novinky z radnice

Paradoxom posledných rokov je situácia, že azda neprejde mesiac, kedy by sa v trnavskom kultúrnom priestore neprezentovala nejaká zbierka autora s koreňmi v našom meste alebo regióne. Prezentácia knihy je však niekedy na vyššej úrovni ako samotný obsah. Na strane druhej sú však aj autori, ktorých poézia presahuje rámec regiónu. Tvorcovia takýchto textov zväčša riešia hlavne svoju poéziu, myšlienku, obsah, formu a vydanie knihy je len akýmsi výberom diel vychádzajúcich z tvorivého pretlaku. Presne do tohto kontextu môžeme zaradiť básnika Juraja Žemberu, Trnavčana, ktorého však v Trnave kultúrna verejnosť málo pozná. A to napriek tomu, že jeho doterajšie básnické dielo si získalo medzinárodný ohlas. Spomeňme jeho tri básnické zbierky: Právo každej noci (2005), V rukavičkách z vlastnej kože (2013), Rana po štepárskom noži. Rímske a rýnske (2016).

Juraj Žembera (nar. 23. marca 1970 v Trnave) študoval na Gymnáziu J. Hollého, potom začas na Strojársko-technologickej fakulte SVŠT v Trnave a napokon absolvoval odbor filozofia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (venoval sa zaujímavej téme Homérska ikonografia na vázovej maľbe v Etrúrii). Absolvoval tiež na rovnakom pracovisku odbor Veda o výtvarnom umení (téma Synkretická podoba Hercla v etruskom umení). V rokoch 1998 – 2001 bol doktorandom na Katedre archeológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity. V tom čase absolvoval viacero študijných pobytov. V strednom Taliansku mapoval etruské lokality, v roku 2000 napr. absolvoval študijný pobyt na Università per stranieri v Perugii. V roku 2006 absolvoval doktorandské štúdium prácou Pán zvierat v orientalizujúcom umení Etrúrie, genéza typu a jeho ďalší vývoj.

Okrem štúdia pôsobil Juraj Žembera zväčša ako odborník na umenie vo viacerých inštitúciách, napríklad v Galérii Jána Koniarka (1996), Slovenskom pamiatkovom ústave v Trnave (1997 – 98), bol súdnym znalcom v odbore umelecké diela (2001 – 2007), odborníkom v Slovenskej národnej galérii (2007 – 2010), od roku 2009 je členom výtvarnej zložky poroty súťaže Najkrajšie a najlepšie detské knihy jari, leta, jesene a zimy na Slovensku (Bibiana Bratislava), a v rokoch 2010 – 2013 pôsobil v Bibiane aj ako člen poroty súťaže Najkrajšie knihy Slovenska. Jeho texty nájdeme aj vo viacerých monografiách: Grafik, inšpirácia, múza a život. Albín Brunovský a jeho škola (2003), Miloš Balgavý. Keramika. Voľná tvorba a dizajn (2009), Igor Piačka (2012), Júlia Piačková (2013) a ďalšie.

Na spomínanom univerzitnom pracovisku pracoval ako odborný asistent a doktorand, ale pedagogicky spolupracoval aj s Univerzitou Konštantína Filozofa v Nitre či s Filozofickou fakultou UK v Bratislave. Poznajú ho aj deti ako učiteľa dejín umenia na trnavskej Základnej umeleckej škole. Od januára 2014 učí dejiny umenia, filozofiu, dejepis a občiansku náuku v Škole úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave.

*Keď sa pozrieme, koľko ste mali rokov v čase, keď vám vyšla prvá básnická zbierka, na debut je to dosť neskoro. No zrejme ste si pod tlakom sebareflexie povedali, že lepší je neskorší debut ako predčasný, teda taký, s ktorým by ste neboli spokojný.

-Moja cesta k poézii bola dlhá a strastiplná. V detstve som k nej nemal žiadny vzťah, rovnako aj v ranej mladosti. Nerád som sa učil básničky a nemal som rád ani Hollého pamätníky. Až na gymnáziu prišiel taký nepriamy impulz. Nešlo ani o poéziu, ale skôr o karikatúru ruskej klasiky. Cez prestávku som parodoval osemveršie A. S. Puškina. A to počula naša ruštinárka, a tak to na ňu zapôsobilo, že dodnes máme dobré vzťahy a stretávame sa. Ďalšie písanie prišlo v treťom ročníku z emocionálneho pretlaku. Nešťastná láska k spolužiačke a citové výlevy. Ale bola to skôr osobná výpoveď v krátkych riadkoch. Inak sa to veľmi poézii nepodobalo. Až na vysokej škole ma ovplyvnili bítnici. Bolo to v revolučných rokoch 1989 – 90. Vtedy vyšiel český preklad Allena Ginsberga Kvílení. Ten som si nechal od bývalej gymnaziálnej spolužiačky priniesť z Brna. A to ma zasiahlo. Allen Ginsberg, Lawrence Ferlinghetti, bítnici. Tak vyzerali aj moje prvé skutočné básne. Písal som pomaly, ťažko, muselo to dlho dozrievať. Keď už hotovú báseň pustím z ruky, už si za tým stojím. Debut je teda obsiahly, a boli to básne za obdobie pätnástich rokov. Od vysokej školy až po rok 2005.

* Forma teda bola čiastočne daná, kde ste hľadali témy, inšpirácie? Alebo to bola akási psychohygiena?

- Po stredoškolských štúdiách, keď nás morili viazaným veršom, som myslel, že takto písať nebudem. S bítnikmi som viac spoznal voľný verš, pásma, z nadšenia som sa do tohto vrhol. Ale tieto básne naozaj museli najprv dozrieť, aj v tej forme som sa hľadal relatívne dlho. Až v druhej a tretej knihe V rukavičkách z vlastnej kože a Rana po štepárskom noži som obsiahol formu tak, aby som s ňou bol spokojný. Zaujímavé je, že inšpirácia prichádza sama, a určite nie vtedy, keď sedím za stolom pri počítači. Je to zväčša vo vani, vo vlaku, keďže stále cestujem z Trnavy do Bratislavy. Výsledok a vycizelovaný tvar je potom už práca, keď z poznámok chcem vylúpnuť tvar a vybrúsiť formu. Dopredu málokedy viem, či to bude sonet, viazaný verš, voľný verš, kratší či dlhší útvar. Dá sa to tušiť niekedy, keď mám dosť rýmov, keď sa mi podarí nájsť dostatok dlhých veršov. Je to dobrodružstvo, hľadanie a niekedy až v polovici cesty vidno cieľ.

* Debut Právo každej noci vám vyšiel v roku 2005. Kým prvá zbierka bola akýmsi sumárom z toho, čo vzniklo za súhrnné obdobie, až nasledujúca zbierka V rukavičkách z vlastnej kože bola básnickou zbierkou ako sa patrí aj s vizuálnou stránkou.

- K tej prvej bola recenzistika blahosklonná, dostal som pochvalný list Jiřího Suchého z Divadla Semafor v Prahe. Skutočne tou ozajstnou bola až táto druhá zbierka. Vyšla osem rokov po debute a básne som písal ako prichádzala inšpirácia. Bolo toho toľko, že bolo na dve knihy. Nebol to zámer, ale až keď boli hotové, som sa rozhodol rozdeliť ich do dvoch kníh – okrem spomínanej aj do knihy Rana po štepárskom noži.

* Umením však nie je len napísať knihu, ale mať šťastie aj na vydavateľa a ilustrátora. A vám sa to úspešne podarilo. Zbierka V rukavičkách z vlastnej kože sa dostala do výberu Najkrajšie knihy Slovenska v roku 2013. Boli ste zaradený do webovej antológie Višegrádskych spisovateľov a obe zbierky boli preložené do maďarčiny.

- Hovorme skôr o dvoch knihách – V rukavičkách z vlastnej kože a Rana po štepárskom noži. Tie knihy sú dvojičkami. Ilustrátor Peter Uchnár výborne ilustroval obe knihy čiernobielymi grafikami. Je to môj rovesník, generačný spolupútnik, blízky priateľ, takže aj názorovo si rozumieme. Najprv sa mi podarilo nájsť ilustrátora, potom sme oslovili vydavateľstvo, kde je práve Peter Uchnár kmeňovým autorom najmä kníh pre deti. Z hľadiska obsahu som zvolil taký kľúč, že Rukavičky sú o láske a Rana o neláske, resp. o tom ostatnom. Rana obsahuje päť cyklov, a každý je iný. Je tam inšpirácia výtvarníkmi ako boli a sú Igor Piačka či Albín Brunovský, spisovateľmi Janovi Burianovi, Josefovi Kainarovi či Jiřímu Trnkovi, Bohumilovi Hrabalovi, ale aj mestami a krajinami, napríklad Prahou alebo Talianskom. Venoval som aj báseň Mariánovi Vargovi, ktorý sa mi spája so zážitkom v Chráme sv. Víta v Prahe. V prvej zbierke je napríklad aj báseň Augustová noc po rovine cvála, ktorá je venovaná Trnave. Rovnako svojmu mestu som venoval trnavské juvenílie zo stredoškolských štúdií v druhej zbierke Rana. Zaujímavý je napríklad cyklus Gombíkom do kominára. Dostal som totiž ponuku napísať dvanásť básní na motívy zverokruhu do bibliofílie Slovenskej pošty. Grafiky robilo dvanásť významných slovenských grafikov. Ten môj spôsob zadávateľovi nevyhovoval, chceli, aby som o každom znamení zverokruhu napísal krátku veršovanú báseň, takže tieto nepoužité básne som zaradil do knihy ako cyklus.

* A čo bezprostredné ohlasy?

- Veľmi si z mnohých ohlasov cením list od známeho herca, dramatika a scenáristu Zdeňka Svěráka, ktorý sa vyjadril v superlatívoch o mojej poézii. Teším sa, že si prekladateľ Norbert Repáš vybral zo spomínaných dvoch zbierok a preložil ich do maďarčiny. Tieto knižné dvojičky putujú po veľtrhoch, boli v Bologni, v Prahe a na jeseň sa predstavia na najväčšom knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom.

* Na svetlo sveta sa v trnavskom kultúrnom prostredí dostáva celá hŕba básnických zbierok, mnohé z nich sú aj oficiálne podporované. No najmä pokiaľ ide o poéziu, len zlomok z nich si nájde ozajstných čitateľov. Svetlými výnimkami sú azda knihy Miroslava Danaja alebo Zlaty Matlákovej. Ako vnímate trnavský literárny život? Aj keď ste skôr ako básnik introvert, prečo vás nevidieť práve na trnavských prezentáciách poézie alebo literatúry?

- Skôr sa pozerám do minulosti trnavskej literatúry, resp. jej tvorcov. Mám rád básnikov trnavskej skupiny. Napríklad Ľubomír Feldek mi pomohol pri vydaní môjho debutu a prijal ho veľkoryso a pochvalne. Mám rád Jána Ondruša či Jána Stacha. Ale najviac mám rád iniciátora trnavskej skupiny Miroslava Válka. Preto mi veľmi lichotí, keď moju tvorbu recenzistika prirovnala nielen k Jozefovi Urbanovi, ale aj Miroslavovi Válkovi. Odkedy zanikol Trnavský literárny klub, veľmi nesledujem súčasný trnavský literárny život. Priznám sa, že som skôr plachý autor, ktorý nerád vyhľadáva veľké stretnutia a čítačky a nikdy som sa nezapájal do literárnych súťaží. Som rád, keď sa moja poézia dostane k tým čitateľom, ktorí majú o ňu záujem.

Martin Jurčo, foto: autor

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)