novinky z radnice

Pavol Makó – matematik v objatí Múz      Rok 1777 sa do dejín Trnavy zapísal ako rok ďalekosiahlej zmeny, keď chýrna Trnavská univerzita ukončila svoje fungovanie na území mesta a presídlila sa do Budína. Spomínaný rok však priniesol aj iné zásadné zmeny v oblasti uhorskej vedy, školstva a vzdelávania: koncom augusta 1777 bolo schválené nové osvietenské školské nariadenie Ratio educationis, na presťahovanej univerzite v Budíne vznikla nová katedra matematiky a nastalo aj výrazné produkovanie nových školských učebníc. Jedným z tých, ktorých sa všetky uvedené zmeny priamo dotýkali, lepšie povedané, sám sa o ne pričinil, bol aj Pavol Makó, uznávaný profesor matematiky a fyziky, ktorý pôsobil v Trnave, vo Viedni i v Budíne. Aktívne sa zúčastňoval aj na tvorbe dokumentu Ratio educationis a bol autorom veľkého počtu novátorských vysokoškolských učebníc, ktoré významne ovplyvnili výučbu matematicko-fyzikálnych disciplín v celej krajine.

Meno Pavol Makó je v kruhu literárnych vedcov v súčasnosti málo známe, o to lepšie ho však poznajú tí, ktorí sa venujú dejinám matematiky a fyziky a práve im možno ďakovať aj za to, že jeho životnú dráhu a tvorbu poznáme celkom podrobne. Pavol (Pál) Makó alebo latinsky Paulus Mako de Kereg-Gede sa podľa matričných záznamov farského úradu v Jászapáti narodil 9. júla 1723 do rodiny Gergelya Makó a Judity Sikeovej. Základné vzdelanie nadobudol v rodnom mestečku, šesť tried strednej školy absolvoval v jágerskom inštitúte pod dohľadom jezuitov, kde roku 1741 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Nasledujúce roky strávené striedavo štúdiom a vyučovaním zreteľne ukazujú, ako sa z talentovaného mladého jezuitu formoval výborný pedagóg, vzdelanec a univerzitný profesor. Dvojročné skúšobné obdobie strávil v Trenčíne, potom sa dostal do Győru, kde si ako repetítor v triedach poézie a rétoriky prehĺbil aj vlastné znalosti. V rokoch 1744 – 47 sa venoval štúdiu filozofie na Trnavskej univerzite a po jeho skončení pôsobil jeden školský rok v Užhorode, kde vyučoval latinskú syntax v tamojšom jezuitskom gymnáziu. Po krátkom pôsobení v Trnave sa mladý Makó na svoje veľké potešenie ocitol ako repetítor matematiky na Viedenskej univerzite. Svoju radosť zachytil aj básnicky v elégii s názvom Keď som bol poslaný na matematické štúdiá do Viedne, kde sa vyznáva zo svojich pocitov, ktoré sa ho zmocnili, keď sa dozvedel, že jeho užhorodský pobyt, vnímaný z jeho strany ako vyhnanstvo, sa čoskoro končí a svoje brány mu otvorí Viedeň. Verše znejú takto:

Už sa vydávam na cestu, vznešená Viedeň,

         v diali už vidím tvoje veže i cisársky hrad.

Zdravím ťa mesto sťa sídlo vysokej matematiky,

         miesto, o ktoré nie raz som prosil i žiadal.

Neprichádzam uctievať toto prekrásne mesto

         a kto si to myslí, vôbec ma nepozná.

Nemám ja záujem o chrámy bohov či vztýčené paláce

         kráľov, hoc pohľad na ne ma akiste teší.

Zbohom dám tomu, kto neobdivuje nič okrem hradieb

         a krásnych príbytkov v spletitých uliciach.

Tu sa nachádza – a nech je tu ešte dlho – sídlo, čo obýva božská

         Mathesis; tá ma nadchýna viac ako samotné miesto.

Univerzitné štúdiá zavŕšil Makó absolvovaním štvorročnej teológie v Štajerskom Hradci v rokoch 1753 – 56, kde bol roku 1755 vysvätený aj za kňaza. Po kvalitnej príprave nastúpil na pedagogickú dráhu, z ktorej už nikdy nezišiel. Roku 1758 sa stal učiteľom Trnavskej univerzity, kde bola jeho hlavnou disciplínou experimentálna fyzika, prednášal však aj matematiku, logiku a metafyziku. Vďaka vynikajúcim znalostiam, ktorými oplýval, ho čoskoro pozvali prednášať do Viedne na novozriadené Tereziánum, ktoré založila Mária Terézia so zameraním na prípravu elity. Makó tam strávil celé desaťročie, od roku 1763 až do zrušenia rádu v r. 1773, a bolo to pre neho pokojným a vyrovnaným obdobím, keď sa zaoberal tým, čo ho skutočne bavilo: vyučoval matematiku a fyziku po latinsky, mechaniku prednášal v nemeckom jazyku. Jeho činnosť sa však neobmedzovala len na vyučovanie, ale pre svojich študentov písal a vydával aj učebnice.

Zrušenie rádu zasiahlo Makóa citovo, na jeho kariéru a existenciu však toto radikálne rozhodnutie nemalo nepriaznivý vplyv. Stal sa svetským kňazom, neskôr mu panovníčka Mária Terézia viackrát preukázala svoju priazeň a vymenovala ho za opáta a kráľovského radcu. V tejto pozícii sa intenzívne podieľal aj na príprave významnej celouhorskej školskej reformy Ratio educationis, ktorú preložil z nemčiny do latinčiny. V roku presídlenia univerzity z Trnavy do Budína bol vymenovaný za riaditeľa Filozofickej fakulty a neskoršie roku 1784, keď sa univerzita sťahovala ďalej do Pešti a funkcie riaditeľov zanikli, stal sa členom študijného výboru miestodržiteľskej rady. V tomto období mu povinnosti už nedovoľovali, aby sa aktívne podieľal na vyučovaní, no napriek tomu bol stále činný a aj ako sedemdesiatročný človek mal mnohé plány. Žiaľ, tie sa mu nepodarilo naplniť, v auguste 1793 náhle zomrel. Súčasníci si Makóa hlboko vážili, po jeho smrti zvečnili viacerí básnici a spisovatelia jeho pamiatku básňou či chválorečou. Za všetkých spomeňme aspoň slávneho historika Juraja Praya, ktorý na pohrebe predniesol smútočnú reč.

Ako sme uviedli, organickou súčasťou Makóovho akademického pôsobenia bola aj intenzívna spisovateľská činnosť. Jeho práce možno rozdeliť na dve veľké skupiny: do prvej početnejšej skupiny zaraďujeme vedecké a odborné práce z oblasti matematiky, fyziky, aritmetiky, metafyziky a logiky, ktoré sú svojou formou prevažne učebnice, do druhej skupiny patria literárne diela, z ktorých sú najpozoruhodnejšie elégie. Z hľadiska vedeckého pôsobenia a tvorby didaktickej literatúry možno u Makóa za najproduktívnejšie roky určiť desaťročie strávené vo Viedni v Tereziáne. V tomto období vydal najviac učebníc matematiky a fyziky, ktoré svojím obsahom zodpovedajú asi dnešným stredoškolským učebniciam v danej oblasti. Makó patril medzi najobľúbenejších tvorcov učebníc najmä pre svoj jasný štýl písania, moderné chápanie a výbornú schopnosť podať vedecké problémy zrozumiteľne. Nezostal však len pri otázkach stredoškolskej úrovne, ale zaoberal sa matematikou aj na vyššej úrovni, a to matematickou analýzou a integrálmi.

Uznanie si Makó vyslúžil nielen svojimi vedeckými, ale aj literárnymi prácami. Hoci vznikli v oveľa menšom počte, niet pochýb o ich význame a vysokej umeleckej kvalite. Okrem básnických diel sa zachovali aj dve reči napísané z príležitosti presťahovania univerzity do Budína či jedna školská dráma. Z lyrických žánrov si Makó najviac obľúbil elégie (žalospevy), veď práve v tomto žánri vznikli jeho najvýznamnejšie básnické diela, poznáme však aj jedinú ódu z jeho pera, ktorú napísal pri príležitosti sobáša Jozefa II. Napriek skutočnosti, že Makó napísal iba zopár elégií – bolo ich dovedna 27, vieme, že boli vo viedenských literárnych kruhoch známe a obľúbené, vďaka čomu boli aj opakovane vydávané. Makóova prvá básnická zbierka s názvom Elegiarum liber unicus (Jediná kniha elégií) z roku 1752, ktorú vydal vo veku 28 rokov, sa svojho času stala mimoriadne populárnou a slúžila iným ako vzor básnického umenia a zručnosti. Táto zbierka sa stala základom ďalších Makóových básnických zbierok, totiž každá elégia prvej zbierky sa znova objavuje v niektorom z ďalších vydaní. Dôvodom toho je fakt, že Pavol Makó svoje diela často prebásňoval, opravoval a zdokonaľoval. Svoju druhú zbierku elégií vydal Makó takmer po desiatich rokoch pod názvom Carminum libri tres in usum scholarum (Tri knihy básní pre školské použitie) v roku 1761, no na poslednú zbierku museli milovníci jeho básní čakať ešte dlhšie, publikoval ju totiž až roku 1780 s názvom Elegiacon (Zbierka elégií) a obsahuje aj nové básne dovtedy nepublikované. Ako vidno z názvu druhej zbierky, básne boli vhodné aj pre didaktické účely a vieme, že jeho elégie boli zapracované do učebnej látky a používali sa napríklad vo švajčiarskych školách pri vyučovaní klasickej latinčiny a metriky.

Z hľadiska obsahového sú Makóove elégie rôznorodé a podľa ich tematického zamerania možno povedať, že námety čerpal z každodenného života človeka: viackrát písal o svojom osude, o narodeninách, chorobe, o možnosti študovať vo Viedni, spomenul však aj chvíle prežité v Užhorode, ktoré prirovnal k Ovídiovmu vyhnanstvu v Tomide. Dobre vedel, že k týmto témam sa vznešené a rozsiahle epické skladby vôbec nehodia, preto aj v prvej básni, ktorá je v každej zbierke rovnaká, vysvetľuje, prečo uprednostnil radšej elegický žáner. Opisuje v nej, ako si mladý básnik pri riečke Trnávke trápi myseľ starosťami, akú formu má zvoliť pre svoju básnickú prvotinu. Vtom k nemu pristúpi personifikovaná Elégia, ktorá ho presvedčí, že nielen hrdinský epos, ale aj lyrická poézia je vhodná na získanie slávy, a ako najlepší príklad pripomenie klasické vzory elegického žánru Ovídia a Tibulla, na ktorých básňach si svoje umenie cibril v mladosti aj sám Makó. Na záver si ukážkou z tejto úvodnej básne priblížme atmosféru elegickej zbierky básnika, ktorého novodobá maďarská literárna história označila za zakladateľa latinskej barokovej elegickej poézie.

Tam, kde tíško preteká riečka Trnávka, som sa

         plný starostí kedysi blížil k jej sviežim vodám.

Dumal som, aké činy bystrým veršom ospievať,

         z čoho by malo vzniknúť moje prvé dielo.

Hneď ku mne knísavým krokom Elégia neisto pristúpila

         a medzi prstami držala myrtovú ratolesť.

Priznávam, v tvári ma zalial pýr: veď čo ja viem o dievčati?

         Žena je pre mladíka veľkým zlom: býval som sám.

Keď som ju zbadal (prezradil ju krok), nabral som odvahu,

         a kým ona mlčala, tieto slová vravel som.

Prečo si tu? Isteže, chystám trocha vážnejšie básne,

         ktoré si žiadajú skladbu zo šiestich stôp.

Nájdi si iného básnika, čo bude nasledovať teba a tvoj tábor,

         a elégie bez hrdinov nazve veľkou cťou.

Nicol Sipekiová, Trnavská univerzita, Katedra klasických jazykov

Literatúra:

MAJTAN, Vladimír: Mako Pauli Carminum libri tres (Tyrnaviae 1764). Diplomová práca. Trnava 2002.

WIRTH, Lajos: Makó Pál élete és életműve. Jászberényi Tanítóképző Főiskola, Jászberény 1997.

HAJDÚ, Vera: Makó Pál költői mintái és versalkotási módszere az Ad amicum című elégiája alapján. Egyháztörténeti Szemle, roč. 11, 2010, č. 2.

RATHMANN János: Pál Makó ako predstaviteľ nových ideí v matematike a v logike. FILOZOFIA, roč. 66, 2011, č. 10.

Súťažná otázka: Ktorých antických básnikov považoval Pavol Makó za svoje vzory? Správne odpovede zasielajte do 20. októbra 2017 na adresu: Katedra klasických jazykov, Trnavská univerzita, Filozofická fakulta, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava alebo emailom na klasjaz@truni.sk. Z účastníkov súťaže vyžrebujeme jedného, ktorý získa knižnú cenu.

Zatiaľ nehodnotené