novinky z radnice

Počas leta som sa viackrát stretol s priateľmi, s ktorými sa cez rok vídavam len zriedka. Čas spoločne strávený v prírode a pri grilovaní nám umožnil viesť dlhšie rozhovory. Uvedomil som si pri nich, ako sme pri niektorých témach bezradní. Pred rokmi nás napríklad naše rozhovory o politike jasne rozdeľovali na sympatizantov tej či onej politickej strany. Dnes už, zdá sa, nikto neverí nielen im, ale takmer nikomu. Keď vnímam túto navôkol prítomnú spoločenskú skepsu, snažím sa hľadať isté porozumenie doby aj prostredníctvom literatúry. Priliehavý pre dnešnú situáciu sa mi javí nemecký spisovateľ Thomas Mann, ktorý vo svojich dielach naznačil rozpad ideí a s ním spojené nebezpečenstvo diktatúr. Dnes síce silnejú hlasy proti extrémizmu, no na dosiahnutie jeho eliminácie sa viac upriamujeme na slovné či mediálne prestrelky než na porozumenie a odstránenie samotných jeho predpokladov a zdrojov. Poviedka Thomasa Manna s názvom Mário a kúzelník hovorí o odkrývaní týchto zdrojov. A tiež o tom, že v pozadí driemu v každom z nás. Podobne ako hrdinovia poviedky, aj my podliehame ilúziám a mediálne šíreným predstavám. V neustálom tlaku stupňovať zážitky, mať ich vždy nové a lepšie, nám zostáva čoraz menej času na reflexiu, na prežívanie vlastného života. Nespokojní hľadáme vinníkov a upíname zrak k podsúvaným predstavám o rýchlom šťastí. Thomas Mann upozorňuje, že ľudia opantaní nereálnymi predstavami a sľubmi nestačili spozorovať, že sa stali súčasťou sveta iných. V ňom začali nepozorovane súhlasiť a počúvať na povel. V poviedke takémuto podvoleniu predchádzal tlak kúzelníka, ktorý nútil ľudí vyjadrovať svoje city na verejnosti. Na základe odkrytých vnútorných poryvov ich potom vťahoval do svojej imaginárnej hry. Aj dnes sme často v mene otvorenosti tlačení rozprávať aj vtedy, ak nepoznáme súvislosti, alebo podporovať to, čo je viac vecou súkromia, intimity a pocitov než verejnou záležitosťou. Zdanlivá sloboda slova, v mene ktorej sa rozpráva na verejnosti o všetkom, často bez kontextu a pripravenosti diskutujúcich, sa môže paradoxne stať skôr prostriedkom na ovládanie druhých než cestou slobody a otvorenosti. Súvisí s tým aj neustále stupňujúce nutkanie vyjadrovať na verejnosti či na ulici všetko, čo nás páli, od vecí súkromných až po celospoločenské. Thomas Mann konštatuje, že tam, kde stratíme schopnosť rozlišovať medzi súkromným a verejným, medzi snom a realitou, ľahko prehliadneme, že ide zväčša len o predstavenie, v ktorom sme kulisami. Stávame sa súčasťou drámy, ktorú režíruje niekto iný.

Aj vďaka poviedkam a románom Thomasa Manna som pochopil, že bezradnosť, ktorú často pociťujeme pri sledovaní celospoločenských tém, by nemala viesť k rezignácii, k boju proti ostatným, ani k naivnej viere, že to niekto za nás zmení. Zmena je prítomná v nás. V prehodnotení našich potrieb, túžob i predstáv. Nie optikou médií alebo reklám, ale v prostredí reálneho života, medzi priateľmi. Život potom nemusí byť divadlom, ani neustálou prezentáciou seba, ale postupným odkrývaním a napĺňaním zmyslu spolu s druhými.

Pavol Tomašovič

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (65x hodnotené)