novinky z radnice

Starostlivosť o novorodenca v 18. storočí očami trnavského profesora Jána Jakuba Cepeca – Počas diskusií týkajúcich sa smerovania vysokoškolského vzdelávania na Slovensku aj v západnej Európe sa v poslednej dobe dostáva do popredia čoraz viac prepojenie teórie s praxou. V súčasnosti ide skôr o bližší kontakt medzi akademickými prostredím a podnikateľskou sférou. So snahou priblížiť teoretické vedomosti ku každodennej ľudskej činnosti sa však vo vysokoškolskom milieu stretávame už oveľa skôr. V roku 1769 vydala cisárovná Mária Terézia intimát o reforme Trnavskej univerzity, na základe ktorého bola v Trnave zriadená lekárska fakulta. Toto panovníčkino rozhodnutie spôsobila najmä nevyhnutná potreba vzdelávania nielen lekárov, ktorí boli v časoch veľkých národných epidémií mimoriadne potrební, ale aj chirurgov – ránhojičov, zdravotných sestier, lekárnikov, a školených pôrodných asistentiek.

V trnavskej univerzitnej kníhtlačiarni vyšlo niekoľko skutočne zaujímavých publikácií, ktorých autormi boli profesori pôsobiaci na lekárskej fakulte alebo jej absolventi. V súvislosti s pôrodníctvom bola v roku 1776 vydaná v Trnave inaugurálna lekársko-pôrodnícka dizertácia na tému starostlivosť o novorodenca (Dissertatio inauguralis medico-obstetrica de cura infantum recens natorum), ktorej autorom bol Ján Jakub Cepec. Azda aj vďaka tomu, že tento nádejný medik zomrel vo veku 35 rokov, nemáme o ňom v dostupnej literatúre mnoho informácií. Vieme, že sa narodil 16. novembra 1750 v Šoprone. Medicínu študoval najskôr na univerzite v Halle a v Lipsku, následne štúdium dokončil na základe schválenia žiadosti o povolenie skúšok na lekárskej fakulte v Trnave.

Cepecova dizertácia má 74 strán a je členená na 43 tematicky zameraných paragrafov. Prvá časť sa začína slovami: „Dieťa, dokiaľ spočíva uzavreté v maternici, žije spoločný život s matkou, pokiaľ žije ona, je živené, zohrievané, chránené; keď je ona v nebezpečenstve, i jemu hrozí nebezpečenstvo, ak zomrie, v krátkom čase zomiera aj ono samotné. Narodením však je nútené žiť život vlastný, na ktorý má vplyv toľko faktorov, že ono by sa nemohlo bez pomoci iných ľudí za istých okolností celkom určite ani narodiť, ani zostať nažive.“ V diele sa nachádza dovedna päť okruhov, ktorým sa autor venuje. V priebehu vysvetľovania sa odvoláva na viacerých autorov, ktorých korektne uvádza v poznámkach pod čiarou. Ide najmä o viacerých starovekých autorov, ako sú Lucretius, Plutarchos, M. Portius Cato či Claudius Galenos, autor diela o príčine ochorení. Z Cepecových súčasníkov sa opiera o autority, akými boli trnavský profesor chirurgie a pôrodníctva Jozef Plenck, Ján Rafael Steidel, autor publikácie o pôrodníctve, či známy rakúsky právnik, spisovateľ a dvorný radca Jozef von Sonnenfels, ktorý bol od roku 1763 univerzitným profesorom vo Viedni.

Zaujímavým momentom v Cepecovej dizertácii je miesto, kde autor vyjadruje svoje humanitné zmýšľanie a stavia ho priamo do protikladu k starovekému názoru, že slabý jedinec nie je hodný života, čo nachádzame v Lykurgovom zákone. Ten nariadil postarať sa len o tých, ktorí sa narodili s vyvinutými končatinami a sú životaschopní, slabých alebo spotvorených, teda akoby nehodných života, bolo treba odložiť na odľahlé miesto, aby tam zahynuli. Oproti tomu Cepec vystupuje s týmto tvrdením: „Ak k takejto starostlivosti nepovzbudzuje ani rodičovská láska, ani náboženstvo, ani zákon, patrí sa, aby pobádala tenučkým žalostným hláskom aspoň humanitas.“

Aj v dnešnej dobe platí, že ak pôrod prebehne bez ťažkostí, je všetko v úplnom poriadku. Ak sa však vyskytnú problémy, vtedy je potrebná ruka naslovovzatého lekára, ktorý vie, ako má v danej situácii postupovať. Z tohto pohľadu sa dá vnímať aj skutočnosť, že sa Cepec vo svojej dizertácii nevenuje ani tak bezproblémovým pôrodom, ale práve možným pôrodným komplikáciám. Rozdeľuje novorodencov do troch skupín, ktoré charakterizuje: vegetus – po pôrode samostatne dýcha; debilis – zriedka samostatne dýcha, zriedka plače, prejavujú sa však základné známky života; mortuus – neprejavujú sa žiadne známky života. Následne opisuje, ako je potrebné sa postarať o takto narodených novorodencov. Pozornosť sústredí na deti, ktoré je potrebné oživovať, zistiť príčinu poškodenia, príčinu zmien na detskom organizme, priebeh tehotenstva i pôrodu. V prislúchajúcich paragrafoch dopodrobna opisuje práve možné príčiny a to, ako mohli byť spôsobené a ako im predchádzať.

Druhou oblasťou záujmu autora je prestrihnutie pupočníkovej šnúry. Tu kladie dôraz najmä na hygienu a detailne popisuje podviazanie pupočníka u novorodenca. Prízvukuje pritom, že správne zvládnutie tejto časti pôrodu zabezpečí dobrý zdravotný stav novorodenca aj rodičky.

V ďalšej pomerne rozsiahlej časti sa autor dizertácie zmieňuje o očiste tela najskôr novorodenca, následne matky. Pripomína, že telíčko novonarodeného dieťaťa je pokryté mazom, ktorý chráni dieťa v maternici pred škodlivými vplyvmi. Odporúča poumývať dieťa v teplom kúpeli vo vode zmiešanej s trochou mlieka alebo saponátu. Tiež prízvukuje, aby bolo dieťa hneď, ako je to možné, priložené matke k prsníku, čo ho upokojí. Samotnému dojčeniu sa venuje osobitá kapitola. V predposlednej časti sústreďuje autor pozornosť na ochranu pred vonkajšími vplyvmi prostredia. Odporúča dieťa zavinovať a pri opise postupu zavinovania sa neubráni tvrdeniu, že spôsob ako zavinovať je ľahšie ukázať, ako popísať. Pre porovnanie poukazuje aj na spôsoby, akými sa novonarodené dieťa opatruje u barbarských národov, konkrétne spomína Brazíliu, Kanadu, Japonsko a Afriku.

Záverečné paragrafy venuje autor dojčeniu. Rozoberá v nich opäť viaceré otázky, ktoré sa s dojčením spájajú. V prvom rade prízvukuje, aby bolo dieťa priložené k matkinmu prsníku čo najskôr. Definuje špecifiká hygieny pri dojčení a presne charakterizuje výhody dojčenia pre zdravie novorodenca. Osobitú stať venuje problémom prvorodičiek. V prípade, že rodička nemá mlieko alebo ho má málo, odporúča na prvom mieste oslie mlieko, až za ním uvádza kravské.

Vo väčšine prípadov sa stretávame v dizertácii s neosobným odborným štýlom. Veľmi často sa však spomínajú tzv. obstetrices – pôrodné asistentky, ktoré sú podľa autora pri pôrodoch nevyhnutné. Mnohé rady sú mienené práve pre tieto asistentky. Nie je to nič výnimočné, keďže v 18. storočí prebiehali pôrody v domácom prostredí a k pôrodu sa bežne volala babica. Tá mala rodičke nielen pomôcť priviesť na svet dieťa, ale v prípade potreby ho i pokrstiť. Okrem toho mala byť poučená chirurgom, ako zasiahnuť pri nečakaných komplikáciách.

Okrem Cepecovej dizertácie bola v rámci lekárskej fakulty Trnavskej univerzity vydaná v rokoch jej pôsobenia už len jedna záverečná práca z oblasti pôrodníctva. Išlo o dizertáciu Andreja Wolffa z roku 1777 s názvom Roonhuysianove kliešte, ktorá rozoberala použitie špecifického nástroja pomenovaného po svojom vynálezcovi pri ťažkých pôrodoch. Faktom však zostáva, že Cepecova práca zostáva v našom prostredí tematicky osamotená. Autor v predhovore svojho diela vyslovuje vetu, vďaka ktorej sa môžeme celkom oprávnene domnievať, že sa chystal vydať podobne ladené dielo, niečo ako príručku pre pôrodné babice pod názvom Systém pôrodníctva z pohľadu lekárskeho, chirurgického a forenzného. To, či skutočne po obhajobe dizertácie takúto prácu publikoval, sa nám však zistiť nepodarilo.

Katarína Karabová, Trnavská univerzita, Katedra klasických jazykov

Použitá literatúra:

BOKESOVÁ – UHEROVÁ, Mária: Lekárska fakulta Trnavskej univerzity (1770 – 1777). Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1962.

BRTÁŇOVÁ, E. – FALISOVÁ, A.: Vznik lekárskej fakulty na Trnavskej univerzite a jej prínos pre zdravotníctvo na Slovensku. In: Trnavská univerzita vo svetle dejín. Kraków – Trnava: Ústav dejín Trnavskej univerzity – Towarzystwo Slowaków w Polsce, 2012, s. 106 – 126.

CZEPECZ, Ioannes Iacobus: Dissertatio inauguralis medico-obstetrica de cura infantum recens natorum. Tyrnaviae: Typis Tyrnaviensibus, 1776.

KOPECKÝ, Štefan: Lekárska fakulta 1769 – 1777. In Dejiny Trnavskej univerzity 1635 – 1777, 1992 – 2010. Eds. Jozef Šimončič, Alžbeta Hološová. Trnava: Trnavská univerzita, 2010, s. 129 – 153.

SZINNYEI, József: Magyar Írok Élete és Munkái I. Kőtet A-Bz. Budapest: Kiadja Hornyánszky Viktor Akad. Könyvkereskedése 1891.

Súťažná otázka: Z ktorých starovekých autorov Cepec pri písaní dizertácie na tému starostlivosti o novorodenca vychádzal?

Správne odpovede zasielajte do 20. júna 2017 na adresu: Katedra klasických jazykov, Trnavská univerzita, Filozofická fakulta, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava alebo e-mailom na klasjaz@truni.sk. Z účastníkov súťaže vyžrebujeme jedného, ktorý získa knižnú cenu.

Zatiaľ nehodnotené