novinky z radnice

Leto si zväčša spájame s oddychom a dovolenkami. Vyvolávajú v nás pozitívne emócie i očakávania. Dlhodobé sucho a horúčavy však začnú po istom čase aj vyčerpávať. Telo i myseľ sa im prirodzene bránia – spomalením. Porozumel som tomu počas jednej dovolenky v Grécku. Na dedine vzdialenej od rušného letoviska pri pozorovaní práce miestnych obyvateľov v záhrade pod horou. Úplne iný rytmus života. Bez zbytočných pohybov. Všetko nepodstatné malo čas. Najdôležitejšie bolo uchovať život samotný. V tieni, pred páľavou slnka. Siesta, čas oddychu. Lenivý polospánok v tieni olivovníkov. V tejto vyprahnutej, slnkom rozhorúčenej krajine, som si intenzívnejšie na vlastnej koži uvedomoval vzácnosť studne, vody, stromov. Oázy občerstvenia.

S úzkosťou a smútkom počúvam doma slová domáhajúce sa výrubu stromov. Z pohľadu času i dôsledkov sú spojené s nepodstatnými až účelovými argumentmi: padajúce lístie a plody na autá, vtáčie stopy na práve vyleštenej karosérii, zakrývanie výhľadu či skríženie plánov projektantov a majiteľov pozemkov. Myslenie v hraniciach zisku a krátkodobej individuálnej snahy presadiť sa. To, čo udržiava život, kolobeh vody v prírode i kyslík na dýchanie, nahrádzame mŕtvym kameňom, roztápajúcim sa asfaltom alebo dáždnikom proti slnku. S miznúcimi stromami mizne aj vlaha, tieň, čistý vzduch i naša siesta. Rozpálené ulice zívajú prázdnotou. V bezduchom páliacom rytme sálajúcom z rozohriatych ciest. Hnaní povinnosťami a víziou pohody ničíme krajinu a premieňame ju postupne na púšť. So sfingami a pyramídami našich betónových a panelových domov. So sarkofágmi civilizácie, ktorá zahladzuje stopy živej prírody. Púšť preniká i do našich vzťahov. Prázdne slová ako piesok hnaný vetrom štípu v zapálených očiach, krupobitie nadávok a búrok zaplavuje všetko, čo pretrvalo v čase. Atmosféra nasiaknutá hustnúcim napätím a nedorozumeniami medzi nami.

Chcel by som byť stromom. Poskytnúť tieň, keď nás umára páľava smútku, úzkosti i nepochopenia v dlhotrvajúcich sporoch. Zadržiavať vlahu a deliť sa o ňu, keď nemá kto podať pohár pitnej vody či dobrého slova. Chcel by som s vami, priatelia, vytvoriť stromoradie podaných rúk, tichého prijatia daru života a načúvať jeho šumu v korunách. Byť lesom v meste, ktorý bude udržiavať znesiteľnosť života na sídliskách i priestor na siestu v horúčavách dní. Poskytnúť konáre pre tých, ktorí sú unavení letom za poznaním a listami spríjemňovať ovzdušie. Koreňmi čerpať vlahu z prameňov a hĺbok, ktoré ešte nezakalil hnev. Spojiť myseľ, dušu, srdce, ľudí i leto so životom.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (65x hodnotené)