w Polsce 2015.

Súťažná otázka: Ktoré tri jazykové cnosti sú podľa Františka Wagnera znakom bezchybnej a peknej latinskej reči? Správne odpovede zasielajte do 20. mája 2017 na adresu: Katedra klasických jazykov, Trnavská univerzita, Filozofická fakulta, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava alebo emailom na klasjaz@truni.sk. Z účastníkov súťaže vyžrebujeme jedného, ktorý získa knižnú cenu.

 

Zatiaľ nehodnotené