novinky z radnice

Na Sídliskový festival, ktorý v polovici septembra pripravili na sídlisku Linčianska, prišlo viac ako päťsto ľudí. Dali priestor nielen domácim nadaným mladým spevákom, ale aj ich vzorom, ktorí majú niečo spoločné s Trnavou, alebo dokonca so sídliskom Linčianska. A tak prišli Bystrík, Ika Kraicová, Dominika Mirgová či Michal Štofej a Sebastián Vaškovič. A k tomu na festivale doplnili prezentácie rôznych sociálnych a komunitných organizácií z Trnavy. Hoci Sídliskový festival pripravila organizácia venujúca sa najmä ľuďom na okraji spoločnosti, akcia bola určená pre všetkých obyvateľov lokality. Cieľom podujatia bolo vytvoriť most medzi marginalizovaným a majoritným obyvateľstvom. Hlavným iniciátorom tejto aktivity je Juraj Štofej (nar. 19. marca 1979 v Trnave).

Juraj Štofej v roku 2008 založil nízkoprahové centrum na Coburgovej ulici v Trnave, kde do roku 2013 pôsobil ako koordinátor a sociálny poradca. Po štúdiu etnológie v Trnave v roku 2009 nastúpil na doktorandské štúdium v Ústave etnológie SAV. Teoretické poznatky uplatnil pri tvorbe dizertačnej práce Sociálna exklúzia rómskej menšiny v oblasti predškolského vzdelávania. Na Katedre etnológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave viedol kurz aplikovaná antropológia a na Katedre sociálnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity kurz študentská prax. Juraj Štofej sa predstavil na viacerých zahraničných konferenciách a významne publikoval vo viacerých vedeckých publikáciách (napr. projekt o bariérach v terénnej sociálnej práci organizovaný Inštitútom pre verejné otázky z poverenia Rozvojového programu OSN, publikoval v Slovenskom národopise, či zborníkoch z vedeckých konferencií). Absolvoval viacero študijných pobytov na Univerzite Karlovej v Prahe, ale aj vo Fínsku a Maďarsku. V roku 2013 založil v Trnave neziskovú organizáciu Centrum Koburgovo. Jej cieľom je pomoc pri začleňovaní najmä rómskych detí do hlavného vzdelávacieho prúdu a rodičom ponúkajú sociálne poradenstvo pri riešení ich sociálnych problémov.

*Kde ste vyrastali a čo vás ovplyvnilo, že nekopírujete názory väčšinovej spoločnosti a snažíte sa vidieť svet aj trochu inak?

-Vyrastal som na Družbe v Trnave a mal som klasické sídliskové detstvo. S kamarátmi a s mojim bratom (Michalom, hudobníkom zo skupiny Hudba z Marsu – pozn. red.) sme sa radi túlali po Trnave a okolí a objavovali rôzne tajomné miesta, kam sa bežne človek nevyberie. Pamätám si, že sme preskúmali napríklad v tom čase zrúcaninu židovskej synagógy alebo Dom Mikuláša Schneidera-Trnavského a predstavovali si, ako sa tam v minulosti žilo. Možno to mi ostalo, že som ostal srdcom výskumníkom neznámych miest a aj dnes rád spoznávam staronové miesta, kultúry a ľudí, ktorí sú pre nás niečím neznámi a iní. Neskôr som začal študovať etnológiu na vysokej škole, vďaka ktorej som objavil krásu v rozmanitosti rôznych kultúr, náboženstiev a v pestrosti národov nielen Európy, ale aj celého sveta. Moji spolužiaci z vysokej školy sa zameriavali na spoznávanie tradičnej slovenskej kultúry, alebo naopak, fascinovali ich kultúry v Indii, v Afrike alebo v Amerike. Mňa zaujímali ľudia, ktorí bývajú len pár metrov od môjho domova, ale napriek tomu tu žijú, akoby boli z iného sveta. Fascinovali ma ľudia na okraji spoločnosti, ktorí sú niečím špecifickí. Mal som aj kamarátov dobrovoľníkov, s ktorými sme napríklad v promenáde počas roka rozdávali polievky pre bezdomovcov. Zaujímal som sa aj o sociálne vylúčenú lokalitu na Coburgovej ulici v Trnave, ktorá je tiež trochu exotická, mýtizovaná a mnohí ľudia sa jej radšej vyhýbajú. Chcel som zistiť, ako tam ľudia žijú a či je pravda to, čo sa o nich povráva.

* Trnavčania vás poznajú, že pracujete takmer výhradne v projektoch pre rómsku komunitu, najmä pre rómske deti vyrastajúce v Trnave. Aké boli vaše začiatky a ako ste si získali ich dôveru?

-V roku 2004 prišla kamarátka Mária Prekopová s nápadom: urobme nejaké aktivity pre rómske deti zo sociálne vylúčenej lokality na Coburgovej ulici. Spolu s ďalšími aktivistami sme pripravili program na Deň detí a na Mikuláša. Na ulici nás privítalo detí ako maku. Prekvapili nás reakcie od ich rodičov, ktorí veľmi ocenili, že sa venujeme ich deťom. Cítil som z ich strany dobrosrdečnosť a priateľskosť. Uvedomil som si, že je dôležité nevyvyšovať sa nad nich, snažiť sa pochopiť situáciu z ich pohľadu a stáť pri nich aj v ťažkých chvíľach. Tým som si získal ich dôveru. Toto leto mi viacerí rodičia hovorili, prečo ma stále akceptujú. Vraj to je hlavne preto, že som sa ich nesnažil za každú cenu meniť, ale snažil som sa im pomáhať riešiť problémy, ktoré ich trápia.

* Čo bolo na začiatku všetkých vašich projektov? Dôveru miestneho obyvateľstva ste už mali. Len treba nápad, aby projekt bol nielen vhodný pre danú skupinu, ale aby priniesol aj výsledky.

- Coburgova ulica je veľká lokalita, kde žilo okolo osemsto obyvateľov. Pohybovali sme sa medzi bytovkami a robili sme si plán v teréne. Životná situácia v mnohých rodinách bola doslova katastrofická. Rozhodli sme sa, že sa začneme venovať predškolákom, u ktorých sme predpokladali, že je ešte možné zvrátiť ich nepriaznivú situáciu. Žiadne z nich nechodilo ani do materskej školy. Prekvapilo ma, že rodičia majú veľký záujem prihlásiť deti do materských škôl. No pre rôzne bariéry sa im to nepodarilo, a tak školskú dochádzku začali až nultým ročníkom na základnej škole. Bohužiaľ, deti nastúpili bez akýchkoľvek návykov a skúseností so vzdelávacím systémom, čo sa odrazilo aj v ich výsledkoch v škole. Preto sme sa rozhodli pomôcť im s prípravou na povinnú školskú dochádzku. Pripravili sme pre nich predškolské krúžky pod vedením sociálnej pedagogičky, kde získali základné vedomosti a zručnosti potrebné na vstup do školy. Rodičom sme začali poskytovať sociálne poradenstvo. Najprv ani predstavitelia mesta nedôverovali našej práci, no postupne, na základe dobrých výsledkov, nás začali podporovať. Od mesta sme dostali do prenájmu dva priestory. Postupne sme rozšírili činnosť o nízkoprahový klub pre školopovinné deti. Pravidelne sme navštevovali rodiny v ich domácom prostredí, kde sme komunikovali s rodičmi o našej činnosti a pomáhali im riešiť výchovné problémy. Za tri roky sme pripravili do školy vyše sto detí. Rodičov a deti sme sprevádzali na zápisy do základnej školy na Gorkého ulici, kde sme sledovali ich zlepšenie v základných zručnostiach.

* Vo svojich aktivitách v Trnave ste prvolezci, ktorí sa začali venovať deťom priamo v sociálne vylúčenom prostredí. Mali ste vzory niekde zo sveta, kde už podobné projekty fungujú? Ako sa snažíte referencie o týchto komunitách komunikovať tak, aby nemalo väčšinové obyvateľstvo predsudky?

- Aj u nás pribúdajú komunitné centrá, ktoré sa venujú ľuďom na okraji spoločnosti a s ktorými si vzájomne vymieňame skúseností. V Trnave sa tiež zlepšil prístup k sociálne vylúčeným obyvateľom a profesionalizovala sa problematika marginalizovaných klientov. Bolo to možno aj vďaka vytvoreniu komunitného plánu sociálnych služieb mesta. Napriek týmto skúsenostiam je aj naša práca akoby v plienkach v porovnaní s inými krajinami. Napríklad, stále sa máme čo učiť od Fínov vo vzťahu k menšinám. Aj nastavenie spoločnosti voči iným kultúram je celkom iné ako u nás. Stačí sa pozrieť na posledné prieskumy verejnej mienky o menšinách, iných kultúrach napríklad v súvislosti s témou utečencov. Počas študijného pobytu vo Fínsku som mal možnosť vidieť Rómov bežne oblečených vo vlastnom tradičnom odeve. Boli hrdí na svoju kultúru, v čom ich podporovali aj nerómovia. Stačilo, ak navštevovalo triedu jedno rómske dieťa, už vytvárali integrovaný prístup k tomuto dieťaťu. Zriaďovateľmi komunitných alebo nízkoprahových centier boli priamo mestá alebo iné samosprávne inštitúcie. A tak sa odborníci v týchto zariadeniach mohli venovať len svojej odbornej práci. Nezahlcovala ich administratíva a zháňanie finančných prostriedkov, ako je to bežné u nás. Napríklad, v čase, keď som tam pôsobil, pricestovali emigranti z Rumunska. Automaticky tam hľadali spôsob, ako ich zapojiť do komunity. Vymysleli im zbieranie plechoviek. Podľa toho, kto koľko nazbieral, dostal za to finančnú odmenu.

* Vo väčšinovej komunite je stále negatívna mienka o spomínaných sociálnych skupinách. Posunulo sa to za tých desať rokov v Trnave aspoň o kúsok dopredu?

- Vidím lastovičky v lokalite, kde pôsobíme – vytváranie vzťahov naprieč rôznymi sociálnymi skupinami. Napríklad, člen výboru mestskej časti sa venuje mladému rómskemu chlapcovi, aby sa socializoval, rómska aktivistka pomáha nerómskym seniorkám a distribuuje im ovocie a zeleninu z charity. Ľudia bez domova pomáhajú poupratovať škatule v sklade miestnym predavačkám. V tomto vidím aj zmysel mojej práce, vytvárať symbiózu medzi ľuďmi, aby sa jednotlivé skupiny od seba neizolovali, ale navzájom spolupracovali a pomáhali si.

*Rozširuje sa vaša komunita aktivistov, povedzme, zo študentov trnavských vysokých škôl? Viacero odborov je predsa zameraných práve na takúto prácu, nielen z vašej materskej vysokej školy, kde si študoval etnológiu. Máme tu na univerzite aj sociálnu prácu, učíte aj študentov sociálnej pedagogiky.

-Práca so sociálne vylúčenými nie je pre väčšinu lákavá. Mnohí majú ambíciu pôsobiť a viac pomáhať chudobným napríklad v zahraničí. Nájdu sa aj takí, ktorí chcú len vyštudovať vysokú školu a pracovať v celkom inej oblasti. Máme aj praktikantov zo sociálnej práce. Mnohí z nich sú aktívni a prichádzajú s rôznymi nápadmi. Ale sú aj takí, ktorí musia u nás absolvovať prax, viac ich naša práca nezaujíma a majú mnoho predsudkov o našich klientoch.

*Povedzme si aj o ďalších projektoch. Coburgova ulica a sídlisko Linčianska sú u vás pod drobnohľadom, pretože tam sa sústreďuje trnavská rómska komunita. Priateľskú atmosféru bolo cítiť aj na spomínanom Sídliskovom festivale.

Dobrá nálada bola aj na tohtoročnom Sídliskovom festivale, o ktorý malo záujem mnoho obyvateľov sídliska Linčianska.

- Pravidelné sú preventívne a záujmové aktivity. Každý deň v poobedňajších hodinách je otvorený Nízkoprahový klub, v doobedňajších hodinách aktivity pre predškolákov a poskytujeme sociálne poradenstvo a výdaj šatstva. Okrem toho pravidelne organizujeme komunitné aktivity určené pre širokú verejnosť. Jednou z našich najväčších akcií je spomínaný Sídliskový festival. Tam sa snažíme o vytvorenie mosta medzi rôznymi sociálnymi skupinami. Zároveň chceme aktivizovať predstaviteľov tretieho sektora, mesta a občanov. Veľmi dobrú spoluprácu máme s Krízovým strediskom, s ktorým pripravujeme spoločný program Krizáčik. Je to celodenný výchovný program určený pre rodičov s deťmi, ktoré neboli pre rôzne príčiny umiestnené v materskej škole. Našou snahou je vytvárať programy, pomocou ktorých sa snažíme začleniť sociálne vylúčených do spoločnosti. Snažíme sa klientov aktivizovať zapájaním do príprav rôznych aktivít a predstaviť ich talent širokej verejnosti cez kultúrne podujatia. Tento rok napríklad mali dievčatá z našej tanečnej školy na Deň detí vystúpenie na Trojičnom námestí, alebo sme predstavili talentovaného akordeonistu Sebastiána Vaškoviča na besede v knižnici.

*Už sme spomínali Komunitný plán sociálnych služieb mesta Trnavy. Vďaka nemu združenia vášho typu medzi sebou začínajú spolupracovať, a majú mnoho prienikov, aby nemuseli vyvíjať rovnaké aktivity, ale skôr spájať sily.

-Z mnohých aktivít spomeňme projekt s občianskym združením STORM. V roku 2013 sme začali organizovať stretávanie organizácií a vytvorili akčnú skupinu na pomoc marginalizovaným. Našim cieľom bolo začať budovať funkčnú sieť pomoci, ku ktorej by sa mohol dostať každý klient, ktorý je nejakým spôsobom marginalizovaný, či ekonomicky alebo sociálne. V súčasnosti finišujeme projekt, kde mapujeme sociálne potreby obyvateľov sídliska Linčianska. Zisťovali sme, čo sa im na sídlisku páči, čo by, naopak, bolo potrebné zmeniť a čo očakávajú od pracovníkov nášho komunitného centra. Zistili sme, že obyvateľom sídliska chýba napríklad komunitná záhrada alebo športové ihrisko, kde by sa mohli mladí ľudia stretnúť pri nejakej aktivite. Samozrejme, majú záujem, aby sme pokračovali v organizovaní kultúrnych a športových podujatí, výraznejšie informovali verejnosť o aktivitách pre marginalizované skupiny obyvateľstva a mnohé ďalšie podnety.

Text a foto Martin Jurčo

 

 

 

 

Zatiaľ nehodnotené