novinky z radnice

V Divadle Jána Palárika sa 14. októbra 2017 konala 256. premiéra, a to hry autora Martina Timka Palárik alebo Beskydov v režijnom naštudovaní Viktora Kollára. V hlavnej roli sa predstavil mladý herec Martin Kochan, v dôležitých vedľajších úlohách Martin Križan a hosťujúca Monika Stankovičová. Človeka, ktorého Boh spojil s husľami, teda živú hudbu počas celého predstavenia hrá Daniel Herich ako hosť a zároveň autor hudby. Dramaturgia: Lucia Mihálová, scéna: Ján Husár, kostýmy: Katarína Žgančíková, hudobná spolupráca: Vladimír Šarišský, svetelný dizajn: Juraj Jakabčin.

Napísať niečo o najnovšom titule DJP v Trnave – naštudovanom pri príležitosti 195. výročia narodenia Jána Palárika – je skoro ako prezrádzať pointu knihy. Kto chce, aby ste si ju prečítali, by to nemal robiť. Preto sa pokúsime prezradiť niečo z esencie hry Palárik alebo Beskydov, ale nie všetko. Hra má dosť netradičný úvod a ešte netradičnejší záver, povedzme civilnejší, kontaktnejší, prekvapujúcejší, ale v mnohom aj uchvacujúci, a to zatiaľ stačí. Ale medzi úvodom a záverom je jadro: Ján Palárik. Teda „niečo“ o jeho živote a diele.

Hoci v skutočnosti bol priam renesančnou osobnosťou – katolíckym kňazom presadzujúci ekumenizmus, politickým mysliteľom, známym dramatikom – stále je u nás Palárik pomerne málo známy. V 19. storočí prevládli v našom národnom obrodení iné názory ako jeho realistické smerovanie, patril vlastne do druhej generácie tohto „panslavistického disentu“, k tomu pomerne mladý, len 48-ročný zomrel. Pochádzal z kysuckej Rakovej, vedel hrať na husle, dokonca sa živil ako učiteľ hudby, ovládal sedem jazykov a v duchu realizmu chápal aj súdobú literárnu produkciu, ktorá sa mu zdala príliš umelecká, aby mohla osloviť pospolitý slovenský ľud...

Za kňaza študoval aj v trnavskom seminári, potom vystriedal fary ako Starý Tekov, Štiavnické Bane, kde založil katolícke noviny Cyrill a Method, Banskú Štiavnicu. Jeho kaplánčenie bolo poznamenané nesúhlasom s pomaďarčenými a „nenažratými“ cirkevnými autoritami. Za trest ho poslali na nemeckú faru do Budapešti, kde sa dobre zoznámil so súvekým kultúrnym dianím a uvedomil si dosah divadla na široké vrstvy obyvateľstva. Odtiaľ po jedenástich rokoch prišiel na faru do Majcichova, kde neskôr zomrel a je aj pochovaný. Samozrejme, vo svojom snažení nebol sám, jeho blízkym priateľom bol napríklad Jozef Karol Viktorin, ale vystupoval za mnohých slovenských dedinských farárov, ktorí si jeho názory a odvahu veľmi vážili.

DJP už uviedlo viaceré dramaticky spracované životopisy slovenských spisovateľov, naposledy išlo o autorov Trnavskej skupiny v hre Viseli sme za nohu z kolotoča. Palárik alebo Beskydov je však „trochu“ iný. Už stručný náčrt jeho života ukazuje, že predstaviť Jána Palárika v hre, ktorá by obsiahla všetko dôležité, je nemožné. Ako teda tohto na svoju dobu veľmi moderného človeka priblížiť divákom, aby zaujal? Ako ukázať, čo ho formovalo? Čo z neho urobilo citlivého, ale aj priebojného, pevne so skutočnosťou zviazaného národovca? Ako na to, aby sa predstavenie o ňom nestalo len akýmsi pomníkom kohosi dávno mŕtveho? Patetickým monológom?

Autor Martin Timko išiel na to cez samotné divadlo: Palárik je pre verejnosť najznámejší ako dramatik a trnavské divadlo nesie jeho meno. Takže ťažisko jeho životného príbehu je v dramatickej tvorbe (samotné DJP má momentálne v repertoári jeho Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch a 21. októbra 2017 plánuje obnoviť premiéru Palárikovej tragédie Dimitrij Samozvanec). So svojimi komédiami zožal už za svojho života veľké úspechy, aj keď ich kvôli konzervativizmu svojich kolegov radšej tvoril pod pseudonymom Ján Beskydov.

Text je však len jedna stránka hry, druhou je prevedenie v réžii Viktora Kollára. A tak sa samotná hra – „ilúzia“ Palárikovho života – strieda s nezvyklou rovinou priznanej divadelnej prevádzky. Prvý raz sa môže divák zoznámiť s takými zákulisnými pojmami ako inšpiciencia, záznam o predstavení a pod. Samotná scéna v štúdiu divadla má dve vrstvy: „aktuálnu palárikovskú“ dole a zákulisnú divadelnú hore, v pozadí. Preto môžu diváci zároveň sledovať živú hudbu v podaní huslistu Daniela Hericha, ale napr. aj herečku pri obliekaní kostýmu. Stretnúť na javisku chodúle, bábky, ohmatať si rekvizity... a zažiť ešte všeličo iné, čo však nechceme bližšie prezradiť...

Predstaviteľ Palárika Martin Kochan je divákom DJP známy z vedľajšej postavy Miška Ťapáka z hry Ťapákovci, v ktorej začínal ešte ako študent VŠMU, dnes tu už pôsobí svoju prvú divadelnú sezónu. Hlavná postava Jána Palárika mu sadla (alebo on jej?) výzorom a rovnako dobre v pokojnom prednese i emočnejšie vypätých situáciách. Jeho „spoluhráči“ Martin Križan a Monika Stankovičová divákov sprevádzajú hrou sami za seba, a potom ešte vtelení do mnohých ďalších postáv. V ich osobách sa tak zasa stretneme s tajomstvom hereckých premien a „pružnosti“, ktorú musí osobnosť herca bežne obsiahnuť, tentoraz v zrýchlenom slede počas jedného predstavenia. Dokonca v ňom hovoria po nemecky, maďarsky, poľsky, rusky a chorvátsky, a sú v tom fakt dobrí! Takisto výborná je hudobná „komunikácia“ Daniela Hericha, ktorá predstavenie dotvára tak, že si naozaj zaslúži samostatnú divadelnú postavu, a hoci až do konca nemá tvár, jej zvuk je podstatný. Vnáša dynamiku, znásobuje drámu, a niekedy dokonca akoby zažínal a zhasínal svetlá...

Palárik alebo Bekydov si zaslúži divákov, ktorých zaujíma jeho osud, ale bude dobré, keď priláka aj tých, ktorí budú zvedaví hlavne na to divadelné zákulisie. Aj keď v DJP tentoraz propagačne vsadili na esteticky trochu odstrašujúci plagát, ktorý má poukázať na to, že vyblednutý obraz nemusí byť obrazom reálnym, garantujeme, že zážitok z hry bude naozaj nezabudnuteľný.

Miroslava Kuracinová Valová, foto: René Miko

 

Zatiaľ nehodnotené