novinky z radnice

Ján Krstiteľ Grossinger SJ – trnavský Plinius. Ak sa niekto pokúša napísať dielo, v ktorom by ponúkol kompletný opis prírody, musí zaiste počítať s tým, že realizácia takéhoto projektu môže veľmi ľahko presahovať možnosti jedného človeka, akokoľvek by už bol obdarený schopnosťami a prirodzeným nadaním. V neposlednom rade mu osud musí nadeliť aj dostatok času a treba podotknúť, že ani to nemusí stačiť, pokiaľ náš bádateľ nie je zároveň aj vynikajúcim organizátorom.

To si veľmi dobre uvedomoval už Plinius Starší, autor rozsiahlej encyklopédie Historia Naturalis, jedného z najrozsiahlejších diel, ktoré sa nám zo staroveku zachovali. Do svojho „Skúmania prírody“, ako možno názov diela preložiť, však Plinius nezahrnul len opis živej a neživej prírody, ale všetky rozmanité podoby okolitého sveta, v ktorom žil a intenzívne ho skúmal, ako i všetky hodnotné vedomosti, čo sa dozvedel z iných kníh. Jeho prirodzená zvedavosť a túžba poznávať sa mu nakoniec stali aj osudnými, keď ho v r. 79 zaviedli do príliš veľkej blízkosti sopky Vezuv, ktorej ničivá erupcia vtedy pochovala okrem iných miest aj Pompeje. Hoci Plinius Starší s najväčšou pravdepodobnosťou zahynul pri organizácii evakuácie obyvateľstva z postihnutých oblastí, prvotným impulzom priblížiť sa k činnej sopke, ako sa dozvedáme z bezprostredného opisu udalostí jeho synovca Plinia Mladšieho, bola túžba preskúmať tento ojedinelý a fascinujúci úkaz zblízka a vidieť ho na vlastné oči. Od neho sa tiež dozvedáme, že Plinius Starší študoval a pracoval prakticky nepretržite, ak práve sám nemohol čítať, ako napríklad, keď sa kúpal, nechal si čítať od svojho služobníctva, neustále si robil poznámky a údajne žiadna kniha podľa neho nebola taká zlá, aby sa z nej nedalo dozvedieť aspoň niečo dobré.

„Hlboko v človeku tkvie túžba poznávať, naše poznanie však zväzujú príliš tesné hranice, pretože stále nachádzame viac toho, čo nepoznáme, ako toho, čo vieme. Stvoriteľ vesmíru dal všetkému svoju váhu, počet, či mieru, ktorá však nám zostáva neznáma. Ako je konečný počet hviezd, rovnako je konečný aj počet zrniek piesku na pobreží alebo kobyliek v roji – kto ich však spočíta? Hipparchos zaznamenal a odovzdal nasledujúcim vekom 1 026 stálic a Hevelius priviedol tento počet k 1 888, Halley na juhu rozlíšil ďalších 335. Mliečna dráha sa vyzbrojenému oku javí posiata bezpočtom hviezdičiek a cez ďalekohľad možno v jedinej hviezde Orionu uvidieť viac hviezd, než voľným okom na celej oblohe.  Počet hviezd preto vždy bude neistý.“

Takouto úvahou začína svoje dielo jezuita Ján Krstiteľ Grossinger, ktorého úžasná diverzita okolitého sveta a túžba vedieť a poznávať stále viac viedla k pokusu o spísanie kompletného opisu prírodných pomerov Uhorska o viac než 1 700 rokov neskôr. Názory na to, čo má súhrnné prírodovedné pojednanie zahŕňať, sa pravda od čias Plinia Staršieho zmenili, preto sa Grossinger celkom prirodzene v úvode k svojej práci zamýšľa nad tým, čo to vlastne príroda je a čo sa pod týmto pojmom (grécky fyzis, latinsky natura) chápe. Konštatuje, že hoci Aristoteles alebo Plinius chápali význam tohto pojmu rôzne, medzi prírodovedcami, lekármi, filológmi a vo všeobecnosti vzdelancami panuje zhoda v tom, že ríša prírody sa delí na tri časti a zahŕňa v sebe to, čo žije a hýbe sa, potom to, čo rastie, a napokon to, čo vo svojom lone ukrýva matka zem. Prírodoveda teda v jeho časoch rozdeľuje prírodu do troch ríš, živočíšnej, rastlinnej a nerastnej (regnum animale, vegetabile et minerale), pričom ríša živočíchov je zvyšným dvom nadradená.

V duchu tohto rozdelenia koncipoval Grossinger aj svoje veľkolepé dielo, ktoré sa považuje za prvú syntetickú prácu o prírodných pomeroch u nás. Dielo sa nazýva Universa historia physica regni Hungariae secundum tria regna naturae digesta, čiže Úplné skúmanie prírody Uhorského kráľovstva alebo tri samostatné ríše prírody. V rozpätí rokov 1793 – 1797 sa autorovi podarilo vydať päť zväzkov, v ktorých však stihol spracovať len celú živočíšnu ríšu a prvú časť ríše rastlinnej. Prvý zväzok sa venuje štvornožcom, resp. zoológii (zoologia sive historia quadrupedum), druhý ornitológii, tretí ichtyológii, ktorá okrem rýb zahŕňa aj obojživelníky a plazy. Štvrtý zväzok uzatvára živočíšnu ríšu výkladom o hmyze a piaty, posledný zväzok, ktorý sa Grossingerovi podarilo vydať tlačou, prináša prvú časť výkladu o ríši rastlinnej, dendrológiu, čiže náuku o drevinách, ktorá zahŕňa stromy a kry.

Autori Slovenského biografického slovníka uvádzajú, že celé dielo malo 9 zväzkov, pričom zvyšné 4, ktoré obsahovali výklad o faune a aj celé regnum minerale, čiže nerastnú ríšu, sa zachovali len v rukopisoch. Podľa nich tiež „toto rozsiahle dielo encyklopedického charakteru z odborného hľadiska nedosahovalo ani priemernú dobovú úroveň, zostalo pri opise jednotlivých živočíchov, rastlín a minerálov bez ich začlenenia do systému, bez skúmania ich vývoja a kauzality.“ Skutočnosť, že neuvádzajú správne ani meno autora (podľa nich Ján Kristián Grossinger), umožňuje ich hodnotenie Grossingerovej práce brať s rezervou. Niekoľko životopisných údajov, ktoré uvádzame v nasledujúcich odsekoch, jasne svedčí o nesmierne pracovitom, zvedavom a neúnavnom bádateľskom duchovi, ktorý okrem toho, že zhromaždil, preštudoval a spracoval prakticky všetku vtedy dostupnú odbornú literatúru, vždy robil vo všetkých miestach, kde pôsobil alebo sa zdržoval, aj svoj vlastný terénny výskum.

Ján Baptista Grossinger sa narodil 27. septembra 1728 v Komárne. V roku 1744 vstúpil v Trenčíne do jezuitského rádu. Študoval na gymnáziu v Komárne, v r. 1748 prednášal na škole v Užhorode, potom vyštudoval filozofiu v Štajerskom Hradci (Graz), kde získal r. 1752 doktorát. Pokračoval štúdiom teológie v Trnave (1755 – 1758). V r. 1762 sa stal rektorom trnavského seminára a profesorom jazykov, potom pôsobil v Trenčíne, v rokoch 1768 – 69 bol prefektom jezuitského kolégia v Košiciach, kde vyučoval teológiu. Zriadil na nej aj menšie prírodovedné múzeum.

Ako prírodovedec sa veľmi zaujímal o prírodné pomery vtedajšieho Uhorska, ale i všetkých oblastí, kde počas svojho života pôsobil. Zoologický i entomologický prieskum robil v okolí Trnavy, Trenčína, Banskej Bystrice, Košíc i Užhorodu, neskôr i na Morave a v Čechách. V neskorších rokoch pokračoval v prieskume hlavne v okolí Komárna, kde pôsobil od roku 1780 ako vojenský kaplán v komárňanskej starej pevnosti. Napísal tiež dielo Dissertatio de terrae motibus regni Hungariae excerpta ex universa historia physica regni huius, čiže Rozprava o pohyboch zeme v Uhorskom kráľovstve, ktorá je výťahom z celkového prírodovedného výskumu tohto kráľovstva, v ktorom sa zachovala najstaršia správa o zemetrasení na Slovensku. Okrem prírodovedných diel napísal viacero chválorečí a príležitostných prejavov (viacero epicédií), venoval sa tiež histórii Komárna a skladal verše. Zomrel 2. januára 1803 v Komárne.

Grossingerova Prírodoveda Uhorského kráľovstva zaiste nie je takým čítaním, aké by azda dnešný čitateľ od prírodovednej rozpravy očakával. Úctyhodný zoznam autorov, ktorí sa zaoberali prírodnými pomermi ako vo svete, tak špeciálne v Uhorsku, nedovoľuje však nikomu pochybovať o tom, že Grossinger okrem vlastného výskumu vychádzal z aktuálneho stavu bádania a poznanie prelomových diel jeho doby, akým je napr. Linného Systema naturae, je preňho samozrejmosťou. V zozname, samozrejme, nechýbajú mená profesorov, ktorých pôsobenie a dielo sa spájajú s historickou Trnavskou univerzitou – Horváth, Katona, Kazy, Korabinsky, Molnár, Pray, Timon, či Turóczi, ale aj iných, ktorí k poznaniu uhorských prírodných pomerov prispeli veľkou mierou, ako napr. Mikuláš Oláh, Ján Sambucus alebo, samozrejme, Matej Bel. 

Nie je to však len nezáživný výpočet faktov a slovo historia sa v názve diela neobjavuje náhodne, ale poukazuje na to, že dielo je výsledkom dlhoročnej tradície a bádania v danom odbore. Tak napríklad v zväzku venovanom ichtyológii nájdeme okrem rýb, obojživelníkov a plazov aj samostatnú stať, v ktorej sa zhŕňa Historia Draconum. Dejiny a výskum drakov z dnešného pohľadu akiste v odbornom prírodovednom opise nemajú čo hľadať, pre Grossingera sú však draky natoľko všadeprítomné (svedčí o tom už len prítomnosť slova drak v jazykoch všetkých národov Uhorského kráľovstva), že ich jednoducho zo svojej odbornej rozpravy nemôže vylúčiť, hoci v úvode tejto kapitoly cíti potrebu prítomnosť takejto časti vo svojom diele ospravedlniť a dostatočne zdôvodniť. Nezabudne pri tom poukázať na fakt, že gigantické kosti, ktoré sa našli v jaskyniach Demänovskej doliny (konkrétne v jaskyni, ktorá sa ľudovo volá Dračia), považoval za dračie vynikajúci prírodovedec Juraj Buchholtz ml. a Matej Bel, s ktorým Buchholtz úzko spolupracoval, im takisto vo svojom diele venuje pozornosť. Drak preto jednoznačne je súčasťou sveta, ktorý Grossinger prebádal, a hoci možno o jeho existencii pochybovať, nemožno ju úplne vylúčiť.

Na základe dostupných vedomostí a už len preto, že sa o ňom zmieňujú vynikajúci autori predchádzajúcich vekov, však treba aj tohto živočícha zaradiť do svojej triedy (zaraďuje sa medzi amphibia, čiže obojživelníky) a zhrnutím všetkého, čo sa z diela predchádzajúcich bádateľov o ňom dozvedáme, ponúknuť nasledujúcim generáciám vhodnú odrazovú plochu pre špecializovaný výskum. Z uvedeného celkom jasne vyplýva, že Grossingerovo dielo systematické je, nepochybne aj v tom, že pri jednotlivých živočíchoch či rastlinách okrem latinských uvádza aj ich názvy v národných jazykoch. Aj preto má jeho dielo pre nás obrovskú cenu, pretože latinská nomenklatúra jednotlivých druhov nebola v tých časoch ani zďaleka jednotná a už vôbec nie ustálená. Bezpochyby aspoň tieto dve zásluhy Grossingerovi nemožno uprieť – ak by sme teda chceli opomenúť fakt, že jeho rozsiahla encyklopédia je skutočnou studnicou nielen prírodovedných vedomostí, ale aj zrkadlom doby a sveta, v ktorom tento barokový učenec a bádateľ žil.

Jozef Kordoš, Trnavská univerzita, Katedra klasických jazykov

Literatúra:

Jozef Kordoš, Branislav Matoušek: Matej Bel a prírodoveda: problémy terminológie a interpretácia. In: Matej Bel: Turčianska stolica. Eds. Erika Juríková a Martin Turóci. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci 2016.

Súťažná otázka: Kde na Slovensku sa nachádza jaskyňa ľudovo zvaná Dračia a kto v nej objavil kosti gigantických rozmerov?

Správne odpovede zasielajte do 20. júla 2017 na adresu: Katedra klasických jazykov, Trnavská univerzita, Filozofická fakulta, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava alebo emailom na klasjaz@truni.sk. Z účastníkov súťaže vyžrebujeme jedného, ktorý získa knižnú cenu.

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)