novinky z radnice

Začiatok prázdnin som v detstve trávil na dedine. Čas na hry bol pre miestne deti vyhradený až podvečer. Počas dňa pomáhali okolo domu a v záhrade. Nás, deti z mesta, vtiahli do iného rytmu. Žatva, zber úrody či obriadenie domácej hydiny patrili k pravidelným rituálom ich prázdninového obdobia. V symbióze so životom dediny a prírody spoznávali, že svet sa netočí len okolo nich. V kontexte zvykov a tradície sa prirodzene s pribúdajúcim vekom stávali súčasťou väčšieho celku, s ktorým sa konfrontovali, hľadali si v ňom svoje miesto a učili sa rešpektovať iných.

Nudu detí z panelákových sídlisk nepoznali. Ani chlad kamenných schodov s kartami v rukách, tmu pivníc s dymom prvých cigariet, ani tvrdosť asfaltových ihrísk či vyháňanie z malých kúskov zelených plôch pod oknami domov. Rokmi som si uvedomoval nielen stretnutie dvoch svetov, ale aj čoraz intenzívnejšie stieranie hraníc medzi nimi. A to v prospech civilizácie kamennej architektúry, techniky, kolektivizácie a zoskupovania ľudí do jednoliatej masy naprojektovaných sídlisk s vytesnenou prírodou do malých parkov so zvyškom zelene. Obrábať pôdu či chovať úžitkové zvieratá sa už ani na dedinách príliš nenosí. Získali sme zdanlivú istotu chleba a zeleniny v obchodoch. S tým i niekoľko dní oddychu naviac. Akosi podvedome tak v dvadsiatom prvom storočí hľadáme miesta oddychu mimo trvalých bydlísk. Chceme vidieť svet a kdesi vo vlastnom vnútri sa ozýva i túžba po symbióze sveta cez krásu hôr, riek a morí. No stratenú kontinuitu i spriaznenosť s prírodou nenájdeme automaticky. Vycestovaním nezmeníme ukotvenú rýchlosť nášho posudzovania bez hľadania súvislostí, ani nevymeníme prístup vlastnenia či egoizmu za pocit spriaznenosti a spoločne prežívaného sveta. Aj z najexotickejších krajín síce mnohí prichádzajú oddýchnutí, avšak bez zmeny vstupujú do tej istej riavy. To stratené, vytlačené do úzadia, poskytujúce krídla, ktoré nás prenášajú za predmetné videnie, je v nás. V krajine srdca a duše. Pohoda a pokoj neprichádzajú s peniazmi, so získaním intenzívnych pôžitkov, postavenia či s výmenou vlád, ale s uvedomením si celku a svojho miesta v ňom. Kedysi už deti na dedine vedeli, že sú súčasťou sveta so zákonitosťami uchovania života, a nie naopak. Nevrátime čas ani dobu. Môžeme však skúsiť popri zmene miesta dovolenky zmeniť náš pohľad na svet. Po príchode domov sa potom nemusíme vrátiť do starých koľají so zrýchľujúcim smerovaním ku konečnej stanici. Naopak. Návštevou krajiny duše môžeme zacítiť vôňu lesa, žblnkot vôd či šumenie múdrosti mora. Kus prirodzeného vlastného sveta v strohých vzťahoch, v atomizovaných mestách vráti pulz života nám i okoliu.  

Pavol Tomašovič

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (46x hodnotené)