novinky z radnice

V dnešnej časti nášho rozprávania o dejinách jednotlivých oddelení trnavskej nemocnice sa vrátime do obdobia 1. Československej republiky. V tomto čase mal trnavský špitál sto rokov a čakal ho najväčší rozvoj, ktorý súvisel so zakladaním jednotlivých oddelení a rozvojom tých základných ako boli chirurgia a interné oddelenie. V tejto súvislosti sa pristavíme aj pri osobnosti, ktorá celé toto dianie ovplyvnila. Pri riaditeľovi nemocnice a dlhoročnom primárovi interného oddelenia Alojzovi Pecháňovi (*9. apríl 1897 Bánovce nad Bebravou – †20. august 1954 Trnava).

V knihe o dejinách trnavského zdravotníctva sa dozvedáme, že v 20. rokoch sa viackrát uvažovalo o rozširovaní nemocnice. V tom čase mala nemocnica tristo lôžok, najväčšiu aktivitu vykazovalo chirurgické oddelenie, ďalšími oddeleniami boli interné a venerické oddelenie. V nemocnici v tom čase pracovalo sedem lekárov. Stále sa uvažovalo o rozširovaní nemocnice, výstavbe nových objektov a zakladaní nových oddelení. Dlho sa však úvahy o výstavbe nových pavilónov posúvali, najmä pre problémy s finančným krytím výstavby. Situácia sa zlepšila až po roku 1928, keď sa zrušili župy a vytvorila sa Slovenská krajina, čím prešla trnavská nemocnica pod jej správu a stala sa krajinskou verejnou nemocnicou.

V roku 1930 krajinské zastupiteľstvo konečne rozhodlo o povolení stavby pavilónu s nákladom 3,9 milióna Kč. Pôvodná suma na dokončenie stavby však pre zvyšovanie rôznych nákladov rástla. Akýmsi šťastím v nešťastí (v časoch hospodárskej krízy) bol projekt zamestnávania obyvateľstva na verejnoprospešné práce, čo súviselo s finančnou dotáciou. V roku 1933 sa teda rozhodlo o povolení čerpania financií na dokončenie celej stavby interného pavilónu, čo predstavovalo sumu okolo troch miliónov Kč. Stavbu začal pripravovať vtedajší riaditeľ Karol Krčméry. Jeho plánom však zabránila náhla tragická smrť 18. marca 1933 pod kolesami vlaku. Začaté dielo dokončil nový riaditeľ Alojz Pecháň.

Alojz Pecháň pochádzal z učiteľskej rodiny a mal deväť súrodencov. Po absolvovaní gymnázia v Trenčíne odišiel študovať na lekársku fakultu do Budapešti, posledný ročník absolvoval už na novej Lekárskej fakulte UK v Bratislave, kde promoval v roku 1922. Po štúdiách pracoval na Lekárskej fakulte UK, na jej Farmakologickom ústave (1921 – 1922), a neskôr na internej klinike LF UK. V jubilejnom roku 1924 prišiel Alojz Pecháň do trnavskej nemocnice ako interný lekár. Ako sme už spomínali, od júna 1934 bol krajinským výborom zvolený za riaditeľa a bol hlavným lekárom krajinskej nemocnice. Od tohto obdobia sa začal intenzívnejšie venovať rozvoju trnavskej nemocnice a v roku 1936 dobudoval spomínaný interný pavilón. Okrem práce primára a lekára – internistu sa venoval aj oddeleniu tuberkulózy. Mal aj svoju internú ambulanciu, a jeho pacientmi neboli len Trnavčania, ale aj všetci obyvatelia širokého okolia. Písal aj odborné články napríklad do Bratislavských lekárskych listov, väčšinou na témy súvisiace s internou medicínou. Jeho spoluautorsky spracovaná téma Účinok tetramethylammonium chloridu na srdce dostala aj Cenu spolku čs. lekárov v Bratislave. Z jeho ďalších publikovaných tém spomeňme: Niekoľko slov o luetických karditídach, Seroreakcia karcinómu či K medikamentóznemu liečeniu pľúcnych chorôb, zvlášť tuberkulózy. Pre pacientov obetoval Alojz Pecháň celý svoj čas, miloval svoju prácu a ľudí. Neraz pomáhal pacientom aj finančne. Koncom 2. svetovej vojny sa v nemocnici usídlila sovietska armáda a vtedy Alojz Pecháň uvoľnil interné oddelenie pre vojakov. Vo svojom dome urobil dočasné oddelenie pre akútnych pacientov a presťahoval sa s celou rodinou do izby v nemocnici, ktorá bola používaná ako sklad. Funkciu riaditeľa vykonával do roku 1945. Ako žil, tak aj zomrel – prácou pre svojich pacientov v auguste 1954 priamo na internom oddelení.

Dcéra Alojza Pecháňa Valéria Valachová pracovala celý život v zdravotníctve ako laborantka, podobne ako jej matka. Aj keď jej otec bol v čase jej narodenia už v strednom veku, dodnes si zapamätala jeho subtílnu postavu, príjemné a spoločenské vystupovanie. Aký bol drobný a zhrbený, taký drobný bol aj jeho podpis. Svedčia o tom aj dobové prezenčné listiny vtedajších lekárov trnavskej nemocnice. Vraj sa v spomínanej prezenčnej listine vždy podpis Alojza Pecháňa zmestil do priestoru mäkčeňa veľkého podpisu vtedajšieho prednostu venerologického oddelenia Pavla Žarnovického.

Riaditeľ Alojz Pecháň v lekárskom plášti s administratívnymi pracovníkmi v roku 1936. →

Slová o Alojzovi Pecháňovi potvrdzuje aj spomienka Edity Laiferovej. „Do nemocnice som prišla v roku 1952 ako operačná inštrumentárka u doc. Kukuru. S primárom Pecháňom sme sa stretli len jedenkrát. Išla som na interné oddelenie a na schodoch v budove som stretla pán primára Pecháňa. Už bol starší pán, kráčal pomaly a neisto, a mal zdravotné problémy. Keďže som videla, že mu chôdza už robí trošku problém, ponúkla som mu zvezenie výťahom. Akoby to bolo dnes, si pamätám jeho slová: Sestrička, prepáčte, ďakujem, ale výťahy sú len pre pacientov,“ hovorí Edita Laiferová.

Vráťme sa však k dostavbe interného pavilónu trnavskej nemocnice. Bolo výhodou, že Alojz Pecháň bol internista a sám chápal dôležitosť výstavby tohto pracoviska. Postupne bolo treba postaviť prosektúru (patologické oddelenie), márnicu, opraviť lekársky dom, ešte predtým sa podarilo opraviť administratívnu budovu a operačné sály. Najväčšou prekážkou v tom období pri výstavbe budov boli najmä administratívne problémy (stavby podľa rôznych kritérií schvaľovalo ministerstvo zdravotníctva a zdravotnej výchovy, ministerstvo vnútra). Postupne sa nemocnica menila aj administratívne. V rokoch vojnového slovenského štátu sa stal trnavský špitál štátnou nemocnicou. V čase riaditeľovania Alojza Pecháňa pracovalo v celej nemocnici dvanásť lekárov, z toho sedem lekárok a šesťdesiattri sestier, a lôžok bolo okolo sedemsto. V roku 1945 sa stal riaditeľom nemocnice primár chirurgického oddelenia Mikuláš Nádaši. Alojz Pecháň zostal primárom interného oddelenia.

Interný pavilón bol postavený v roku 1936 a pôvodne bol určený pre oddelenie interné a detské v celkovou kapacitou dvestošesťdesiatdva lôžok. Doteraz slúži svojmu pôvodnému účelu, aj keď za 80 rokov v ňom nebolo len interné oddelenie, ale aj gynekologicko-pôrodnícke, novorodenecký ordinariát i ušno-nosno-krčné oddelenie. Prízemná časť okrem lôžkového sektora slúžila aj ako príjmová ambulancia a rôzne ďalšie vyšetrovne (príjmová kardiopulmonálna ambulancia). Celkovou rekonštrukciou prešla v polovici 70. rokov, a v tejto podobe je dodnes.

Foto vľavo hore: Pavilón interného oddelenia dodnes veľmi podobu nezmenil.

Martin Jurčo, foto archív

 

 

 

 

 

Zatiaľ nehodnotené