novinky z radnice

Jedným z jej výrazných predstaviteľov je Peter Bonzo Radványi, ktorý ako frontman legendárnej skupiny The Breakers stále aktívne nesie štafetu životného štýlu svojej generácie.
Každé mesto malo svoje fluidum, každá generácia mala na stene zavesené svoje idoly, prijímali sme úlohu epigónstva v obliekaní, ale aj zlozvykoch, ktorým bolo bohémske správanie a neskonalá vášeň byť iní, výnimoční. Dievčatá mali vyveseného na internátoch rebela Jamesa Deana, či Alaina Delona alebo Jeana-Paula Belmonda, my sme s erotickým podtónom zbožňovali kultové divy BB a CC (Brigitte Bardot, Claudia Cardinale) Bol tu však jeden spoločný fenomén, dedičstvo po „predkoch“, a tým bolo pre Trnavu korzo a život na Hlavnej ulici. Tento priestor vytváral predpoklady na permanentné stretávanie v komunitách. Kým naši predkovia zbožňovali futbal, jedni boli za ŠK, iní za Rapid, naša generácia pridala nový fenomén – rock and roll a najmä bigbít. Jedni boli „bítlsáci“ , iní zasa „stonáci“. Na to, aby sme sa mohli ako tak realizovať a žiť si svoj život, však bola potrebná aj klíma – a tú vytvorilo politické „oteplenie“ v šesťdesiatych rokoch. Prestal falošný obdiv, ale i strach z režimu, ľudia začali čítať noviny, výklady kníhkupectiev odrazu zaplnili tituly kníh, o ktorých sme dovtedy iba snívali. Doma sa počúvali zakázané rozhlasové správy zo „západu“ a mladá generácia „chytala na vlnách“ legendárnu hudobnú stanicu Radio Luxembourg, kde sa každý týždeň rodili nové hudobné hity a idoly. Tento nový životný štýl podporený zvonovými nohavicami a dlhými vlasmi u chalanov a minisukňami, lákavou bižutériou a voňavou kozmetikou u dievčat, odrazu odvial ostych z našich ulíc a spoločenských priestorov. Ľudia sa po dlhom čase slobodne nadýchli a začali žiť normálnym životom. V Bratislave vznikol legendárny a kultový mládežnícky V-klub, v Trnave patrilo k „príznakom“ slobody stretávanie generácií na korze, pre solventnejších intimita kaviarní Thalmeiner či Imperiál, mládežnícka kaviareň Kocka s prvým hracím automatom na SP platne. Z večera do rána sa rodili nové bigbítové kapely. Valčíky a tangá (a prudériu) nahradili nové tance ako jive a bluesové zblíženia – „ lepáky“, ktoré mali živú premiéru na „té o péci“, čiže čajoch o piatej v kultúrnej sále Kovosmalt (neskôr TAZ). V tomto virvare sa mnohé sny mladých stávali realitou – presnejšie, bolo ich vidieť, spoločnosť ich musela prijať takých, akí naozaj boli. A tak sa rodili príbehy pretavené rokmi a mnohé zostávajú legendami.

Jednou zo živých legiend, ktoré vzišli z tohto obdobia, je Peter Radványi, hudobník, spevák, skladateľ, hudobný redaktor, moderátor a publicista. Hudobný archív zaznamenáva, že s jeho menom a so skupinou Black White sa spája aj prvý verejný big beatový koncert v Trnave (november 1964). So skupinou The Breakers, ktorá vznikla roku 1965, prerástol lokálne mantinely, koncertoval po celom Slovensku, vystupoval v dnes už legendárnom V-klube v Bratislave a treba spomenúť aj účinkovanie na rockovom festivale vo Viedni (1970). Okrem toho spoločne s autorom príspevku priniesol do Trnavy nový generačný fenomén – diskotéku, ktorej verejná premiéra sa uskutočnila vo februári 1969. Má aj ďalšie prvenstvo spojené so známym mládežníckym klubom Fortuna, kde v roku 1971 odštartoval skoro 20 rokov trvajúcu klubovú hitparádu Fortuna 20 a v roku 1984 ako DJ uviedol prvú diskotéku s použitím nového média – kompaktného disku. Ako jeden z prvých v šesťdesiatych rokoch začal nosiť dlhé vlasy a gitaru prevesenú na pleci. Dnes ju strieda tucet rôznych gitár a nástrojov, s ktorými koncertuje doma i vo svete. Logicky sme začali náš rozhovor hudbou a reflexiou tohto fenoménu v našom meste.

- Keďže pre hudbu neplatia žiadne hranice, ani tzv. železná opona nezabránila, aby sa moderná hudba dostala aj k nám, i keď s malým časovým oneskorením. Ani Trnava nebola výnimkou a mne hudba učarovala už ako teenagerovi. Elvis a rock n´roll bol už vtedy pre nás passé, zbláznili sme sa do hudby Beatles, Rolling Stones, Animals, Searchers, Swinging Blue Jeans a ďalších britských beatových skupín, ktorú som začal hrať s priateľmi. Najprv s Black White a potom so skupinou The Breakers, s ktorou na moje veľké prekvapenie účinkujem dodnes. A predstav si, že ešte stále, aj po toľkých rokoch, som v kapele najmladší (úsmev).

* Po dočasnom zákaze diskoték (1972) si sa ako jeden z prvých profesionálnych hudobníkov z Trnavy dostal prostredníctvom agentúry Slovkoncert do zahraničia a dve desaťročia si hral s rôznymi kapelami po celej Európe.

- Dovtedy som bol síce nekompromisný bigbiťák a rocker, no v tých časoch to bola jedna z mála oficiálnych možností dostať sa do zahraničia. Vystupovali sme v dancingoch, v nočných kluboch, hrali sme na lodi, na plesoch, dokonca som strávil niekoľko letných sezón ako člen kúpeľného orchestra na ostrove Sylt v Nemecku.

* No vráťme sa na rodnú hrudu do Trnavy. Napríklad na Divadelnú ulicu...

- Divadelná ulica, kde sme bývali oproti Spolku sv. Vojtecha, znamenala, že som bol Trnavčan – mešťan. Ja som nechodil „do mesta“ ale išiel som jednoducho von. Otec bol spisovateľ, historik a novinár a spolu s bratom sme vyrastali v tvorivej atmosfére obklopení knihami, neustálym klopkaním písacieho stroja a hudbou, či už z rádia, platní alebo občasným otcovým muzicírovaním na husliach. Na ulici sme denne stretávali a pekne po starosvetsky zdravili „Ruky bozkávam!“ celý rad ujov a tiet, ktorí bývali v susedstve a až oveľa neskôr som si uvedomil, akí to boli zaujímaví a vzácni ľudia – spisovateľ Štefan Gráf, akademická maliarka Edita Ambrušová, jej manžel, literárny historik Jozef Ambruš, autor dobrodružných a sci-fi románov Ján Kresánek, umelecký fotograf, básnik a redaktor Ján Motulko, tajomník Spolku sv. Vojtecha, redaktor, prekladateľ a publicista Valér Vnuk, či správca SSV, historik a spisovateľ, prelát Ján Pöstényi, básnik, publicista, prekladateľ a hudobník Štefan Schultz i pedagóg, neskorší zakladateľ a dlhoročný dirigent speváckeho zboru Cantica nova Ján Schultz, akademický maliar, básnik a františkánsky páter Teodor Tekel a nemal by som zabudnúť ani na hercov zo susedného stánku Tálie.

* Ja si zasa rád spomínam na váš starý dvor, kde z okien vari 12 hodín denne znela hudba zo všetkých možných zahraničných staníc a potom pribudol kultový predmet – magnetofón Sonet Duo. Okolo tohto „zázraku“ sa ako zbojníci pri ohníku grupovalo aj naše hudobné spoločenstvo a postupne sa dopĺňalo o bigbiťákov, ktorí prinášali nové nahrávky aj svoje sny o kapele. Hlavy mali plné opojných predstáv o vlastných úspechoch na koncertných pódiách a tento ošiaľ siahal aj na posvätnú pôdu trnavského gymnázia, ktoré si navštevoval...

- Tam sme boli viacerí, napríklad spomeniem spolužiaka Joža Šelestiaka, ktorý už vtedy fotografoval. Pravda, my sme sa vôbec nezaujímali o jeho umelecké fotografie, ale drankali sme od neho obrázky našich hudobných idolov prefotené z Brava a z rozličných zahraničných časopisov. So „Šelom“, ako sme ho volali a volám ho dodnes, sme dokonca zakladali školský bigbít. Vedenie školy nemalo pre tento náš nový životný štýl spojený s dlhými vlasmi žiadnu toleranciu. Blížila sa maturita a ultimátum riaditeľa znelo: “Buď sa dáte ostrihať, alebo žiadna maturita nebude..!“ Nakoniec sme sa celá partia spolužiakov dali ostrihať, a to poriadne – dohola. Bolo nás tuším sedem či osem, medzi nimi okrem Šela aj budúci doktor Šťastný či známy futbalista Lojzo Fandel a znova bolo zle, lebo vedenie školy to považovalo za provokáciu.

* Už vtedy si začal sedieť na dvoch či viacerých hobby stoličkách, ako to máš vo zvyku dodnes – hudba, knihy, história, zberateľstvo a písanie. Ako to bolo s písaním?

- Počas „gympla“, teda oficiálne to bola „esvéeška“ (všeobecne vzdelávacia škola), som začal publikovať v školskom časopise, ktorého som bol dokonca chvíľu aj šéfredaktorom. Stretli sme sa tam celkom zaujímavá spoločnosť – dnes už nebohý Laco Podmaka, Peter Ambróz či poetka a neskoršia profesorka gymnázia Eva Jarábková, vtedy ešte Chabadová. Písať som neprestal ani neskôr a niekedy v polovici 70. rokov mi začali moje postrehy z ciest uverejňovať v Technických novinách.

Dnes pohľad na holohlavých mužov nikoho neprekvapí. Ale v čase, keď vznikla táto fotografia, bolo všetko inak. Muži a chlapci boli za dlhé vlasy prenasledovaní učiteľmi, rodičmi aj políciou (vtedy príslušníkmi Verejnej bezpečnosti). Vyholené hlavy ich zase hendikepovali v očiach dievčat a žien... Ale čo bolo najdôležitejšie: "súdruhovia" zúrili, lebo vedeli, že ide o formu revolty, za ktorú mladých mužov nemôžu potrestať... →

* Odvtedy počet tvojich príspevkov uverejnených v rozličných celoslovenských i trnavských novinách i rozhlasových relácií poriadne narástol. Počítal si to niekedy?

- Bude to už vyše dva a pol tisíc bibliografických jednotiek, k tomu 2 455 historických kalendárov.

* Jedným z tvojich najvýznamnejších prínosov však bol objav Johna Dopyeru pre Slovensko. V mesačníku Kultúra a život Trnavy vyšiel roku 1989 tvoj článok o slovenskom pôvode vynálezcu rezofonickej gitary dobro, ktorý bol prvý v slovenskej tlači vôbec. V súčasnosti publikuješ najmä na internete a na konte máš aj niekoľko kníh...

- A pri knihách som sa znova stretol so Šelom, ktorý sa medzičasom vyprofiloval nielen ako umelecký fotograf, ale aj ako publicista, grafik a vydavateľ. Okrem množstva vydaných kníh iných autorov má na svojom konte aj jedinečnú publikáciu Premeny Trnavy vo fotografii. Pred piatimi rokmi sme spolu stvorili knihu Ľudia a udalosti v histórii Trnavy, za ktorú nám odborná porota Národného biografického ústavu Slovenskej národnej knižnice v Martine udelila Cenu Jozefa Miloslava Hurbana v kategórii pôvodných slovesných biografických diel. Nuž a v máji tohto roku uzrela svetlo sveta spomienková kniha mapujúca históriu skupiny The Breakers – 50 rokov bigbítu, ktorú Jožo Šelestiak nielenže vydal vo svojom vydavateľstve Tirna, ale pohral sa aj s jej grafickou úpravou.

← Zľava: Bonzo a Šelo (Jozef Šelestiak)

* Dlhé roky sme mohli počuť tvoj hlas aj v rozličných rádiách. Ako si sa tam dostal?

- Rádio, to bol fenomén, na ktorom sme v 60. rokoch vyrastali. Po zmene politickej klímy v roku 1989 som využil ponuku vysnívanej možnosti pracovať v rádiu. Upísal som sa tomuto médiu na dlhých 25 rokov. Ako moderátor som v rokoch 1990 – 2015 uvádzal vlastné hudobné relácie v Slovenskom rozhlase, Rock FM Rádiu, Rádiu RMC, i vo vysielaní prvého trnavského Rádia T a následnom Rádiu Forte i Rádiu NAJ. Najdlhšie, 13 rokov som bol v Rádiu Devín, kde som mal každý týždeň reláciu Bluesnenie a niekoľko rokov som ponúkal aj spomienkové hudobné relácie Big Beat a Spomienková zóna, kde som konečne využil svoju zbierku vinylových platní a cédečiek. Vďaka rádiu som sa dostal do kontaktu nielen s mnohými slávnymi domácimi, ale aj zahraničnými hviezdami, s ktorými som robil rozhovory alebo uvádzal ich koncerty. Spomeniem len také svetoznáme osobnosti ako B B. King, bývalý gitarista The Rolling Stones Mick Taylor, Ian Anderson z Jethro Tull, Status Quo, spevák skupiny Iron Maiden Bruce Dickinson, Johnny Winter, Joe Bonamassa, Shemekia Copeland, Lucky Peterson, Ana Popovic, Mungo Jerry, Savoy Brown, Jeremy Spencer z Fleetwood Mac a stretol som sa aj s Chuckom Berrym, Johnom Mayallom, Ericom Burdonom a množstvom ďalších.

* Okolo hudby sa krútili aj tvoje ďalšie aktivity. V roku 1991 si otvoril prvú súkromnú predajňu hudobných nosičov v Trnave, no po dvoch rokoch si skončil. Zistil si, že obchod nie je pre teba. Chýbala ti tam kreativita. Oveľa viac si sa potom venoval Dobrofestu, medzinárodnému hudobnému festivalu, ktorý pripomínal pamiatku vynálezcu rezofonickej gitary Johna Dopyeru. Nielenže si bol spoluzakladateľom festivalu, ale aj výkonným riaditeľom a dramaturgom. Čo ti to dalo?

- Žiaľ, festival po sedemnástich úspešných ročníkoch skončil, ale nebudem tu hovoriť o starých hriechoch, veď história Dobrofestu je všeobecne známa. Dobrofest mi dal veľa. Stretnutia s množstvom super muzikantov z celého sveta, s hudobnou extratriedou ako Jerry Douglas, Bob Brozman, Rob Ickes či Randy Kohrs, ma inšpirovali do tej miery, že som sa na staré kolená začal učiť hrať na rezofonickú gitaru. A tá mi darovala druhý muzikantský život, takže som nemusel hudbu zavesiť na klinec. Od roku 1994 som hral a spieval s trnavskou kapelou The Blues Mother-In-Law, s ktorou som roku 1997 nahral prvé koncertné CD v histórii slovenského bluesu. Po odchode od Bluesovej svokry som si založil vlastnú kapelu Bonzo & the Resonators, v ktorej hral aj nedávno zosnulý kamarát Marián Makar Mrva. Vystupujem aj ako sólista a už päť rokov hrám spolu so skalickým bluesmanom Ľubošom Beňom ako duo. Keďže s hudbou a za hudbou treba cestovať, som neustále na cestách.

* Štatistika hovorí o stovkách hudobných festivalov a klubových koncertoch, ktoré si absolvoval v štrnástich krajinách Európy, vrátane Francúzska, Nemecka, Nórska, Ruska atď. Okrem toho sa môžeš pochváliť aj vystupovaním na Taiwane, kde si hral ako prvý a zatiaľ aj jediný slovenský bluesman, si aj nositeľom rozličných ocenení. V minulom roku si ako člen skupiny The Breakers dostal Cenu mesta Trnava a rok predtým, pri príležitosti 50. výročia založenia skupiny, ti udelil cenu aj predseda Trnavského samosprávneho kraja.

- Samozrejme, je to príjemný pocit a satisfakcia, keď človeka ocenia. Veľmi si to vážim. No najväčším ocenením pre mňa bol, je a vždy bude potlesk na koncerte. Je to absolútne úžasné, najmä v zahraničí, kde vám tlieskajú úplne neznámi ľudia, ktorí by vás mohli vypískať alebo jednoducho ignorovať, ale nie, im sa páči, čo im ponúkate a potleskom vám dodávajú obrovskú energiu a chuť pokračovať.

Rozlúčil som sa s pozoruhodným človekom, čerstvým jubilantom, trnavským lokálpatriotom, manželom a hrdým otcom dvoch dcér – Michaely a Peťky. A ako sa patrí na správnych priateľov, dali sme si na záver kalíštek – on echtovnej kóšer slivovičky a ja štandardný pohárik suchého bieleho veltlínu. A skôr ako sme rozhovor ukončili, stihol mi povedať, že práve chystá novú publikáciu a o pár dní letí do Berlína, kde bude hrať na medzinárodnom festivale Mississippi Blues & BBQ. Ešte som mu stihol aj v mene jeho generačnej a muzikantskej partie dodatočne zaželať veľa potlesku a „...mnoga ljeta, Bonzo ...!“

Peter Horváth, foto: archív P.R.

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)