novinky z radnice

V Kopplovej vile si do 8. októbra môžete pozrieť Stratené krajiny z produkcie dolnobavorských výtvarníkov. Synagóga – Centrum súčasného umenia zas ponúka do 22. októbra nazretie do postkonceptuálnych presahov v českej kresbe pod názvom Spiritualita, sekularita, bilaterálnosť.

Stratené krajiny sú tematickou výstavou, ktorú zostavil kurátor Roman Popelár z tvorby piatich nemeckých výtvarníkov – predstaviteľov lineárnej, geometrickej či lyrickej abstrakcie. Spolupráca medzi vystavujúcimi a kurátorom siaha do letných mesiacov roku 2016, keď sa uskutočnilo prvé stretnutie v nemeckom meste Passau. V prvom pláne išlo o oživenie spolupráce, ktorá sa začala začiatkom 90. rokov medzi pedagógmi bratislavskej VŠVU a okruhom výtvarníkov, ktorých viedol vtedy mladý konceptuálny umelec Hubert Huber (*1956). Po preštudovaní mnohých portfólií vybral kurátor do piatich miestností Kopplovej vily päticu umelcov, ktorých tvorba vykazuje obsahovú príbuznosť, aj keď východiská sú odlišné.

Výtvarníčka staršej generácie Waltraud Danzig (*1945) sa roky venuje prevažne klasickým grafickým technikám. Jeden z jej ucelených cyklov vytvorených po roku 2000 výrazne pripomína topografické mapy, výseky krajín z leteckého pohľadu. Autorka o nich hovorí ako o monochrómnych lineárnych poliach. Jej „krajiny“ nepôsobia fiktívne, naopak: divák ich dokáže vnímať ako reálny celok, konkrétnu krajinu.

Hubert Huber je tri desaťročia jednou z vedúcich osobností miestnej výtvarnej scény. Regionálni kurátori ho označujú ako „majstra trojuholníka“. Je sochárom, grafikom, tvorcom site-specific inštalácií, do ktorých zakomponuje historickú, príp. lokálnu architektúru, často formou svetelného umenia. Je to výtvarník s environmentálnym zmýšľaním, ktorý používa znaky ako výrazový prostriedok. Ich variovaním a vsádzaním do krajín vytvára obrazy, ktoré hravou formou sprostredkujú stále aktuálne ekologické posolstvá. Optická ilúzia, ktorú sa snaží v mnohých dielach vytvoriť, umocňuje v divákovi pocit naliehavosti.

Traja predstavitelia mladšej generácie sú nositeľmi odlišného poňatia témy, no nemenej univerzalistického: Anja Kutzki (*1973) v maľbe inklinuje k minimalistickým polohám, jej farebnosť je väčšinou redukovaná na odtiene čiernej (resp. sivej) a bielej. Červená línia v bielej vytvára hranicu. Nielen hranicu v krajine: je to hranica fyzická, hranica v mentalite jedinca, hranica bolesti. Prípadná farebnosť v starších cykloch je redukovaná do malých geometrických polí na minimum. Ako odtieň života v globalizovanej spoločnosti, esteticky pôsobivá uniformita.

Akrylové maľby Stefana Meisla (*1976) sú naopak krajinami duševných stavov a ostro kontrastujú s jeho bielymi geometrickými a zároveň kinetickými objektmi. Pohyb prebiehajúci na objekte (nie pohyb objektu samotného) sa stáva v intenzite a čase nepredvídateľným. Sú to biele krajiny, na ktorých prebieha technicky regulované, no napriek tomu nepredvídateľné dianie.

Verena Schönhofer (*1980) sa na výstave predstavuje subjektívnymi krajinami z farebnej série s názvom Neuland (2014 – 2016), avšak v rámci pôsobenia na nemeckej výtvarnej scéne patrí k intermediálnym umelcom zahŕňajúcim viac žánrov. Svoje predstavy krajiny stvárňuje pod vplyvom prírodných foriem a štruktúr.

Stratené krajiny sú intenzívnym pohľadom do spektra tvorby, foriem a pracovných metód piatich umelcov s rozdielnym či podobným prístupom k téme. Poetický názov výstavy je predovšetkým výzvou k hľadaniu a (znovu)nájdeniu týchto krajín. Hľadá ich divák, avšak výtvarníci redefinujú tému. V kontexte prebiehajúcich klimatických zmien a sociálnych pohybov naprieč rôznymi regiónmi sa tento klasický a v princípe „večný“ námet začína javiť v novom svetle.

Spiritualita, sekularita, bilaterálnosť

Ako je známe, priestor synagógy sám disponuje silným géniom loci. Práve toto presýtenie spirituálnou atmosférou stálo pri zrode aktuálnej výstavy Spiritualita, sekularita, bilaterálnosť, ktorá spojila troch českých umelcov Jana Pfeiffera, Danu Sahánkovú a Adélu Součkovú. Kurátorský kľúč Lenky Sýkorovej, ktorá je aj autorkou projektu, sa zameral na problematiku duchovnosti v dnešnej spoločnosti, ktorá je stále častejšie orientovaná smerom k ateizmu. Dochádza tak k roztrieštenosti viery a miery tolerancie k viere iných. V stredoeurópskom priestore sme historicky spätí so židovsko-kresťanskou kultúrou a jej archetypy nás ovplyvňujú hlbšie, než sme ochotní si pripustiť. Spiritualita na začiatku 21. storočia prechádza zmenami a ľudia sa často navracajú ku koreňom, ktoré im pomáhajú nájsť stratenú identitu. Výstava reaguje na oboje – od viery k sekularizácii a späť. Výrazovým prostriedkom sa stala kresba v medziach jej súčasného chápania. Mladá generácia umelcov s ňou pracuje v intenciách sociálno-kultúrno-politických vzťahov, ktoré nás značne ovplyvňujú.

Na výstave zaujme objekt Jana Pfeiffera, veľká vlna s kresbou. Autor skúma tvaroslovie a cezeň sa snaží prísť na mechanizmy, ktoré nás obklopujú a ovplyvňujú. Fascinuje ho vzťah človeka k priestoru. Pre synagógu pracuje s princípom, ktorý je pre neho v poslednom období dôležitý: s monumentálnou kresbou tvorenou grafitovým prachom. Kresba sa stáva priestorovým objektom, ktorý počas vernisáže ožil vstupom performerov. Autor týmto spôsobom ideovo aj fyzicky kreslí do priestoru. Navodzuje ilúziu rozdelenej krajiny, kde platí „dvojaké pravidlo pre jednu zem“. Dialóg je aj volaním cez kopec. Dvaja ľudia na rovnakom mieste sú v dôsledku rôznych náboženských a politických dohôd každý niekde inde. Autor tak akcentuje osobnú skúsenosť z rozdelenej Palestíny.

V čele synagógy dominuje textilná inštalácia Adély Součkovej, ktorá spracovala tému židovskej spirituality. Autorka vytvorila toto dielo priamo pre výstavu s odkazom na chrámovú oponu oddeľujúcu profánny a sakrálny priestor. Dielo zdramatizovala roztrhnutím opony. Symbolicky tak otvára dvere a tiež otázku, kam tieto dvere vedú. Golem štylizovaný do piktogramu pre núdzový únik ukazuje „choď preč“. Jeho zdvojenie a umiestnenie proti sebe symbolizuje akýsi stret. Adéla Součková týmto spôsobom analyzuje súčasnú situáciu v spoločnosti. Majstrovsky dokáže previesť sled myšlienok do výtvarnej formy s plnosťou emócií a zážitkov.

Dana Sahánková predstavuje monumentálne kresby s dôrazom na ich spirituálnu atmosféru vťahovania diváka do obrazu. Jej kresby sú typické bohatou vnútornou štruktúrou. V posledných rokoch experimentuje s podkladom – konkrétne s drevenou tabuľou alebo plátnom so zlatým pozadím, ktoré odkazuje ku gotickým obrazom, keď doboví umelci touto technikou vytvárali ilúziu perspektívy.

Výstava je súčasťou dlhodobého projektu Postkonceptuálne presahy v súčasnej českej a slovenskej kresbe. Kurátorský a teoretický výskum od roku 2014 sleduje tvorbu mladých umelcov do 40 rokov z Českej republiky a Slovenska, ktorí vo svojej tvorbe inklinujú k postkonceptuálnemu umeniu. Viac na: www.aug.cz/postkonceptualni-presahy-v-ceske-kresbe.

 (GJK)

Zatiaľ nehodnotené