novinky z radnice

Keď slnko zapadne za obzor a na sietnicu oka už nemá aký lúč dopadnúť, zlejú sa pred zrakom kontúry sveta: do tmy. Keď tma prenikne krajinou a zhasne sa v oknách duší, prepadne spoločenstvo beznádej a úzkosť sa dotkne každého z nás. V posledných rokoch sa viacerým zdá, akoby za obzor zašli naše nádeje, akoby dôveru prekryli chmáry rezignácie. Je ľahké im podľahnúť, tak ako pocitu ukrivdenia. Veď, kto z nás nepocítil v živote nedocenenie, chlad či urážku? Paradoxne v týchto novembrových dňoch, keď svetla a tepla ubúda, rozjasňuje zatemnenú myseľ nádej zo žiary cintorínov. Pri pohľade na plamienky sviečok sa inak smutné a pietne prostredie mení na miesto svetla. Mŕtve vďaka intenzívnym myšlienkam a spomienkam ožíva. Srdca sa nanovo dotýkajú príbehy, ktoré zasiahli hĺbku jeho duše. Jedna zapálená svieca, pamäť uchovávajúca stopy lásky, mení okolitú tmu a prehrieva chladné ovzdušie. Cesta a možnosť, o ktorú by sme sa mohli pokúsiť snáď každý deň. Nielen na cintorínoch, pri spomienke na zosnulých, ale všade tam, kde vyhasol život nádeje, lásky a dôvery. Ak už nie z presvedčenia o presahu života, tak aspoň z úcty k tým, ktorí nám život odovzdávali. Od nich vieme, ako hreje pohladenie, ako rozochvieva bozk, aká krehká je dôvera a láska.

Nájsť odvahu a zapáliť svetlo v dobách, keď sa šíri tma, urážky, závisť a hnev, sa zdá byť takmer nemožné. Dosť sme už zažili rán, výsmechu i nepochopenia. Ak všetci podľahneme tieňom predstáv, že vyhráva iba moc a zlo, až vtedy nastane doba chladu a tmy. Doba, v ktorej nemá čo dopadnúť na povrch duše citlivej na záchvevy života. Doba, kde nemá kto podať pomocnú ruku, ponúknuť slovo útechy či povzbudenia. Našťastie, myslím si, že stále je dosť ľudí, ktorí sa dokážu podeliť o svoju radosť, lásku i poznanie. Ešte stretávam ľudí so zapálenou sviecou v duši, ktorá vyžaruje z rozjasnených očí. Nehľadajme ich však tam, kde povrchné blikajúce svetlá reklám a zdanlivého úspechu, peňazí a moci odpútavajú náš pohľad od reálneho života. Iba v reálnom živote, s chybami i bolesťami, sme stretli tých, ktorí nás pohladili, poradili, objali. Ak prepadáme dojmu, že je to nostalgia, skúsme z mŕtvej zóny odumretia a tmy vystúpiť so svetlom vo vlastnej duši. Každý z nás má tu moc zapáliť sviecu. Každý z nás nosí svetlo v sebe. Podeľme sa oň.

Keď lúč svetla prerazí tmu, z tieňov vystúpia obrysy sveta, ktoré sme prehliadali. Obnovená nádej, potvrdená krokmi smerom k iným, vracia medzi nás harmonické tóny života. Iba v nej má zmysel zapálená svieca.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (40x hodnotené)