novinky z radnice

V našom seriáli o trnavskej nemocnici sa dnes pristavíme na neurologickom oddelení. Celé desaťročia bolo zložkou Okresného ústavu národného zdravia. Vzniklo v roku 1950 a patrilo medzi menšie oddelenia, keďže v tom čase sa mnohé ochorenia súvisiace s neurológiou liečili na iných odboroch. Celkom prvé neurologické oddelenie bolo umiestnené v nemocničnom areáli v suteréne infekčného pavilónu, neskôr v pavilóne pod očným oddelením. Dnes ho nájdeme celkom vzadu v pavilóne, ktorý bol postavený v osemdesiatych rokoch.

Od roku 1970 viedol toto oddelenie Dominik Surový a najdlhšie pôsobiacimi lekármi oddelenia boli v minulosti Katarína Osvaldová, Blažena Vyskočilová, Gabriela Belanská a Tibor Sümegi. Už pätnásť rokov vedie toto pracovisko primár Georgi Krastev. Jeho predchodkyňou bola v rokoch 1984 – 2002 lekárka Marta Ferenčíková (nar. 27. januára 1944 v Ilave). Vyše dvadsať rokov bola aj pedagogičkou stredoškolského i nadstavbového štúdia na trnavskej Strednej zdravotníckej škole, kde vyučovala neurológiu a psychiatriu.

*Z akého prostredia ste vzišli a aká bola vaša cesta k medicíne?

- Život našej rodiny súvisel s povolaním otca. Preto sme sa sťahovali po Slovensku. Bývala som v Ľubochni i v Strážskom. V roku 1949 otec v Brestovanoch postavil dom, a odvtedy sme tam bývali. Dnes tam bývajú môj brat a sestra, a odtiaľ pochádzal aj môj manžel.

Po dvanásťročnej strednej škole v Trnave som odišla do Košíc. Po dvoch rokoch na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika som prešla do Bratislavy. A tam som ukončila všeobecné lekárstvo. V roku 1967 som sa prihlásila na výberové konanie do trnavskej nemocnice. Prijatá som bola na röntgenologické oddelenie. Nebolo to veľmi pre mňa, ale napokon ma pridelili na neurologické oddelenie. Viedla ho Blažena Vyskočilová, ktorá bola zastupujúcou primárkou. Vtedajší primár Smetanaj totiž v roku 1968 emigroval. Postupne som sa vzdelávala v neurológii. Bol vyhlásený konkurz, prihlásil sa doň Dominik Surový, ktorý prišiel z doškoľovacieho pracoviska v Trenčíne. Medzitým som absolvovala cirkuláciu na internom aj chirurgickom oddelení. Po materskej dovolenke som nastúpila konečne na neurologické oddelenie.

* Prečo to bola práve neurológia, teda zameranie na choroby nervové?

- Mala som k neurológii veľký rešpekt. Moji kolegovia v krúžku tvrdili, že práve preto zo mňa raz bude neurologička. Tí, ktorí ešte žijú, mi to dodnes pripomínajú. Išlo to však nejako samočinne. Mala som v rodine neskutočnú pohodu. Manžel pracoval v technickej oblasti, ale so synom mi veľmi mi pomáhali, pretože som absolvovala veľa študijných pobytov. V čase, keď som viedla neurologické oddelenie, nás v trnavskej nemocnici bolo päť žien – primáriek: lekárky Anna Danajová, Viola Makytová, Rozália Urbanová, Anna Strehárová a ja. Medzi mužmi to nebolo jednoduché, nemali sme ani stranícke krytie a ešte sme museli byť ako ženy akceptované.

← Primár Dominik Surový v čase svojho príchodu na trnavskú neurológiu.

* Cesta k primariátu bola však dosť dlhá. Cez atestácie a postupné presuny oddelenia, ich postupnú modernizáciu.

- Postupne som robila v rámci neurológie na konziliárnych vyšetreniach na rôznych oddeleniach. Ak niekto vypadol, bola som sekundárnou lekárkou. Napokon po druhej atestácii primár Dominik Surový odišiel pracovne do Prahy, a tak sa toto miesto uvoľnilo. Od septembra roku 1983 som viedla oddelenie a od roku 1984 som sa stala primárkou. Nebola to len vec odborných znalostí, ale vstupovalo do toho aj mnoho subjektívnych prvkov, vrátane vtedajšieho politického zastúpenia v nemocnici. Vtedy som mala dve atestácie za sebou a tretia ma čakala v Košiciach, čo bola organizácia zdravotníctva. Počas rokov som chcela toho veľa stihnúť. Najmä vyriešiť priestorové možnosti a obmedzený počet lôžok. Pribúdalo totiž neurologických pacientov a bolo to spojené s viacerými technickými limitmi. Napokon sa to podarilo. Z malých priestorov pod očným oddelením s tridsiatimi dvomi lôžkami sme sa sťahovali do väčšieho. Robila sa rekonštrukcia pri vtedajšej knižnici, a tam sme sa presunuli. Napokon sa rušila časť gynekológie a cez krajského neurológia a bratislavských kolegov som presadila zmenu. Podarilo sa nám presťahovať do jedného poschodia staronového pavilónu v zadnej časti areálu nemocnice, kde bolo pôvodne jedno z gynekologických oddelení. Tam je neurológia dodnes. Boli sme radi, že sme mali konečne 52 lôžok a mohli upraviť priestory, aby to oddelenie tak trochu vyzeralo. V predchádzajúcich priestoroch nám totiž chýbali niektoré základné veci. Konečne sme mali kyslík, potrebné zariadenia, ale stále sme bojovali o prístrojové vybavenie. Našťastie sme mali siedmich šikovných lekárov, ktorí mali ordinariáty. Boli to odborníci v úsekoch na eletromyografiu, elektroencefalografiu, vertebrogénne ochorenia, sklerózu multiplex, epilepsiu a tak ďalej. Postupne pribudli dvaja detskí neurológovia. To bolo v rámci okresu optimálne. Mala som ešte veľké plány s projektom jednotky intenzívnej starostlivosti. No, bohužiaľ, sa to vtedy nepodarilo dokončiť.

V roku 1988 Marta Ferenčíková (vľavo) na oslave jubilea lekárky Kataríny Osvaldovej. V strede lekár Bohuslav Dobrovodský.→

* Už viac ako pätnásť rokov pracujete ako lekárka v ambulancii v poliklinike. No kontakt s Neurologickou klinikou ste nestratili. Nielen preto, že mnohých pacientov odosielate práve tam.

-V roku 2002 som z primariátu odišla a pokračovala v ambulancii. Už som sa na túto súkromnú prax postupne pripravovala. Keďže primariát sa štvorročne obnovoval, v tomto čase už nastupoval nový primár Georgi Krastev. Bol a je pre trnavskú neurológiu priam požehnaním a aj vďaka nemu má oddelenie požadovanú úroveň. Dodnes sme v kontakte pri konzultáciách, zriadil konzultačné vyšetrenia pri chronických ochoreniach. Mnohé projekty pokračovali ďalej. Napríklad, ešte za môjho pôsobenia sme otvorili Klub Sclerosis multiplex, ktorého predsedom v Trnave sa stal dnes už nežijúci Milan Surgoš. Boli sme totiž trochu obmedzení liečbou, ktorú nám musela schvaľovať Bratislava. SM-károv zastrešovala lekárka Gabriela Belanská a sestrička Emília Kunovská. Pripravoval semináre, kultúrne podujatia, ale aj rekondičné pobyty. Veľmi dobre sa nám spolupracovalo s bratislavským pracoviskom a začínalo sa pri týchto diagnózach liečbou interferónmi.

* Keď porovnáte dnešné diagnózy a metódy liečby s tým, ako to bolo v sedemdesiatych rokoch, je to veľký rozdiel?

- Jedným z najčastejších ochorení boli bolestivé stavy chrbtice. Začali pribúdať zápalové ochorenia miechy a nervového systému, ale aj nádory. Potom najmä cievne príhody, pre ktoré som chcela budovať spomínanú jednotku intenzívnej starostlivosti. Dnešná medikamentózna liečba je neporovnateľná s vtedajšou. Vtedy bola široká škála liečiv, ale dnes je množstvo ponuky veľké – veľmi sme pokročili pri liečbe zápalových ochorení, pri vertebrogénnych stavoch s rôznymi zmesami podávanými vnútrožilovo. Aj v cievnej oblasti je úplný prevrat – napríklad preventívna liečba cievnej mozgovej príhody u rizikových pacientov – kardiakov, diabetikov a podobne. Neskutočný posun je v rámci artériosklerotických demencií, ktorá sa liečili kedysi úplne inak, podobne epileptici a skleróza multiplex. Zmenili sa štandard i posudzovanie pacienta a hodnotenia epileptických záchvatov. Ale v čom je dnes zmena v opačnom slova zmysle – znížil sa čas hospitalizácie. Mali sme logopedické a rehabilitačné sestry, ktoré s pacientmi pracovali, pri cievnych mozgových príhodách sme mali priemernú dobu hospitalizácie dva až tri týždne. Teraz je to oveľa menej a pacient sa presúva do domáceho liečenia. To už je celá ďalšia téma domácej starostlivosti, či doliečovacích zariadení.

* Ako sa postupne zlepšovala diagnostika?

- Nebola magnetická rezonancia či centrálny tomograf. Čo zostalo, to je vyšetrenie likvoru. Robili sme prosté a tvrdé vyšetrenia, ktoré by asi dnes už nikto nerobil. Boli to náfuky, teda pneumoencefalografia, náfuk miechového kanála, a prví na Slovensku sme robili kontrastné vyšetrenia miechy. Prostou angiografiou bolo pichnutie kontrastnej látky do krku. Ale takéto metódy boli veľmi stresujúce pre pacienta aj pre lekára. Mladí lekári si to dnes už ani nevedia predstaviť. Všetko nahradili spomínaná magnetická rezonancia a centrálny tomograf s kontrastnými vyšetreniami. Je to vďaka rýchlemu vzostupu vedy. Za mojich čias sa neučila genetika a imunológia, to sme sa všetko museli doučovať.

* S akými problémami dnes za vami najčastejšie prichádzajú pacienti do ambulancie?

- Pribúda veľa bolestivých stavov chrbtice, vertebrogénnych stavov. Mnohí pacienti prichádzajú doslova zrobení, keď už nedokážu zvládať tempo kladené na nich v zamestnaní. Ten tlak je spojený aj so sociálnym aspektom. Psychosomatické problémy sa prelínajú. Pred rokmi som pripravila prácu na tému bolesti chrbta a psychosomatiky. Spolupracovala som s psychiatrami a psychológmi, bola to prvá práca na túto tému. Preto vždy pri diagnostike bolestivé prejavy spájam s anamnézou rodinnou, či pracovnou.

*Pochádzate z horného Považia. Nechýba vám na trnavskej rovine tamojšia príroda? A čo mentalita Trnavčanov? Vnímali ste aj v tom rozdiel?

- Mentalita ľudí je tu iná, ale som si zvykla. Bývali sme najprv na Prednádraží, no desaťročia bývam na Vajanského ulici a mám možnosť denne pozorovať krásu pešej zóny a atmosféru centra mesta. Je úžasná, sadnem si niekedy na zmrzlinu a pozorujem okolie. Najviac ma teší trnavská zeleň. Aj pred bytom máme obrovské brezy, ktoré, napriek tomu, že sú veľké a niekedy zavadzajú, sú krásne.

Martin Jurčo, foto: autor a archív M.F.

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.7 (3 hlasovali)