novinky z radnice

S odpoveďou „nemám čas“, prípadne „nestíham“ sa pravdepodobne stretol každý. Koľkokrát som si toto konštatovanie osvojil aj ja sám. Skúsenosť bezradnosti či nedostatku času je intenzívnejšie prítomná v dobe čoraz väčších možností a výberu. Neprinášajú totiž uspokojenie z dosiahnutého cieľa, ale oveľa rýchlejšie zväčšujú počet ďalších nevyužitých ponúk. Práve tie nás znepokojujú a nedoprajú uspokojenie z toho, čo sme dosiahli. Sme nespokojní s tovarom, čo sme len pred niekoľkými dňami kúpili, pretože už je v prostredí trhu nový a lepší. Nespokojní sme s ohodnotením našej práce, lebo vieme, že niektorí majú viac. Porovnávame sa s tými, čo sú na tom lepšie. Nespokojní sme, prirodzene, aj s politikmi a s vládami napriek tomu, že ich zvolila väčšina podľa platných stanovených pravidiel. Stále nás niekto presviedča o väčšom blahobyte, lepších možnostiach i o kvalitnejšom spravovaní štátu. Chceme vždy niečo iné než to, čo je. Problém však nie je v túžbe po lepšom, ale skôr v nedostatku úsudku, v nepoznaní miery a vlastných reálnych možností. Neprijali sme život ako kontinuitu zohľadňujúcu daný čas a priestor. Zodpovedajúcu stavu spoločnosti i sveta. Neprijali sme preto ani seba, ani druhých okolo nás. Psychológovia i lekári varujú, že neustály tlak na nové a lepšie, na permanentný výkon vytvára vnútorné pnutia vedúce k ochoreniam. Reakcie v podobe infarktov už aj u mladých ľudí, porúch pozornosti spojených s hyperaktivitou, neschopnosť sústrediť sa na jednu vec a dotiahnuť ju do konca, narastajú. Treba držať krok s inými. So spoločnosťou bez limít, hraníc a mier. V zhone smerom vpred postupne vytláčame iné názory. Vnášajú neistotu do našich predstáv, čím nás zdržiavajú. Vytvorili sme si vlastné sebapotvrdzovacie a prezentujúce skupiny, ktoré nepripustia omyl ani zlyhanie. V spoločnosti výkonu, úspechu na úkor iných a zväčšujúcej sa nespokojnosti stúpa nepozorovane napätie. S ním aj hľadanie nepriateľov. Tých, čo myslia inak. Nepodľahnúť tlaku, ísť stále vpred bez ohľadu na ostatných, nepodľahnúť nespokojnosti so všetkým okolo nás, predpokladá mať čas. Zastaviť sa. Uchopiť srdcom, vlastným myslením i dušou okamih. Okamih života, ktorý nám ešte plynie. Prijať jeho hranice. Vzniku i zániku. A hlavne, neponáhľať sa neustále. Blížiace sa leto ponúka dni zastavenia. Na lavičke, tráve či na prechádzke lesom. Všade tam sa dá vstúpiť do tichej harmónie spoločného bytia. Prajem všetkým, aby si našli na to čas. Čas, ktorý nám bol daný ani nie pre dosahovanie výkonov či hromadenie zisku, ale skôr pre zmysluplné napĺňanie života.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (77x hodnotené)