novinky z radnice

Monumentálna budova Výskumného ústavu kukurice na rohu Trstínskej a Ružindolskej ulice je dnes už minulosťou. Toto odborné pracovisko vzniklo pred päťdesiatimi piatimi rokmi a malo ambiciózne plány. Mnohé z nich sa podarilo aj realizovať, a v oblasti šľachtenia kukurice patrilo medzi známe aj z európskeho pohľadu. Nešťastná privatizácia začiatkom 90. rokov a de facto likvidácia, presun len zlomku práce ústavu na iné pracoviská a napokon aj nedávne zbúranie budovy. To je len veľmi letmý popis konca mnohých osudov, tém i životných príbehov. Hovoriť o Výskumnom ústave kukurice sa dá najmä pri spomienke na Albína Piovarčiho (2. jún 1932 Leopoldov – 30. jún 1983 Trnava), ktorý svoje vedomosti, skúsenosti a energiu venoval práve tomuto pracovisku.

Albín Piovarči v sedemdesiatych rokoch

Albín Piovarči pochádzal zo štyroch súrodencov z Mestečka -- Leopoldova. Všetci boli aktívni muzikanti a športovci. Bratia Marián a Julián hrali v známej Modrej sedme v Hlohovci a sestra Kamila bola v slovenskej reprezentácii v hádzanej. Spolu s bratom Juliánom boli výborní hádzanári. V Mestečku boli známi ako aktívni organizátori spoločenských podujatí ako boli estrádne a kabaretné programy, ale i ochotnícke divadlá. Albín po maturite v Trnave študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Keďže ho oblasť šľachtenia plodín zaujímala, pokračoval aj v kandidatúre na Vysoké škole zemědelské v Prahe. Napokon vo Výskumnom ústave kukurice zakotvil ako šľachtiteľ a výskumník na celý život.

Ústav existoval od 1. januára 1962 celých 30 rokov a prvým riaditeľom bol Anton Piršel. Jeho súčasťou boli začas aj ústavy rastlinnej výroby, krmovinársky výskumný ústav, ale aj výskumná stanica v Lednici na Morave. Od začiatku využívali pokusnú bázu – pozemok v trnavskom Farskom mlyne, Topoľníkoch, a do roku 1982 aj účelové hospodárstvo Trnava – Medziháj, kde sa pestovali monokultúry kukurice. V tomto čase tu vznikli (okrem krmovinárskej kukurice) aj sladké odrody na priamy konzum pre spotrebiteľov, napríklad Sachara, či pukancová kukurica Jantár. Výskumný ústav bol z rezortnej organizácie od roku 1977 začlenený do Slovosiva, vedecko-výrobného združenia pre šľachtenie a semenárstvo. Stavba budovy ústavu (dnes zbúranej) bola dokončená v roku 1966.

Časť aktivít Albína Piovarčiho nám dnes dokumentujú už len odborné zborníky ústavu, ktoré vychádzali takmer každý rok. Kukurica bola najmä od 60. rokov popri husto siatych obilninách veľmi frekventovanou plodinou a neustále bolo potrebné zvyšovať jej výnosy. Jednou z ambícií bolo najmä zabezpečenie potravinovej sebestačnosti. Albín Piovarči bol už od 60. rokov uznávaný vo vedeckom svete kukurice, a v Trnave vyšľachtil niekoľko vysoko produktívnych odrôd. Sumár jeho aktivít tvorí 64 vedeckých prác a citácie v mnohých odborných časopisoch. Rok pôsobil v USA v štáte Indiana v University of Agriculture v Laffayete. V spolupráci s juhoslovanskými výskumníkmi pracoval v africkej Zambii. Aby urýchlil výskum, jesennú kukuricu sial na jar na južnej pologuli. V Trnave bol skromným a nenápadným odborníkom, no vo svete ho poznali. Prednášal na mnohých vedeckých fórach v USA, Francúzsku, Holandsku, Poľsku, Bulharsku a ZSSR. Predmetom spolupráce bola hlavne výmena genetických materiálov a vzájomné testovanie nových hybridov kukurice. Bol členom medzinárodnej Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo FAO. Cenný prínos z viacstrannej spolupráce bol vďaka celosvetovému združeniu šľachtiteľov kukurice a ciroku EUCARPIA a z medzinárodnej skupiny pre šľachtenie kukurice na odolnosť proti vijačke kukuričnej (IWGO), ktorých členom bol aj Albín Piovarči. Prínos spočíval hlavne v získaní línií odolných proti vijačke. Vysoké pracovné tempo i temperament mu zrejme boli osudné. Zomrel náhle po návrate z konferencie v Amsterdame. Mal tesne po päťdesiatke.

Šľachtiteľ Milan Neštický vyštudoval odbor biológia, špecializáciu rastlinná genetika na Prírodovedeckej fakulte UK. S Albínom Piovarčim sa stretol vo výskumnom ústave v roku 1971, počas prípravy diplomovej práce. Potom začal pracovať na oddelení Genetiky a šľachtenia VÚK a za krátky čas sa stal jeho najbližším spolupracovníkom. „K jeho vedeckému rastu mu okrem stáleho štúdia odbornej literatúry dopomohla aj jednoročná stáž v USA. Po príchode zo študijného pobytu obohatil metodiku šľachtenia hlavne novými štatistickými metódami, ktoré postupne prebrali všetky šľachtiteľské pracoviská v Československu. Išlo hlavne o štúdium kombinačnej schopnosti novo vyšľachtených línií kukurice pomocou vrcholového kríženia a stanovenie všeobecnej a špecifickej kombinačnej schopnosti. Znamená to, že niektoré línie vytvárali hodnotné hybridy s väčšinou iných nepríbuzných línií, iné len so špecifickými líniami. Zároveň sa venoval šľachteniu nových línií z rôznych geograficky rozdielnych genetických zdrojov. Počas svojej šľachtiteľskej práce vyšľachtil viac ako 1 000 línií a otestoval niekoľko stoviek hybridov. Línie sa stali súčasťou genetickej kolekcie VÚK a zároveň boli umiestnené do génovej banky Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Prahe Ruzyni,“ hovorí dnes Milan Neštický. Ako pripomína, v rámci krajín vtedajšej Rady vzájomnej a hospodárskej pomoci vytvoril prvý klasifikátor kukurice, ktorý bol týmito krajinami prijatý a akceptovaný. Bol členom šľachtiteľskej rady a zároveň koordinátorom šľachtenia kukurice v Československu.

Ako pripomína Milan Neštický, špecifickou pracovnou oblasťou Albína Piovarčiho boli tvorba a využívanie špeciálnych genetických zdrojov. „Väčšinou išlo o využitie mutantov kukurice so zmenenými chemickými alebo hospodársky využiteľnými vlastnosťami. Veľa práce venoval štúdiu a využitiu genetických zdrojov so zvýšeným obsahom bielkovín, zlepšovaniu ich chemického zloženia, hlavne zvyšovaniu esenciálnych aminokyselín lyzínu a treonínu. Vyšľachtil prvý hybrid v republike s vyšším obsahom lyzínu, ktorý bol zavedený do praxe. Zaoberal sa šľachtením zakrslých genotypov kukurice, u ktorých bola zvýšená hospodárska úroda, t. j. vyšší podiel hmotnosti šúľkov z celkovej hmotnosti rastliny. Významné boli aj jeho práce s erektofilnými genotypmi, ktoré na základe erektívneho postavenia listov v hornej polovici rastliny umožňovali vyššie zahustenie porastov a tým i zvýšenie hospodárskej úrody a práce na zvyšovaní kvality vegetatívnej hmoty u silážnych hybridov,“ vysvetľuje Milan Neštický a dodáva, že všetky tieto šľachtiteľské výdobytky sú dnes známe, ale vtedy boli veľkým krokom vpred. „Kvôli štúdiu odbornej literatúry ma nahovoril na štúdium angličtiny, čo mi pomohlo pri sledovaní odbornej literatúry a neskoršie aj v členstve v odborných zahraničných spoločnostiach. Bol naklonený novým metódam a neštandardným postupom. Raz som prišiel za ním, či by sme nezačali skúšať výskum pletivových kultúr kukurice. Ihneď spoznal potenciál tejto novej metódy. Ochotne vybavil návštevu pracoviska Ústavu experimentálnej biológie ČSAV v Olomouci, ktoré bolo v tom čase špičkovým pracoviskom v tejto oblasti. Nakoniec mi navrhol, či by som nechcel na túto problematiku vypracovať vedeckú dizertačnú prácu. Ašpirantúru som robil externe 5 rokov a celý čas som cítil jeho podporu až do jej obhajoby. Zároveň ma uvádzal do vedeckého života aj na medzinárodnej scéne. Bol vysoko rešpektovaný na medzinárodnej úrovni,“ spomína Milan Neštický.

Mnoho spomienok na Albína Piovarčiho uchováva jeho manželka, očná lekárka Brigita. Zoznámili sa na lyžovačke na Čertovici. Ona Horehronka, výborná lyžiarka, sa ho ujala ako nelyžiara z trnavskej roviny. Trnava bola v tom čase priemyselné a šedivé mesto, Albínovi pobyty na horách učarovali. Keďže kukurica na Horehroní nerastie, musela sa ona prispôsobiť a hoci nerada, nasledovala ho do Trnavy.

Jeden z odrodových pokusov s praktikantmi. Medzi študentmi je aj dcéra Bohdana →

Staršia dcéra Bohdana (nar. 26. januára 1967 v Trnave) už ako dieťa a školáčka pomáhala otcovi pri opeľovaní kukurice. A táto práca sa zapáčila aj jej. Skončila nitriansku poľnohospodársku univerzitu a genetiku rastlín na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Po skončení išla v otcových šľapajach až do zrušenia Výskumného ústavu kukurice. Teraz pôsobí ako trénerka krasokorčuľovania v Slovane v Bratislave. Jej dcéra bola osemnásobná majsterka Slovenska v krasokorčuľovaní a na medzinárodných pretekoch získavala tiež pozoruhodné výsledky. Žiaľ, po úraze chrbtice nádejná olympionička musela s krasom skončiť. Syn Albína Piovarčiho Radovan (nar. 30. marca 1975 v Trnave) mal len sedem rokov, keď otec zomrel, a už si ho veľmi neužil. Hoci mal predpoklady a nadanie stať sa architektom, vzor matky ho predurčil pre medicínu. Dnes pôsobí ako primár prestížnej očnej kliniky v Bratislave. Je prvým oftalmochirurgom, ktorý na Slovensku zaviedol laserovú operáciu šedého zákalu a iných progresívnych refrakčných operácií.

Martin Jurčo, foto: archív autora

Fotografia vľavo hore: Albín Piovarči je aj spoluautorom popularizačnej odbornej monografie Kukurica (1982).

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)