novinky z radnice

Chlebový rínok v Trnave dostal svoj názov podľa trhu, na ktorom predávali výrobcovia z dedín v stánkoch chlieb, pečivo a pekárske výrobky. Mikuláš Schneider Trnavský vo svojej knihe Úsmevy a slzy napísal: „Naši mestskí pekári piekli síce tiež veľmi chutný chlieb, ale okolo toho dedinského sedliackeho chleba sa vám vytvorila taká báječná povesť, že mu mestskí pekári konkurovať nemohli.“ Ale ako to na Chlebovom rínku vyzeralo v 19. storočí, keď sa mu hovorilo Kényér tér? Na širšej ulici zrejme boli aj jednoduché remeselnícke prístrešky. Mikuláš Schneider v knihe spomína, že požiar v roku 1887 vo firme Smékal zasiahol dom (na rohu s námestím – pracháreň) a zhoreli popri tom aj malé domčeky na Chlebovom rínku, „...kde mali svoje sklepy samí „drobizgári“ – kreizleri, sedlári, čižmári a majitelia pálenkových putík...“

Ulica Chlebový rínok so stánkami a trhovníkmi →

Hostinec na Chlebovom rínku, ktorý bol za prvej republiky známy ako U kominára, sa nachádzal medzi objektmi Spolku sv. Vojtecha a Smékalovým domom. V 19. storočí bola jeho adresa Trnava č. 90. V súvislosti so Štefanom Parákom je táto adresa uvedená v roku 1872 v matrike pri zázname o úmrtí jeho päťročného nemanželského syna Jozefa, ktorý niesol priezvisko po svojej matke Anne Krumpar. Na pochopenie ďalších súvislostí musíme nahliadnuť do rodinných vzťahov Parákovcov.

Krčmár Štefan Parák (1830 – 1913) sa s rodinou do Trnavy prisťahoval niekedy v šesťdesiatych rokoch 19. storočia s manželkou Evou, rod. Egri, mal syna Michala (1851) a dcéru Annu (1854), ktorí sa narodili ešte v Čachticiach. Vzťah manželov Štefana a Evy Parákovcov v Trnave muselo narušiť narodenie už spomínaného nemanželského syna (cca v roku 1867). Neskôr v roku 1887 sa Štefanovi Parákovi narodilo ešte ďalšie nemanželské dieťa, dcéra Gizela, ktorej matkou bola Anna Loisová. Rozvody vtedy bývali povolené len výnimočne, a tak platilo, že ďalší sobáš bol možný až po ovdovení. Eva Egri, zákonitá manželka hostinského Štefana Paráka, musela o narodení nemanželskej dcéry Gizely vedieť, pretože dieťa nosilo otcovo priezvisko – Paráková. Až mesiac po smrti Evy Egri (30. 3. 1904) sa Štefan Parák oženil s Annou Lois (svadba bola 9. 5. 1904) a zlegalizoval aj Gizelu ako svoju dcéru.

Štefanov syn Michal Parák v Trnave dospel, oženil sa a otvoril si krčmu na adrese Trnava 33 (Hlavná ulica).Vzťah i podporu svojej matke Eve, rod. Egri, vyjadroval opakovane pri narodení svojich detí, ktorým bola krstnou mamou (zároveň babičkou). Po roku 1890 podnikal aj býval s rodinou niekoľko rokov v neďalekom Majcichove. V Trnave na č. 33 pôsobili na začiatku 20. storočia jeho dvaja synovia Štefan (1887) – pekár a cukrár (v Trnave neskôr známy ako zberateľ) a Rudolf (1889) – hostinský (obaja približne vo veku svojej nevlastnej tety Gizely narodenej v r. 1887). Zdvojené r v priezvisku Parrák sa objavilo v rodine spočiatku nepravidelne v 20. storočí a ustálilo sa zrejme až po roku 1918.

Jozef Tóth a Gizela, rod. Paráková


↑ Hostinský Jozef Tóth                                                                                                                                        Jozef Tóth s deťmi ↑    

         

↑ Reklama z roku 1935, zdroj Nové Slovensko 1935, č. 48, s.8                             Fotografia hostinca ešte s menom Gizela Tóthová (okolo roku 1919 – 20) ↑           

↑ Koč pred hostincom U kominára                                                                                                                                      Interiér hostinca ↑

↑ Interiér sály prispôsobený pre uzavretú spoločnosť                                                             Americká letná terasa ↑

Nevieme presne, odkedy prevádzkoval Štefan Parák svoj hostinec na adrese Trnava 90, ani ako sa vtedy volal. Po Štefanovej smrti v roku 1913 ho zdedila dcéra Gizela Paráková. Hostinec U kominára najskôr niesol jej meno, ale po svadbe s Jozefom Tóthom sa objavilo na hostinci meno manžela. Jozef Tóth pochádzal od Budapešti, narodil sa v roku 1885 v Hatvane. Ako najstarší zo siedmich detí začal pracovať už dvanásťročný u krčmára Ferencza Pagu v Budapešti (1897). Od decembra 1912 do mája 1913 pracoval u krčmára Mikuláša Hermanna v Trnave na dnešnej Hlavnej ulici, neďaleko radnice. Tak sa zrejme zoznámil s Gizelou Parákovou (ktorá práve vtedy hostinec po otcovi zdedila). Keď Jozef narukoval do svetovej vojny, obaja mladí ľudia boli v kontakte prostredníctvom listov. Svadba dvojice Gizela Paráková a Jozef Tóth bola v Trnave hneď po vojne 31. januára 1919. Mali spolu štyri deti, z nich syn a dve dcéry sa dožili dospelosti.

Hostinec U kominára s nadstavenou letnou terasou

↑ Deti Tóthovcov pred hostincom                                                                                 Pohľad z terasy na dvor hostinca ↑


↑ Smékalov koloniál na rohu Chlebového rínku a v pozadí hostinec U kominára, pohľadnica, zdroj: Jozef Benko,  vpravo pohľad na bývalý hostinec a susedné domy v osemdesiatych rokoch 20. storočia, foto: Viktor Michalec

Hostinec U kominára bol známy a populárny podnik na dobrom mieste, kde hostia dostali najesť aj napiť. V susednom areáli Spolku sv. Vojtecha bola tlačiareň a hostinec mal ešte na konci 19. storočia tradíciu krčmy typografov. Hostinec mal malý dvor, kam sa v lete zmestilo asi desať stolov. Múr oddeľujúci dvor od divadla a od iného domu na Divadelnej ulici časom pokryl divý vinič a v lete sa stal dvor príjemným miestom na sedenie. Majitelia Jozef a Gizela Tóthovci sa snažili v časoch prvej republiky svoj podnik zatraktívniť a na streche dali vybudovať terasu. Poschodie pod ňou rodina obývala. Terasu prekryli vyťahovacou markízou a okolo zábradlia nasadili kvitnúce ťahavé rastliny. Reklamy v tridsiatych rokoch 20. storočia propagovali hostinec U kominára s americkou terasou. Okrem nej bol v prízemnom dome interiér s možnosťou uspôsobenia pre uzavretú spoločnosť propagovaný v roku 1935 ako spolková a tanečná miestnosť. Na čelnej stene visel portrét prezidenta Eduarda Beneša a na bočných stenách boli busty Tomáša Garrigue Masaryka a Milana Rastislava Štefánika ozdobené pri slávnostných príležitostiach trikolórou. Hostinec ponúkal pražské údeniny, vína z Limbachu, Pezinka a Modry, ale aj pivá z Přerova a z Plzne.

Podnikanie v hostinci U kominára zaniklo znárodnením. Gizela, rod. Paráková, zomrela v roku 1960 a jej manžel Jozef Tóth v roku 1972. Na fotografiách zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia vidno, že prízemie poschodového domu sa zmenilo na predajňu lahôdok. Dom mal už klasickú strechu, ktorá pochovala aj letnú americkú terasu starého hostinca U kominára. Zostali len spomienky, ktoré sa postupne vytrácajú s poslednými pamätníkmi tohto miesta.

Simona Jurčová, Západoslovenské múzeum v Trnave

Informácie a materiály k článku poskytla pani Eva Hermanská, vnučka Gizely a Jozefa Tóthovcov. Fotografie č. 1 – 4 a 6 – 15 pochádzajú z rodinného archívu.

 

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (11x hodnotené)