novinky z radnice

V našom seriáli sa dnes zastavíme na infekčnom oddelení, dnes už infekčnej klinike. Patrí medzi najstaršie v trnavskej nemocnici. Záznamy hovoria, že už v roku 1824 boli infekční pacienti liečení spoločne s pacientmi trpiacimi venerickými ochoreniami. V roku 1831 sa v Trnave rozšírila epidémia cholery a pacienti boli izolovaní pri starom cintoríne, kde bola aj malá nemocnica – lazaret.

V spomínanom čase vraj takéto oddelenie malo až štyridsaťpercentnú úmrtnosť. Koncom 19. storočia spolupracovalo s peštianskymi nemocnicami, odkiaľ dostávali aj sérum na liečenie šarlachu. Brušný týfus mal vtedy údajne až šesťdesiatštyripercentnú úmrtnosť. V roku 1903 bol v Trnave ako prvý na dnešnom území Slovenska vybudovaný infekčný pavilón pre 12 až 15 pacientov. Novú budovu oddelenia, ktoré malo veľkú spádovú oblasť, vybudovali v roku 1932. Bolo na tú dobu najmodernejšie na Slovensku. Liečil sa tam najmä šarlach, záškrt, brušný týfus a črevné nákazy. Mnohé z týchto ochorení už celkom vymizli.

Po druhej svetovej vojne viedol infekčné oddelenie Otto Winter, od roku 1950 František Osvald, ktorý začal bojovať najmä proti črevným nákazám, brušnému týfu a dyzentérii. Spolu s okresným hygienikom zaznamenali v tomto boji úspech. Zo 111 prípadov brušného týfu v roku 1951 bolo v roku 1960 už len 5 prípadov. Od roku 1960 významne klesal počet všetkých nákaz a počet úspešne vyliečených pacientov stúpol na 1 200 ročne. Pri jubileu nemocnice v roku 1974 malo infekčné oddelenie 90 lôžok, viedol ho primár František Osvald a lekár Ján Bušniak.

V tomto čase prišla na infekčné oddelenie aj mladá lekárka Anna Strehárová (nar. 23. apríla 1946 v Koválove na Záhorí). Po štúdiu v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe pôsobila v nemocnici v Šali a od roku 1975 je lekárkou v nemocnici v Trnave. Od roku 1983 bola primárkou infekčného oddelenia, od roku 1999 prednostkou infekčnej kliniky (do 31. júna 2017) a zároveň krajskou infektologičkou. Jej zásluhou sa pracovisko stalo klinikou, kde pracuje dnes 6 špecialistov –infektológov. V rámci Slovenskej a Českej infektologickej spoločnosti organizovala viacero významných celoslovenských podujatí na Smolenickom zámku. Kolegovia spomínajú najmä Slovensko-český kongres o infekčných chorobách z roku 2015. Anna Strehárová je členkou Slovenskej spoločnosti infektológov, hepatologickej, vakcinologickej a epidemiologickej spoločnosti a ďalších aj medzinárodných odborných spoločností a držiteľkou mnohých ocenení, napríklad Ceny Martina Palkoviča Trnavskej univerzity za pedagogickú prácu, Ceny J. E. Purkyně alebo Zlatej medaily TTSK.

Dnes je mimoriadnou profesorkou Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity a pracuje ako lekárka na infekčnej klinike nemocnice v Centre pre diagnostiku a liečbu chronických vírusových hepatitíd.

Anna Strehárová je rada, že sa podarilo obnoviť historickú budovu infekčnej kliniky vrátane vybudovania moderného výťahu, ktorý pomáha pacientom. ↓

* Dodnes navštevujete svoju rodnú obec Koválov neďaleko Senice a v svojom rodičovskom dome trávite voľné chvíle. Z akého rodinného prostredia ste vzišli a ako vás to ovplyvnilo?

- Môj otec bol najstatočnejší človek v mojom živote. Ako vojak bol účastníkom Slovenského národného povstania. Po potlačení povstania bol zajatý a dostal sa do koncentračného tábora, začas bol aj v koncentračnom tábore v Dachau. Po vojne, keď mu ponúkli členstvo v komunistickej strane, si dal podmienku, aby rodina mohla chodiť do kostola. So všetkými jeho podmienkami súhlasili. Potom vďaka členstvu v strane pomohol napríklad učiteľovi, ktorý bol organistom v kostole, ale aj farmárovi z majera v rodnej dedine, ktorého označili za kulaka a nechceli mu prijať deti do školy. Otec si aj jeho zastal. V dobrej viere bol aj pri zakladaní družstva. Tým, že sa snažil pomáhať ľuďom z oboch strán, bol medzi dvomi mlynskými kameňmi. Snažil sa byť spravodlivý, no postupne zisťoval, že všetky spoločenské veci sa dejú inak. Preto sa v 50. rokoch rozhodol odovzdať stranícku knižku s tým, že on za takúto stranu nebojoval. A to poznačilo ďalší osud našej rodiny. Stali sme sa deťmi zradcu strany. Starší brat nemohol ísť ani na priemyslovku, bol murárom, mladší brat sa nedostal na vysokú školu. Ja som maturovala na Strednej všeobecne vzdelávacej škole v Senici a moje ďalšie pokračovanie bolo otázne. Bola som však veľká recitátorka. Milovala som Puškinov pamätník, Hviezdoslavov Kubín, vyhrávala som recitačné súťaže. V škole som založila divadielko, pozývali sme napríklad herečku Máriu Kráľovičovú. Keď som mala ísť na vysokú školu, nechceli to dovoliť. Riaditeľ školy profesor Čopjan mal za manželku Rusku, bývalú ruskú šľachtičnú. Ona ma učila recitovať. A práve tento profesor – riaditeľ povedal, že ak nebudem môcť ísť študovať, nepôjde z triedy nikto. Napokon povolili aj z obce, dali odporúčanie a nenamietali proti môjmu štúdiu.

* Najprv ste začali štúdium na Univerzite Komenského v Bratislave a po dvoch rokoch bola možnosť prestúpiť do Prahy na Karlovu univerzitu. Takže ste mohli porovnať obe univerzity.

- Bola možnosť výmenných pobytov študentov. Tam som mala kamarátku Jitku Janovskú, naši otcovia sa poznali ešte z Dachau a boli sme rodinnými priateľmi. Ako dieťa som mala ťažký zápal pečene. Išla som do kúpeľov do Karlových Varov, a v tom čase sme sa začali rodinne priateliť. Od desiatich rokov som k nim každý rok chodila na prázdniny do Prahy a Jitka chodila k nám, milovala Záhorie, tunajšiu prírodu. Chodievali sme napríklad na kultúrne leto do Smrdák. Teda nielen za prospech som mala možnosť ísť do Prahy, ale aj preto, lebo som Prahu už dobre poznala. Už v treťom ročníku som mohla pracovať ako pomocná vedecká sila na 1. internej klinike FVL Univerzity Karlovej na Karlovom námestí. Táto klinika bola zameraná na hepatológiu. A to rozhodlo. Každú druhú sobotu som chodila do laboratória, kde vedecky pracovali manželia – lekári Brodanovci, neskôr profesor Kordáč.

Kolektív infekčného oddelenia prináša nielen dobré medicínske výsledky. V 80. rokoch bol aj čas na spoločenské stretnutia členov celého tímu. →

* V tom čase ste sa poznali už so svojím budúcim manželom, ktorý študoval v Bratislave právo, no prestúpiť do Prahy už preňho nebolo také jednoduché. Takže ste cestovali z Prahy do Bratislavy a domov na Záhorie.

- Po skončení fakulty v roku 1970 som chcela v Prahe ostať ako asistentka, aj ma chceli na spomínané oddelenie hepatálnych ochorení na výskum. Mali vtedy už výborné európske výsledky a liečili tam vzácnejšie ochorenia pečene. Keďže môj manžel mal mamičku z Prahy, skôr by sa mi hodilo zostať v Prahe. V tom čase mi však zomrel 19-ročný brat. Rodičia veľmi žialili, a tak som sa rozhodla vrátiť domov. S manželom sme sa zobrali hneď po mojej promócii. V tom čase som pracovala v nemocnici v Šali, kde pôsobil veľký internista – primár Topercer. Chcela som veľmi robiť vedeckú prácu. Myslela som si, že to bude môj cieľ. Ale spomínaný pán primár ma naučil robiť klinickú prácu, pomáhať pacientom a mať túto prácu rada. A toto mi zostalo. Manžel skončil právo, zamestnal sa v Trnave na prokuratúre, a tak sme sa sem presťahovali.

Kolektív lekárov i sestier infekčného oddelenia začiatkom 90. rokov, ešte pred rekonštrukciou budovy. ↓

* Prestup na interné oddelenie vtedajšieho Okresného ústavu národného zdravia sa však nekonal a vy ste skončili celkom inde. Na anestéziológii.

- Chcela som sa venovať pečeni v rámci interny. No nebolo voľné miesto, tak som sa zamestnala u vtedy veľkej osobnosti trnavskej nemocnice Dariny Nábělkovej, ktorá bola neskôr primárkou ARO. Kým založila toto oddelenie, viedla len anestéziu pri operáciách. Naučila nás, že keď nie sme v službe, máme študovať zahraničné texty, prekladať, venovať sa svojmu odbornému rastu. Tie dva roky, to bola pre mňa veľká škola.

* Čo rozhodlo v tom, že ste prešli napokon na infekčné oddelenie?

- Začínalo sa budovať oddelenie ARO a ja som stále poškuľovala po hepatológii, teda pečeni. A tak sa stalo, že na infekčnom v tom čase bol len starnúci pán primár František Osvald. Uvoľnilo sa miesto a pri operácii sa ma chirurg a vtedajší riaditeľ nemocnice Bohumil Písečný opýtal: Vidím, že tu máte nejaké časopisy o hepatológii a zaujíma vás pečeň. A práve na infekčnom oddelení je voľné miesto, nechcete tam ísť? A tak som 1. augusta 1977, teda presne pred 40 rokmi prešla na infekčné oddelenie. Malo 71 postelí a boli sme tu len dvaja lekári a občas nejaký cirkulujúci lekár. Keď som prišla, práve tam v rámci cirkulácie lekárov pomáhal Stanislav Križan, ktorý už práve odchádzal na detské oddelenie, kde pôsobí dodnes. Pacientov bolo teda veľmi veľa a lekárov málo. Vtedy som bývala každý deň do večera v práci. Už som mala dvoch synov a atestáciu z infektológie som zvládla vďaka pomoci mojej mamy. Raz sa mi stalo, že mi syna priviezli učiteľky zo škôlky dávno po pracovnej dobe do práce. Dodnes ma to mrzí!

* Aké najčastejšie ochorenia sa vtedy liečili na infekčnom oddelení? Vtedy bolo rozdelené na 2 časti, teda mužov, ženy a deti medzi dospelými, čo najmä pre malých pacientov zrejme nebolo veľmi vhodné.

- Boli to najmä zápaly mozgu, bacilárna dyzentéria, žltačky, najmä hepatitída A, ktorá sa prenáša špinavými rukami. Zásluhou očkovania proti infekčným ochoreniam dnes vyslovene prenosných ochorení nie je toľko ako kedysi, aj keď sa nám napr. žltačka vracia v pravidelných intervaloch. V 80. rokoch sme zaznamenali aj návrat osýpok. Experti zo zahraničia, ktorí pracovali v JE Jaslovské Bohunice, mali deti, ktoré neboli zaočkované proti osýpkam. A tie potom preniesli ochorenie do kolektívu. Ako ste uviedli, deti boli medzi dospelými pacientmi, čo odporovalo dokumentu Charty dieťaťa. Usilovala som sa preto vybudovať detskú časť oddelenia v prízemí budovy, čo sa mi po rokoch úsilia podarilo. Často sme mali hnisavé meningitídy. Mnohé infekčné ochorenia vďaka vysokej zaočkovanosti celkom vymizli, napríklad, už sme sa nestretli s tetanom. V súčasnosti však vďaka antivakcinačným aktivitám hrozí návrat mnohých infekčných ochorení. Mnohé mamičky si neuvedomujú, aké je nebezpečné pre dieťa, ak nie je zaočkované proti niektorým zo spomínaných ochorení.

* Od 80. rokov ste sa začínali venovať ďalším témam. Napríklad vás zaujímal pásový opar, o ktorom sa vtedy toľko nevedelo. Liečil sa skôr podávaním vitamínov a lokálne tekutým púdrom.

- Občas ho liečili na kožnom oddelení. Napokon som sa začala zaoberať tým, že existuje kauzálna liečba podľa príčiny ochorenia, a tá súvisela zväčša s imunitou. V zahraničí sa liečil injekčne aciclovirom, ktorý sa začal dovážať aj k nám. Bola som jednou z prvých, ktorí začali o tom prednášať a chcela som pokračovať vo výskume. No keďže som nemala ambície politicky sa angažovať, zamietli mi ašpirantúru. V systematickejších výskumoch som mohla pokračovať až v 90. rokoch po vzniku Trnavskej univerzity. Zásluhou veľkej osobnosti Vladimíra Krčméryho, práve naše pracoviská – infekčné a chirurgické oddelenia, boli prvou výučbovou bázou pre študentov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce. V tej mojej dizertačnej práci som mala pätinu pacientov, ktorí nemali starší vek a nemali prirodzene zníženú imunitu, ale mali skryté onkologické ochorenie. Platí teda pravidlo, že pásový opar je zdvihnutý prst, ktorý upozorňuje na iné ochorenie, alebo je dôsledkom vyčerpania a stresu. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že je výsledkom zníženej imunity. Vtedy som aj zistila, že ak je včas podaná antivírusová liečba, nemusí byť zničený nerv, ktorý vyvoláva ťažké bolesti. Aj ten stres sa potvrdil ako možná príčina oslabenia imunity, v dôsledku čoho sa reaktivuje herpetický vírus spôsobujúci v detstve ovčie kiahne. Medzi mojimi pacientmi sa začali objavovať aj mladšie ženy – podnikateľky. Bola to éra v 90. rokoch, ktorá prinášala mnoho stresu.

* Napriek veľkému rozvoju medicíny sa niektoré ochorenia objavujú neustále v nejakej inej forme. A to vás zrejme poháňalo učiť sa stále nové a nové vyšetrovacie metódy a hľadať nové témy.

- Okrem klasických metód klinickej mikrobiológie, vyšetrovanie mozgovo-miechového moku, ktorý sa musel špeciálne farbiť, dokážeme dnes aj skúmať molekuly vírusov alebo baktérií. Mnohé vyšetrenia kedysi trvali aj štyri dni. Museli sme sa naučiť začať s liečbou napríklad hnisavých meningitíd ešte skôr, ako sa potvrdili výsledky testov. Dodnes sa u nás vyskytujú najmä pneumokokové meningitídy. Nadužívaním antibiotík sa zvyšuje odolnosť baktérií voči antibiotikám, preto sa toto ochorenie všeobecne vyskytuje častejšie. Vyše 25 rokov som viedla práve v trnavskej nemocnici Komisiu racionálnej antibiotickej terapie. Patríme medzi také zariadenia, kde sa robia antibiotické konzíliá, teda akési konzultácie pri vážnych stavoch. Podľa predpokladu, čo bude vyvolávateľ, zvolíme antibiotickú liečbu. Nenasadzujeme ju automaticky, keď je to neraz zbytočné. Patrili sme medzi nemocnice, kde nebola taká nadužívaná antibiotická liečba. Bolo jej 14 percent, pričom iné zariadenia majú aj 25 percent celkovej spotreby liekov v nemocnici. To bola ďalšia moja „vášeň“ – antibiotiká používané na oddeleniach s ťažkými diagnózami. Jednou z tém, ktorým som sa venovala, boli nozokomiálne nákazy, teda infekcie získané v nemocnici. V spolupráci s predchádzajúcim vedením nemocnice sa podarilo systemizovať miesto nemocničného epidemiológa, teda hygienika. Pozícia tzv. hospital emidemiologist je vo svete už bežná a rieši napríklad aj znižovanie rizík spojených s nemocničnými infekciami. A tak v spomínanom čase vzniklo oddelenie nemocničnej hygieny, ktoré vedie Jaroslava Brňová.

* Po troch rokoch ste sa vrátili ako pedagogička aj na trnavskú Strednú zdravotnícku školu.

- Keďže už nie som prednostkou oddelenia, mám viac času. A napokon, som rada som medzi mladými ľuďmi. Od začiatku školského roka sa tam venujem preventívnemu lekárstvu a náuke o výžive. Na fakulte prednášam infektológiu a témy, o ktorých sme už hovorili, teda infekcie spojené so zdravotnou starostlivosťou. Jednou z tém je aj rezistencia na antibiotiká.

* Žijete už 43 rokov v Trnave, ako ste sa zžívali s rovinatým krajom?

- Najprv sme bývali na starej Linčianskej. Bývalo tam dosť hlučno, už desiatky rokov bývame na Hlbokej v štvorizbovom byte. S manželom sme sa každý venovali svojmu povolaniu. Takže sme nemali ambície stavať dom. Na Záhorí mám rodný dom s veľkou záhradou, kde sa môžem v tomto ohľade realizovať. V Trnave mám rada našu univerzitu, pretože to je nádherne obnovená budova prvej lekárskej fakulty. A tiež trnavské kostoly: od hrubého cez františkánsky až po univerzitný. Ale keď príde sobota, vždy utekáme na chalupu na Záhorie. Rada čítam, takže okrem vedeckej literatúry mám aj v nemocnici medzi knihami najmä poéziu. A špeciálne mám rada trnavského rodáka Miroslava Válka. Jeho báseň Jesenná láska je mojou srdcová. Dokonca, občas ma študenti požiadajú, aby som zarecitovala najmä Válkove básne (smiech)...

Martin Jurčo, foto autor a archív AS

 

 

 

 

 

 

Zatiaľ nehodnotené